Fedor Malík:
Cigánypecsenye

Foto: Pravda - Robert Hüttner

Fedor Malík

Práve naopak, môžu byť hrdí, že čosi také ako „cigánska pečienka“ patrí k tým najatraktívnejším pochúťkam v našom zemepisnom pásme. Dnešnú cigánsku pečienku však poznáme v tak trochu „macdonaldovskej“ podobe. Tá pôvodná, „ciganypecsenye“ vyzerala a chutila úplne inak.

Pekný kusisko mäsa, najlepšie bravčové a najlepšie z pliecka, najprv ležal pár hodín v nasolenom cesnakovom páce. Až potom sa piekol v otvorenej peci, v rúre, nad ohniskom. Piekol sa pekne dozlata a opäť v prítomnosti cesnaku i cibule.

Žiadna rasca, žiadna paprika, žiaden bobkový list. Pečienka sa nahrubo nakrájala a podávala s pečenými zemiakmi, bielym chlebom, čalamádou a kyslými uhorkami...

Cigánska pečienka bola takým chutným jedlom, že si ju privlastnili i gadžovia. Tí si mohli dovoliť i víno. Nie hocijaké. Muselo byť silné, alkoholické a primerane kyslé. Ezerjó, tisíc maďarských dobrôt, bolo tým ideálnym médiom.

Až takým ideálnym, že naši južní susedia takéto moky začali pred desiatkami rokov nazývať „pecsenyebor“. Pečienkové víno.

Že ste to dosiaľ nepočuli? Nemajte výčitky svedomia. I ja som sa to dozvedel len nedávno. Vďaka priateľovi môjho syna, ktorý po svojom starom otcovi zdedil album vínnych etikiet.

Medzi tie najvzácnejšie patria slovenské etikety s otrocky prevzatým maďarským prívlastkom „pečienkové“. Bratia Gottdienerovci z Košíc vyrábali celú kolekciu „pečienkových vín“ zo Serede, Modry, Grinavy... Aké boli a ako chutili tieto moky, žiaľ, to sa už dnes nedozvieme.