Ľudia si atraktívnosť slovenského vína začínajú uvedomovať, hlásia sa k nemu, ale to vôbec ešte neznamená, že slovenské víno má ustlané na ružiach. Skôr naopak – stojí pred novými výzvami. Stručne by sa dali zhrnúť do požiadavky: vyrábať ešte viac kvalitnejšieho vína, ktoré sa stane rozpoznateľnou ikonou a fenoménom krajiny, a to až takým, že bude žiadaným produktom na zahraničných trhoch.
Zdá sa, že vinárske Slovensko stojí pred najťažšou úlohou 21. storočia, musí totiž stále úporne bojovať o priazeň čoraz náročnejšieho domáceho spotrebiteľa a súčasne urobiť krok smerom na globálny trh.
Je to vôbec možné, keď sa plocha rodiacich vinohradov dostala pod hranicu 9-tisíc hektárov, teda jednej tretiny výmery spred roka 1989? Ak však Slovensko považuje aspoň trochu za svoj vzor Nový Zéland, pred tridsiatimi rokmi vo svete vinársky neznámu krajinu, nemá inú voľbu.
Zhodli sa na tom traja muži, ktorí významne prispeli k formovaniu súčasného slovenského vinárstva – Trnavčan Vladimír Mrva, výrazná tvár ponovembrovej vinárskej moderny, bratislavský obchodník s vínom Július Chládek, ktorý má v ponuke najlepšie svetové a slovenské vína, a modranský gastronóm a znalec vín Roman Pavúk.
Ústami týchto mužov prešli tisícky vín, veľmi dobre poznajú slovenské i medzinárodné reálie. Pri pohári dobrého vína sa rozprúdila výmena názorov, ktorá ukázala silné aj slabé miesta vinárstva a načrtla realistický obraz toho, ako víno vyrábame, predstavujeme, podávame a tiež ako pijeme a vôbec vnímame. A je tu pre niektorých milovníkov vína možno prekvapujúce zistenie: mnohí Slováci sú tzv. statusoví vinári, teda takí, čo si pri výbere vína zakladajú viac na mienke iných ako svojej vlastnej.
Akí sme boli
Vráťme sa do prvej polovice deväťdesiatych rokov, keď celá krajina prežívala očarenie z pádu železnej opony a ľudia cestujúc po Európe spoznávali iné vína. Ľahké, svieže a ovocné. V tom čase sa do výroby a podnikania s vínom vrhla nová generácia ľudí. Po návrate z niekoľkoročného pobytu v Rakúsku založili Vladimír Mrva s Petrom Stankom vinárstvo, ktoré okamžite na seba sústredilo pozornosť. Prišlo s vínom, ktoré ľuďom vyrazilo dych.
Na policiach novootvoreného obchodu v Modre ho ponúkal Roman Pavúk. Fľaša s mierne našpúleným hrdielkom a etiketou s jesenným lístkom viniča pútala k sebe nemenšiu pozornosť ako cenovka pod ňou. Sedmička stála 180 korún. Ľudia ju zobrali do rúk, poprevracali zo všetkých strán a vrátili na regál so slovami, že si ju kúpia na Vianoce.
"Víno sa im zdalo pridrahé, lebo pollitrovku Karpatského brandy si vtedy mohli kúpiť za 60 korún,“ spomína Roman Pavúk. Nešlo im do hláv, ako si možno za víno zapýtať veľké peniaze. Až postupne prichádzali na to, že za ním môže byť, a aj bola, iná, podstatne vyššia kvalita, prinášajúca prv nepoznaný zážitok.
Zmena chcela čas, kontakt ľudí so svetom a s jeho vínami, a, pravdaže, aj zrod vrstvy s vyššími príjmami. Oproti nim kráčali noví, mladí tvorcovia vína, akými sa ukázali Vladimír Mrva, Peter Matyšák, manželia Ladislav a Margita Šebovci, Milan Pavelka, ale aj muži zrelého vinárskeho veku Alojz Masaryk či Miroslav Petrech, ktorého Rizling rýnsky ako prvý upriamil pozornosť sveta na výnimočný potenciál slovenských vín. Prelom tisícročí bol obdobím, keď sa ľudia začali čoraz viac zaujímať, aké víno pijú. Začalo sa hovoriť: Povedz mi, čo piješ, a ja ti poviem, kto si. Víno sa stávalo nebadane krôčik za krôčikom súčasťou spoločenskej prestíže. To motivovalo vedieť o ňom viac, napríklad, čo znamenajú jednotlivé prívlastky.
