Dominika Onofrejová
Foto: Pravda - Ivan Majerský
Dominika Onofrejová Hoci sa u nich doma stále vypekalo a Dominika svoje prvé dezerty pripravovala už ako 12–ročná, jej profesionálna cesta sa najskôr uberala úplne iným smerom. Vyštudovala ekonómiu, venovala sa jazykom a potom začala pracovať vo veľkých nadnárodných spoločnostiach. „Páčilo sa mi zlučovanie kultúr, aj to, že sa medzi kolegami pestovali pekné pracovné vzťahy. Zanikala v nich však individualita. Ak som napríklad našla chybu a ušetrila spoločnosti peniaze, nikto mi nepovedal – super, ďakujeme. A ja som človek, ktorý pochvalu veľmi potrebuje,“ hovorí Dominika.
No keď doma napiekla niečo dobré, v práci sa všetci oblizovali a pochvalami veru nešetrili. „Hovorili mi, že by som sa pečeniu mala venovať profesionálne. Najskôr som nad tým nepremýšľala, no keď som už vedela, že chcem z práce odísť, začala som si budovať na facebooku komunitu a po večeroch som pre ňu piekla koláče. Zo začiatku mi to ešte nedochádzalo, no presne po roku som si uvedomila, že ma pečenie môže živiť,“ spomína Dominika.
Najskôr piekla klasické cheesecaky a brownies, no neustále hľadala nové výzvy. „Všade sa vtedy písalo o tom, aké sú makrónky náročné a mne nebolo viac treba – výzvy, to je moje, začala som ich po víkendoch vypekať ešte v období, keď som pracovala. Po štyroch mesiacoch už začali vyzerať ako– tak, neboli duté, tvrdé, pekne im narástla nožička, ktorá je pre tento dezert charakteristická. Skrátka sa mi dostali pod kožu. Bála som sa ísť do podnikania, pretože som si nebola istá, či sa mi vždy podaria. Čo ak si zoberiem zákazku, makrónky nevyjdú a ja ani nebudem vedieť prečo?“ hovorí o svojich začiatkoch Dominika. Nakoniec sa stala majsterkou v pečení makrónok a nakrútila aj veľmi úspešný on–line kurz. „V jednej prešovskej kaviarni prišiel za mnou dokonca čašník a hovoril mi, že sa o mne učili v škole na hotelovej akadémii. Učiteľka si kúpila môj kurz a púšťala im ho na hodinách,“ spomína s úsmevom Dominika.
Vlastná výrobňa
„Keď som sa kolegov v nadnárodnej spoločnosti ako 26–ročná pýtala, ako sa vidia o päť rokov, bolo pre nich samozrejmosťou, že zostanú vo firme. Ja som však mala veľké plány, chcela som, aby za mnou ostalo niečo hmatateľné. Nevedela som si predstaviť, že budem aj o desať rokov robiť to isté,“ hovorí Dominika. A tak sa vydala za svojím snom o vlastnej cukrárskej výrobe. Začínala pred šiestimi rokmi, garantom živnosti sa stal manžel, ktorý vyštudoval hotelovú školu. Dnes pečie krásne torty na oslavy aj svadby, svoje makrónky, pusinky aj vianočné škatuľky plné nových koláčikov, na ktoré zákazníčky nedočkavo čakajú. „Keď som skladala portfólio mojich koláčov, denne som prezerala weby konkurencie, aby som nepiekla to, čo oni. Inšpirujú ma svetové trendy, stále hľadám nové dezerty, ktoré by som mohla ľuďom na Slovensku ukázať. Nepoužívam suroviny, ktoré majú nižšiu kvalitu, ale sú dostupnejšie – radšej si priplatím a svojich zákazníkov učím, že kvalita je nad kvantitu. A ponúkam vždy len také koláčiky, ktoré chutia aj mne,“ hovorí o svojej stratégii Dominika.
Najskôr piekla vo výrobni sama, no keď práce začalo pribúdať, potrebovala ďalšie posily. Dnes s ňou pracujú po celý rok dve cukrárky a počas sezóny svadieb aj ďalšie pomocníčky. „Dlho som sa učila delegovať prácu, a preto som veľmi váhala, kým som prijala prvú cukrárku. Myslela som si, že musím všetko robiť sama, pretože keď koláčiky upečie niekto iný, nebudú chutiť rovnako. Aj preto som moje dve cukrárky makrónky naučila piecť len pred rokom,“ vysvetľuje Dominika.
Takto vyzerá môj deň
„Počas pracovného týždňa vstávam spolu so svojimi deťmi, prežívame klasický kolotoč, naraňajkujeme sa a idú do škôlky a školy. Do svojej výrobne mám na skok a tu prežijem celý deň, prijímam objednávky, aktualizujem náš interný systém, aby sme na nič nezabudli. Snažím sa zabezpečiť prostredie, aby sa pracovalo lepšie, optimálnejšie a rýchlejšie, hľadám dodávateľov, sedím a prepočítavam. Komunikujem na svojich sociálnych sieťach, kde okrem inšpirácií rozdávam aj veľa rád. Keď prídem domov, som zvyčajne taká ubehaná, že si najradšej chvíľu posedím. Venujem sa deťom, hráme sa, robíme úlohy. Našťastie, máme výbornú babku, ktorá po ne zájde do školy aj škôlky a venuje sa im, keď náhodou musím v práci zostať dlhšie,“ hovorí cukrárka. Prácu však Dominika z hlavy von nevyženie ani vtedy, keď otvorí dvere svojho domova. „Zíde mi na um, či som napríklad niekomu nezabudla odpísať, či som objednala mandle alebo mi neušlo niečo iné. Firma je ako moje tretie dieťa,“ hovorí úprimne Dominika.
Víkendy – teda hlavne nedele – má počas roka voľné, no keď príde sezóna svadieb, svoje torty počas sobôt najradšej rozváža sama. „Potrebujem mať istotu, že bude torta stále pekná a mnohé nevesty chcú dezerty aj naaranžovať, a tak na svadby nosím aj svoj inventár. Som šťastná, že si môžem všetko odfotiť a podeliť sa na sociálnych sieťach. Niekedy som teda poriadne unavená, pretože cestujem aj na štyri svadby za jeden deň,“ hovorí o svojej práci cukrárka.
A čo nové pre svojich zákazníkov pripravuje? „Chcela by som otvoriť vlastnú kaviareň, v ktorej si kúpite každý deň iné koláčiky. Milujem Taliansko a veľmi by som chcela priniesť taliansku atmosféru a umenie „dolce far niente“ – teda ničnerobenia aj na Slovensko. Na chvíľku sa zastaviť, na skvelú kávu a koláčik, vychutnať si chvíľu len sám pre seba, v inšpiratívnom prostredí,“ odtajňuje svoje sny Dominika.
Makrónky
Minipavlovovky (fotorecept)
Pusinky
Laskonky
Diskusia k článku