Zabíjačky

Dnes sme mali na obed vyprážanú bravčovú pečeň (recept včera veľmi príhodne dodala @dorisa a detaily doladila @zdezda ). Ráno bol na nákupe manžel a ako obvykle, priniesol pečene viac, ako som mohla spotrebovať. Rozmýšľala som, čo so zbytkom a napadli ma jaternice. Teda len jaternicová kaša, lebo črevá doma nemám. Nevadí, upečená v plechu bude rovnako dobrá, ako keby bola v čreve. Takejto kaši bez čreva sa u našej starkej hovorilo žobrácka, tu, okolo Trnavy sa žobráckou kašou nazýva uvarená zmes krvi, krúp a korenín. Tak som z mrazničky vybrala mäso a pustila sa do toho.
Pri práci som rozmýšľala nad tým, ako sme sa kedysi prisťahovali na dedinu neďaleko Trnavy, kde manžel šéfoval hydinárskej farme. Jeho podriadené, všetko ženy, si pokladali za povinnosť poslať výslužku z každého prasaťa, ktoré sa doma zabilo. A bolo toho veru dosť, veď začiatkom sedemdesiatich rokov sa na dedine chovalo prasa v každom dome a nezriedka nie jedno. Keď s výslužkou poslali deti, ešte to šlo, každému som šuchla nejakú korunku a bola som spokojná. Horšie bolo, keď prišiel rovno gazda (ženy nechodili, asi mali veľa práce), tomu sa len nalial štamperlík (dva-tri...) a bolo. Trápilo ma, že sa nemám čím odvďačiť, tak som manžela domŕzala, aby postavil chliev, že budeme chovať aj my a môžeme výslužky oplácať. Síce nie hneď (veď to poznáte), ale predsa, stalo sa. Postavil chliev rovno pre dve prasce, hoci spočiatku sme chovali len jedno.
A tak sme začali pravidelne zabíjať a mne sa to veeeľmi páčilo. Ja som chodila aj s manželom pomáhať do jednej spriatelenej rodiny, oni prišli na zabíjačku pomáhať nám, čo bolo skvelé, lebo pani mala kompletnú zabíjačku v malíčku a všetko a všetkých pekne podirigovala, takže to išlo ako na drátku. Po zabíjačke som bola gazdiná, ani som nevedela, čo skôr dať na stôl, jaternice, krvavnice, tlačenka, paprikovo-cesnaková podhrdlina, čerstvo vyúdené klobásy, čerstvé mäso, ktorého chuť bola úplne iná ako od mäsiara. A gazdiná som bola nielen hneď po zabíjačke, v kadi sa vyrôsolilo mäso na údenie, časť mäsa sa zavarila do konzerv, časť pečeného mäsa sa zaliala do masti, kde čakala na chvíľu, kedy nestihnem variť, lebo ho stačilo ohriať a uvariť hrsť ryže alebo pár zemiačikov. Do konzerv, kilových i polkilových sme dávali aj tlačenku, ktorá varom získala takú konzistenciu, že keď sme konzervu otvorili z oboch koncov, dala sa tlačenka krájať na krájači na tenké plátky. Keď sa klobásky trochu vysušili, väčšiu časť z nich som zavarila do pohárov, aby nevyschli na kosť. Boli výborné, zohriate i na studeno. A to už ani nehovorím o tom, že najmenej dva mesiace sme mali každý týždeň čerstvé mäso zo zabíjačky, lebo to, čo sme my zo zabíjačky rozdali, sa nám postupne týždeň čo týždeň vracalo. Fungovalo to ako kánon v hudbe, jeden začal, pridal sa ďalší a ďalší.....
Tomu nemôže konkurovať žiadny supermarket, darmo je otvorený 24 hodín denne.

Keď teraz v novinách čítam o veľkej sláve, obecnej zabíjačke, ktorú organizujú, aby ľudia na dedine vôbec videli, ako také prasa vyzerá a ako to vyzeralo na zabíjačke, je mi smutno. To nie je len o tom, čo všetko zo zabíjačky človek mal, to je aj o spolužití
dediny, o tom ako sme sa jeden druhého podporovali, ako sme si vzájomne pomáhali a to nielen počas zabíjačky, lebo nakoniec sme chodili pomáhať aj do vinohradu, aj do repy, na oberačky, hoci toto nám priatelia neoplácali, chodili sme len preto, že to boli priatelia a boli sme s nimi radi. Myslím, že so zabíjačkami sa z dediny vytratilo aj toto.