Kabinet nebolo, ako si podaktorí mysleli, víno z kabinetu šéfa vinárskeho podniku, ale mok s cukornatosťou nad 19 stupňov normalizovaného muštomeru… Do módy prišli svetové odrody – z bielych najmä Chardonnay a Rulandské sivé, ale aj Sauvignon, z červených Cabernet Sauvignon a do ústrania odchádzali Veltlínske zelené, Rizling vlašský či Müller Thurgau.
Bola to doba plná úsmevných príbehov a vinárskeho epigónstva, napodobňovania až opičenia sa po svete. Na Slovensku to zanechalo, ako podotkol Vladimír Mrva, aj negatívnu stopu vo vinohradoch. Chardonnay a kabernet, trhom silno žiadané odrody, sa vysadili aj do polôh, kam nepatrili. Bola to daň začiatočníckemu entuziazmu a jeho trpké plody cítime dodnes.
Dnes často počuť, že slovenské vinárstvo zadúša silný dovoz. Paradoxne novej vinárskej vlne pomohol práve import. Na tento takmer zabudnutý moment upozorňuje Július Chládek. "Po revolúcii boli Slováci hladní po všetkom zahraničnom, aj po vínach. Dovozcovia uprednostňovali lacné zahraničné vína, ale ľudia s nimi mali veľmi zlú skúsenosť. To umožnilo rýchlejší nástup moderných slovenských vín v druhej polovici 90. rokov. Keby to bolo ináč, slovenské vína by sa nepostavili na nohy,“ myslí si Chládek. Negatívny kontrast im pomohol.
Na dovoz sa však prichodí pozrieť zo širšieho hľadiska. Kvalitnou ponukou zvyšuje konkurenčné prostredie na trhu, núti pridať do kroku domácich producentov a spotrebiteľom pomáha orientovať sa vo svete vína. Rolu dovozu opísal Chládek takto: "My dovážame vína, ktoré dopĺňajú ponuku slovenských vín, ale nenahrádzajú ich. Chceme, aby ľudia, ak majú iné preferencie, si dokúpili k slovenským vínam aj kvalitné zahraničné vína, čiže pokrývame kategórie, ktoré sa na Slovensku nerobia,“ hovorí Július Chládek. Dnes spoločnosť Corner reprezentuje na Slovensku viac ako polovicu z 50 najrešpektovanejších zahraničných značiek na svete.
Cudzinci chcú lokálne vína
Uplynuli necelé tri desaťročia a trh s vínom na Slovensku sa zmenil. Odkiaľ kam dokráčal? Roman Pavúk spomína, že ešte pred dvadsiatimi rokmi nemal čím zaplniť regály v obchode, lebo na Slovensku bolo málo lokálnych výrobcov, ale aj málo dovozcov ponúkajúcich kvalitné víno.
"Na regáloch som mal tradičné slovenské vína z Rače, Pezinka, Levickú frankovku, nebolo tam čo dať. Postupne sa police, ako som objavil Milana Pavelku, Vlada Mrvu, Chateau Radošina a ďalších vinárov, začali zapĺňať. Ako čas plynul, našinci, jedno či v maloobchode, alebo v gastronómii, si pýtali slovenské víno. Bol to odraz rastúcej kvality slovenských vín,“ hodnotí obdobie prelomu Roman Pavúk.
Slovenské víno si začali všímať aj cudzinci prichádzajúci najmä v posledných rokoch hojnejšie na Slovensko. V nepokojných časoch vnímajú krajinu ako ostrov stability, ktorý ako bonus ponúka prekvapujúco dobré vína.
"Návštevníci zo sveta si zásadne žiadajú niečo lokálne. Nezaujíma ich čilský kabernet ani novozélandský Sauvignon blanc, ale slovenské vína. V Modre chcú víno z Modry. Všimnú si fľašu Frankovky modrej a vravia: "Nalejte nám toto víno z Modry.“ A ja im vysvetľujem, že to je názov odrody, že Modra a modrá je rozdiel. Ale začali sme dialóg, počas ktorého možno v skratke predstaviť aj ponúknuť malokarpatské vína,“ načrtáva novú situáciu na vinárskej scéne Slovenska Roman Pavúk.
