Obyčajne to nie je v nóbl reštaurácii, najčastejšie ide o pouličnú gastrokultúru, ktorá k nám prichádza zväčša spoza mora. A zabúdame na naše domáce korene. Nemusíme čítať Babilona či staré kuchárske knihy našich materí. Chceme však objavovať veci, ktoré už nežijú?
Zostali nám len spomienky. Najlepšie je teda ostať doma a listovať si v pamäti. Písmo bude, akože inak, o mojej, o modranskej pamäti. O bufetoch, krčmách, viechach modranských...
Osem rokov základnej školy bolo u mňa saturovaných domácou desiatou. Prvú cudziu desiatu som okoštoval až v piatej triede ľudovej. Cez veľkú prestávku nosila na školský dvor obložené žemle krčmárka K. K. Neboli chutné, boli však iné.
O pár rokov, na gymnáziu, tu už boli kaizerky pani bufetárky Schmuckovej, ktorá viedla miniatúrne espresso na rohu neďaleko školy. Tie jej produkty už chutili lepšie.
Na fakulte v Bratislave bola bieda najväčšia. Písali sa šesťdesiate roky a krajina sa hľadala. Všetko išlo pomaly. Postupne sa však objavila pizza, hotdogy, bagety a kebaby. Iné chute, tí istí ľudia. Po nežnej ponuka „uličného“ pohostinstva zbujarela. Dnes si u nás môžete zakúpiť horúce, práve upečené kosovské koláče, balkánske praclíky, špenátový, mäsový a kajmakovo–syrový burek. Ten nemá páru široko–ďaleko.
Mnohí z Modranov však chodia do bufetu za cintorínom. Vedúcou je krásna pani Anička. Otvára už ráno o štvrtej (!) a ponúka skvelé obložené veľkožemle, päť druhov čerstvých šalátov, lahôdkové obložené chlebíky, lososové aj tuniačie. S majonézou, kyslou uhorkou, plátkom vajca natvrdo. Skvelá klasika! Všetci ju dôverne poznáme, je to tradícia, lahôdka, potešenie. Píšem o obloženom chlebíku, ktorý „funguje“ u nás už stopäťdesiat rokov. Pochádza z Prahy a vymyslel ho „mistr“ Paukert...
Diskusia k článku