A pristavme sa pri ďalšom aspekte prerodu slovenských milovníkov vína. Roman Pavúk spomenie príhodu, ktorá vystihuje hľadanie cesty mladej generácie k vínu. Raz sa mu prihovoril mladý muž, ktorý sa vrátil z Írska na Slovensko, so žiadosťou: "Pil som len Balantines, naučte ma piť víno, pre mňa je to iba kyslá voda.“
Generační druhovia novej úspešnej generácie Slovákov, najmä ak pochádzali zo stredného a z východného Slovenska, obľubovali spočiatku polosladké, aromatické, muškáty, tramíny.
"Teraz prídu a vravia, že sa vinársky našli, že hľadajú len veltlíny, a to v najvyšších kategóriách. Nestalo sa to, samozrejme, náhle. Ukázali sme im širší repertoár slovenských vín, a ako časom rástla ich skúsenosť, menil sa aj ich vinársky vkus. Isteže aj zásluhou vinárov, ktorí z kedysi všedného veltlínu urobili atraktívne víno,“ vykresľuje premenu slovenských milovníkov vína Roman Pavúk.
Je to však stále iba jeden z fragmentov zmien, ktorými prechádzal a prechádza trh a vôbec vinárska scéna na Slovensku.
Kto je na vínnej karte
Naozaj povedomie o slovenskom víne je vyššie a ľudia si ho žiadajú. Keď však zavítajú do niektorých renomovaných hotelov, ktoré by mali byť výkladnou skriňou slovenských vín, vínne karty akoby reprezentovali iné krajiny. Neraz až záver vínneho lístka patrí vínam slovenských vinárov. Tí by, samozrejme, radi videli poradie opačne. "V každej vinársky vyspelej krajine sú hrdí na svoje vína a patrične to dávajú najavo. Najprv ponúkajú svoje vína, zahraničné spravidla dopĺňajú ponuku,“ poukazuje Vladimír Mrva na rozdiel medzi slovenskými a rakúskymi reštauráciami. Nehovoriac o francúzskych či talianskych hoteloch a reštauráciách, ktoré jednoznačne favorizujú svoje vína. Podľa štatistiky napriek zjavnému záujmu o slovenské vína slovenskému trhu vládnu zahraničné. Už dlhšie majú vína zo sveta 65-percentný podiel na celkovej spotrebe vína, vlastná produkcia ju kryje len na 35 percent. Július Chládek však tvrdí, že toto všeobecné číslo nemusí vyjadrovať presne pomery na trhu. Spoločnosť Corner zásobuje tretinu gastronomických zariadení na Slovensku, pričom zastúpenie slovenských vín presahuje 70 percent.
Chládek vraví, že "aspoň v špičkovej gastronómii sú vínne karty komplexné. Je tam široké zastúpenie zahraničných vín, ale spotreba domácich vín významne prevyšuje spotrebu zahraničných vín.“
Kde je pravda?
Realitou je fakt, že na Slovensku z roka na rok klesajú zberové plochy. A nie sú za tým len dva roky po sebe vymrznuté vinohrady či developerské aktivity, viditeľné najmä v Malokarpatskej vinohradníckej oblasti, a neusporiadané vlastnícke vzťahy k pôde. Musíme sa bližšie pozrieť na vzťah Slovákov k vínu, a nielen všeobecne, ale k vínu so slovenským rodokmeňom.
Na tento moment upozorňuje Vladimír Mrva. "Pre mňa je podstatné, že ľudia majú radi víno. Čísla dokazujú, že jeho spotreba rastie. Ako slovenský výrobca sa však pýtam: Aký je skutočný záujem o slovenské víno? Ako vinár si prajem, aby bol dopyt najmä po slovenskom víne. Ak bude záujem len o víno všeobecne, svet nás môže zaliať vínom, čo môže znamenať, že plocha rodiacich vinohradov sa z necelých deväťtisíc hektárov za pár rokov scvrkne možno na päťtisíc hektárov. Hrozna bude tak málo, že nebude z čoho vyrábať slovenské víno,“ vyslovil obavu z ďalšieho vývoja Vladimír Mrva.
Zdôraznil, že ak sa majú na Slovensku rozširovať plochy vinohradov, musí prísť z trhu jasný impulz, že ľudia preferujú slovenské vína a v ponuke chýbajú. Keďže vysadiť vinice je investícia na 35–40 rokov, vinohradník musí cítiť, že o slovenské hrozno bude záujem.
Mrva súhlasí, že vinári musia ešte viac zlepšiť kvalitu vín, aj ich marketing, ale zdôrazňuje že bez spolupráce s obchodníkmi a s gastronómiou sa slovenské víno neposunie vpred. "V Rakúsku bol podiel dovážaných vín po vstupe do únie 60 percent na celkovej spotrebe, dnes majú domáce vína 80-percentné zastúpenie. O zvrat sa postarali hlavní spojenci vinárov – podniky gastronómie. Stačí zájsť do reštaurácií v Burgenlande, hneď za hranicami Slovenska vidno, čie víno sa tam ponúka a pije.“
Pyramída ceny a kvality
Ako je to na Slovensku? Nuž ako kde. V nejednom tatranskom hoteli majú prevahu vína zo sveta nad slovenskými. V modranskej reštaurácii Romana Pavúka v srdci Malokarpatskej vinohradníckej oblasti podávajú hosťom celkom prirodzene najmä slovenské vína. "Odporúčame lokálne vína, ľudia si dajú jednu, dve fľaše od nás a potom porovnávajú slovenskú kvalitu trebárs s veltlínom z Rakúska. Ale vždy začíname ochutnávku ponukou slovenských vín,“ zdôrazní Roman Pavúk.
A potom pridá zaujímavú poznámku: "Nie je to tak, že by sme k nejakému jedlu odporučili trebárs Chablis. To je hlúposť. Iste, slovenskí vinári by boli najradšej, keby sa predávali iba slovenské vína, ale musíme mať v ponuke aj svetové vína. Veď z hľadiska svetovej výroby vína aký významný je slovenský trh?“ To je určite presvedčivý argument. Slovensko napriek pozoruhodnej rozmanitosti prírodných podmienok nie je schopné suplovať celosvetovú ponuku, to ani nemá zmysel. Ale prečo neraz somelieri odporučia hosťovi päť zahraničných a jedno slovenské víno? Vari sa zaň hanbia?
A tu sa ponúka viacero vysvetlení. Súvisia na jednej strane so znalosťou vín, s gramotnosťou a konzumentským sebavedomím spotrebiteľov, ale aj tých, ktorí s vínom obchodujú a servírujú ho. To formuje aktuálnu hierarchiu vín v slovenskom vedomí, zoči-voči ktorej stojí z druhej strany schopnosť vinohradníkov a vinárov prichádzať s ešte vyššou kvalitou a druhovou rozmanitosťou slovenského vína. Len ona otvára cestu do sfér ikonických vín, kde sa s veľkou suverenitou pohybujú vybrané vína francúzske, talianske, španielske, ale v ostatných desaťročiach aj vína z Nového sveta.
Stav či presnejšie polohu, v ktorej sa momentálne vinárske Slovensko nachádza, si možno priblížiť pri pohľade na tzv. Maslowovu pyramídu. Tá, ako pripomína Július Chládek, hovorí o tom, kde sa víno nachádza cenovo, čomu by mala zodpovedať aj jeho kvalita. Na vrchole pyramídy sú najdrahšie vína. Ich spotreba je najnižšia, no imidž najvyšší. "Slovenské vína sa nachádzajú v prvej tretine pyramídy, kde sú konkurencia a tlak na ekonomiku najsilnejšie. A pritom nevieme ponúknuť ani veľké objemy a nemáme ani takú vysokú cenu. Ďalšie dve tretiny neobsadzujeme, alebo ani nemáme ambíciu obsadiť, je to priestor, ktorému kraľujú zahraničné vína,“ tvrdí Július Chládek.
Distribútor si všíma aj rolu majiteľov hotelov a reštaurácií, ktorí sa rozhodujú, či dajú ako prvé na vínny lístok zahraničné, alebo slovenské vína. Za poradím môže byť charakter prevádzky, povedzme zameranie na francúzsku či taliansku kuchyňu. "Pomáhame zostavovať vínne karty, neraz ich aj vytlačíme, ale výsledok nie je vždy obrazom našej predstavy, lebo napokon je to majiteľ, kto nesie zodpovednosť za podnik,“ vysvetľuje Július Chládek a dodá, že slovenská spoločnosť je príjmovo, gastronomicky i vinársky podstatne pestrejšia ako bola na začiatku deväťdesiatych rokov. A to odzrkadľujú aj vínne karty.
"Objavujú sa klienti, ktorí majú vcelku jasnú predstavu, aké víno chcú, sú najsolventnejší a sú slovenskí. Práve Slováci sú najviac otvorení zahraničným vínam, naopak, cudzinci na Slovensku najmenej. A keď majiteľ reštaurácie nechce stratiť tohto slovenského klienta, musí mu ponúknuť vína z priestoru, ktorý slovenskí vinári neobsadili. A to sú dve tretiny hornej pyramídy vín,“ myslí si Chládek. Lenže podľa Vladimíra Mrvu je tu aj iná motivácia, prečo na vínnych lístkoch majú prevahu zahraničné vína. Cenovo sú pre gastronómiu veľmi atraktívne.
"Na týchto vínach vie podnik dobre zarobiť, nikto z hostí sa nepýta, za čo sa dá víno kúpiť. Slovenský vinár vie, že fľaša slovenského vína stojí reštauráciu osem eur, ale predáva sa po 24 eur. Oproti tomu fľaša vína z Bordeaux sa ponúka po 20 eur. Ako dobre to znie ušiam a ctižiadosti hosťa, ibaže nie je Bordeaux ako Bordeaux, najmä keď jeho nákupná cena je 4–5 eur za fľašu. Čo oči nevidia, to srdce nebolí, kto by protestoval, veď pil Bordeaux,“ opisuje vnímanie pojmov i zákulisie podnikania s vínom Vladimír Mrva.
Kde je naše miesto
Tento ďalší čriepok ilustruje, že je to napokon najmä cena, ktorá hýbe skladbou vínnej karty. Hneď ďalší postreh Romana Pavúka však naznačuje, že aj na cenu zahraničných a slovenských vín sa možno pozrieť z rôznych zorných uhlov. Pavúk najprv upozornil na rastúcu vinársku rozhľadenosť súčasníka. "Ľudia čítajú encyklopédie a zisťujú, že Slovensku vo väčšine z nich, ak tam vôbec je, venujú jednu stranu spolu s Moravou a Maďarskom, ktoré má Tokaj. Dozvedajú sa veľa o atraktívnych svetových oblastiach a chcú ochutnať vína z nich. A potom si povedia, síce víno bolo drahé, nebolo zlé, ale naše je lepšie. Musíme to využiť a upevňovať v ľuďoch pocit hrdosti na slovenské vína.“
Lenže vec má, ako podotýka Roman Pavúk, aj odvrátenú stránku. Kvalita niektorých slovenských vín jednoducho nezodpovedá cene, ktorú si zaň pýtajú jeho výrobcovia. "Fľaša zahraničného vína sa dá pre reštauráciu kúpiť za 4–5 eur. Neraz sú to podstatne lepšie vína a zo zvučnejších oblastí ako slovenské, ktoré výrobcovia ponúkajú po 6–7 eur za fľašu. To, že sú za tým dotácie, je druhá vec, ale potom môžete rozlievať víno, ktoré je v pohári v konečnom dôsledku o 50 centov lacnejšie. A cena hrala a hrá veľkú rolu tak pre hosťa, ako aj pre podnikateľa,“ konštatuje Roman Pavúk.
Vladimír Mrva súhlasí s jednou pripomienkou: "Porovnávajúc slovenské a zahraničné víno zistíme, že za tú istú cenu dostaneme v zahraničí lepšiu kvalitu vína. V poriadku, ale ako keby sme nechceli pripustiť aj možnosť, že za slovenské víno vysokej kvality by sme v zahraničí zaplatili dva razy toľko.“
Diskusia ukazuje, že hľadanie pravdy o víne vôbec nie je jednoduché. Július Chládek dodá nové palivo debate konštatovaním, že "Slovensko sa v určitom segmente dostalo medzi svetovú špičku. Preniklo do najobsadenejšej dolnej tretiny pyramídy vína, s najtvrdšou cenovou konkurenciou. Ale čo sa týka absolútnej svetovej špičky, ktorú predstavuje kategória Bordeaux vín, akoby vinárom chýbali ambície.“
Chládek upresňuje, že ide o vína v cene nie desiatok, ale stoviek eur za fľašu. Podobne ako pri luxusných autách sú to produkty v limitovaných sériách. Logicky vzniká otázka, či máme vôbec vína, ktoré by mohli ašpirovať na dobytie najvyšších mét.
Status vína a milovníkov vína
Najprv si všimnime strednú cenovú kategóriu, ktorá sa v pivnici vinára predáva po 18–20 eur za fľašu. Týchto vín sa na Slovensku podľa Romana Pavúka vyrobí len obmedzené množstvo. Sú rýchlo vypredané, pretože reštauráciám konkurujú distribútori a súkromná klientela.
A teraz sa vráťme k jednej degustácii drahých Bordeaux vín, kde bolo zaradené aj slovenské červené víno Cuvée Hron, Váh, Rimava, Rudava (2011) zo spoločnosti Mrva&Stanko. V anonymnej ochutnávke 15 vín skončilo slovenské víno tretie, čím len potvrdilo veľkú zlatú medailu z Concouers Mondial de Bruxelles. Kým vína z Bordeaux stáli fľaša od 50 do 500 eur, modré slovenské rieky sa predávali v tom čase po 20 eur, neskôr ich cena stúpla na 50 eur.
Degustátori, ako spomína Vladimír Mrva, boli z výsledkov ochutnávky zaskočení. Nepripúšťali si dve veci, po prvé, že na Slovensku je možné dorobiť veľké víno porovnateľné s Bordeaux vínami, a už vôbec si nevedeli predstaviť, že toto víno by sa mohlo predávať fľaša po 50 eur. Slepá degustácia ukázala, že keď príde osudovo dobrý ročník, sú slovenskí vinári schopní vyrobiť výnimočné víno.
"Vyrábať ikonické víno je snom každého vinára. Nie každý vinár na to má a podarí sa len vo výnimočných ročníkoch. Ale aj keď také víno urobíme, našinec ešte stále neverí. Zrejme potrebujeme viac takýchto vín, aby narástlo spotrebiteľské sebavedomie, viera a vôbec zdravá ctižiadosť, že aj my pri súbehu priaznivých okolností, ktoré veľké víno potrebuje, vieme priniesť takýto produkt. Realitou však je, že vrcholné vína sa nepredávajú za tomu zodpovedajúce ceny,“ myslí si Vladimír Mrva.
Táto príhoda je veľavravná. Nie je iba o tom, ako ľudia na Slovensku vnímajú svoje a zahraničné víno, ale aj o hľadaní rebríčka hodnôt a pevných záchytných bodov v ňom. "Neradi si to priznávame, ale sme veľmi statusovo orientovaní,“ analyzuje správanie našincov Július Chládek. Tento jav podľa Chládeka vidno už na ulici, kde jazdí veľa mercedesov, BMW a vôbec drahých áut, ktoré stoja v porovnaní s priemernou životnou úrovňou neprimerane veľa.
"Typické je, že ľudia ďaleko viac dávajú na vonkajší ako na vnútorný prejav. Aj preto sa im zdá fľaša slovenského vína za 20 eur príliš drahá, aj keď kvalita môže zodpovedať zahraničným vínam v cene od 50 po 500 či aj 1¤000 eur za fľašu. Východiskom je etablovať sa s najlepšími slovenskými vínami aj vonku. Ale etablovať sa na globálnom trhu možno jedine vysoko nadpriemernou kvalitou vína,“ hovorí Július Chládek. Pravda, pochopiť kvalitu, a teda hodnotu vína znamená mať veľa, naozaj veľa odpitého. Nejde, samozrejme, o to, preliať dolu hrdlom sudy vína, ale nadobudnúť skúsenosť s obrovskou ponukou vín. Je to špecifická skúsenosť, nie je dopriata každému a nie každý ju je schopný pestovať, hoci na to finančne má. Aj v tom je delikátnosť vína. Ale stúpajúca životná úroveň mení vzťah k vínu. A spoznávanie vína mení názor naň, aj na vzťah víno slovenské a zahraničné.
Patrioti a neverníci
Ľudia, ktorí sa začnú orientovať vo víne, sa vinársky vzdelávajú a túžia ochutnať svet. V Bordeaux pred dvoma rokmi otvorili unikátne interaktívne múzeum vína La Cité du Vine, kde sústredili ponuku z vyše 90 krajín sveta. Je medzi nimi aj kolekcia najlepších slovenských vín. "Slovensko tvorilo vinárske dejiny a tvorí aj súčasť moderného vína,“ povedal vlani v decembri pri predstavovaní slovenskej expozície Jean-Marie Aurand, generálny riaditeľ O. I. V. Medzinárodného úradu pre vinič a víno.
To nebola zdvorilostná poklona. Sme naozaj súčasťou veľkého vinárskeho sveta. Začíname ho skúmať čoraz intenzívnejšie, pričom platí zaujímavé spotrebiteľské pravidlo, na ktoré upozornil Július Chládek: "Čím je človek vo víne skúsenejší, vzdelanejší a rozhľadenejší, tým viac má snahu objavovať nové vína. Podľa niektorých štúdií je konzumentská lojalita – vernosť k obľúbenej značke vína len desať percent, až deväť z desiatich ľudí má prirodzený sklon či chuť objavovať, porovnávať a skúmať nové víno.“
To je dobrá správa pre slovenských vinárov – sme v hľadáčiku milovníkov vína, ale zároveň je to aj správa o tom, že musíme naozaj poriadne pridať do kroku, aby sme sa stali vyhľadávaným vinárskym cieľom pre všetkých vyznávačov krásneho vína – domácich aj zahraničných.
Július Chládek vyzval vinárov, aby sa usilovali dostať na svetový trh. Slovenskí vinári sa podľa neho na problém pozerajú lokálne, je to však svet, ktorý otvára budúcnosť, zvyšuje prestíž vína a tým aj cenu vína,“ myslí si Chládek. Príklad Čile či Nového Zélandu je toho dôkazom.
Keď pred tridsiatimi rokmi prišli Čiľania na svetový veľtrh vína Prowein v Düsseldorfe, boli obrovskou raritou, ľudia sa zaujímali o ich víno. Na základe záujmu, ktorý tam vzbudili, zainvestovali veľké peniaze do technológií vinárstiev a začali sa s moderne urobenými vínami presadzovať v exporte. V Santiagu konkurujúce si čilské vinárske spoločnosti otvárali spoločnú vínotéku, aby predstavili modernu vlastným spotrebiteľom. Budovali nielen svoje firemné značky, ale súčasne aj národnú Víno Čile. Dnes sa najprestížnejšie čilské vína predávajú fľaša za stovky eur.
Obdobným spôsobom postupovali na Novom Zélande, z ovčiarskej krajiny sa na prelome tisícročí stalo vinárske prekvapenie sveta. Ako však pripomína Vladimír Mrva – vinárom podal pomocnú ruku štát práve pri budovaní národnej značky. Na Slovensku chýba jednotná vinárska politika, vinohradníci a vinári sa až doteraz kúpu vo svojich problémoch a vo svete sa zviditeľňujú za svoje, kým zabehnutým konkurentom napríklad výdavky na výstavy hradí štát.
Na sklonku minulého roka zablysla iskra zmeny. Čerstvo vymenovaná podpredsedníčka vlády ministerka pôdohospodárstva Gabriela Matečná zorganizovala exkluzívne predstavenie slovenských vín v Bordeaux. Degustácie slovenských vín urobili na Francúzov mimoriadne silný dojem. Jedna lastovička však leto nerobí. Slovenské víno potrebuje trvalú a systematickú starostlivosť, ktorá zjednotí úsilie všetkých vinohradníkov a vinárov. Prešli sme kus cesty, ale na vrchol pyramídy ešte nevidno.
Diskusia k článku