Dnes sme mali na obed vyprážanú bravčovú pečeň (recept včera veľmi príhodne dodala @dorisa a detaily doladila @zdezda ). Ráno bol na nákupe manžel a ako obvykle, priniesol pečene viac, ako som mohla spotrebovať. Rozmýšľala som, čo so zbytkom a napadli ma jaternice. Teda len jaternicová kaša, lebo črevá doma nemám. Nevadí, upečená v plechu bude rovnako dobrá, ako keby bola v čreve. Takejto kaši bez čreva sa u našej starkej hovorilo žobrácka, tu, okolo Trnavy sa žobráckou kašou nazýva uvarená zmes krvi, krúp a korenín. Tak som z mrazničky vybrala mäso a pustila sa do toho.
Pri práci som rozmýšľala nad tým, ako sme sa kedysi prisťahovali na dedinu neďaleko Trnavy, kde manžel šéfoval hydinárskej farme. Jeho podriadené, všetko ženy, si pokladali za povinnosť poslať výslužku z každého prasaťa, ktoré sa doma zabilo. A bolo toho veru dosť, veď začiatkom sedemdesiatich rokov sa na dedine chovalo prasa v každom dome a nezriedka nie jedno. Keď s výslužkou poslali deti, ešte to šlo, každému som šuchla nejakú korunku a bola som spokojná. Horšie bolo, keď prišiel rovno gazda (ženy nechodili, asi mali veľa práce), tomu sa len nalial štamperlík (dva-tri...) a bolo. Trápilo ma, že sa nemám čím odvďačiť, tak som manžela domŕzala, aby postavil chliev, že budeme chovať aj my a môžeme výslužky oplácať. Síce nie hneď (veď to poznáte), ale predsa, stalo sa. Postavil chliev rovno pre dve prasce, hoci spočiatku sme chovali len jedno.
A tak sme začali pravidelne zabíjať a mne sa to veeeľmi páčilo. Ja som chodila aj s manželom pomáhať do jednej spriatelenej rodiny, oni prišli na zabíjačku pomáhať nám, čo bolo skvelé, lebo pani mala kompletnú zabíjačku v malíčku a všetko a všetkých pekne podirigovala, takže to išlo ako na drátku. Po zabíjačke som bola gazdiná, ani som nevedela, čo skôr dať na stôl, jaternice, krvavnice, tlačenka, paprikovo-cesnaková podhrdlina, čerstvo vyúdené klobásy, čerstvé mäso, ktorého chuť bola úplne iná ako od mäsiara. A gazdiná som bola nielen hneď po zabíjačke, v kadi sa vyrôsolilo mäso na údenie, časť mäsa sa zavarila do konzerv, časť pečeného mäsa sa zaliala do masti, kde čakala na chvíľu, kedy nestihnem variť, lebo ho stačilo ohriať a uvariť hrsť ryže alebo pár zemiačikov. Do konzerv, kilových i polkilových sme dávali aj tlačenku, ktorá varom získala takú konzistenciu, že keď sme konzervu otvorili z oboch koncov, dala sa tlačenka krájať na krájači na tenké plátky. Keď sa klobásky trochu vysušili, väčšiu časť z nich som zavarila do pohárov, aby nevyschli na kosť. Boli výborné, zohriate i na studeno. A to už ani nehovorím o tom, že najmenej dva mesiace sme mali každý týždeň čerstvé mäso zo zabíjačky, lebo to, čo sme my zo zabíjačky rozdali, sa nám postupne týždeň čo týždeň vracalo. Fungovalo to ako kánon v hudbe, jeden začal, pridal sa ďalší a ďalší.....
Tomu nemôže konkurovať žiadny supermarket, darmo je otvorený 24 hodín denne.
Keď teraz v novinách čítam o veľkej sláve, obecnej zabíjačke, ktorú organizujú, aby ľudia na dedine vôbec videli, ako také prasa vyzerá a ako to vyzeralo na zabíjačke, je mi smutno. To nie je len o tom, čo všetko zo zabíjačky človek mal, to je aj o spolužití
dediny, o tom ako sme sa jeden druhého podporovali, ako sme si vzájomne pomáhali a to nielen počas zabíjačky, lebo nakoniec sme chodili pomáhať aj do vinohradu, aj do repy, na oberačky, hoci toto nám priatelia neoplácali, chodili sme len preto, že to boli priatelia a boli sme s nimi radi. Myslím, že so zabíjačkami sa z dediny vytratilo aj toto.
Vtedy neboli mrazničky a tak sa celé prasa muselo nejako spracovať. Starého otcovo prasa, teda brav mával okolo 250 kg a bolo vždy pýchou gazdu. Veľmi často na tie časy spomínam, lebo večer sa vždy zasadlo za stoly, prišli aj susedia a jedlo, pilo a spievalo sa dlho do noci. Spomínam aj na tú chuť starého otcovej klobásy, ktorú už dnes neurobí nikto takej chuti. Fakt nie.
Tak si spočítajte, koľko nás to bude stáť a ešte ak nakoniec bude taký rok ako vlani. . . tak som manželovi povedala, že vysejeme do celej záhrady trávu, urobíme si jazierko, skalku ako spomínate v komentároch vyššie a budeme chodiť kupovať zeleninu na trh alebo do marketov. Možno by nás to aj vyšlo lacnejšie a bez námahy :-)
veru vsetko ako hovoris, u nas sa prasiatko pod 250 kg malokedy zabilo, pretoze bolo treba aj vela masti, olej sa pouzival len tak slavnostnejsie flasa trvala dlho len tak troska trebarz priliat do reznov a tak...
Hoci si kazdy rok robime zabijacku aj2x tu sme si ju museli prisposobit, pretoze tu dostaneme naopak kupit prasa vzdy iba pod 100 kg, aj ked si pozveme nasskych hladovnikov, pre ktorych je to tiez pozitok taka atmosfera ako bola davno sa jednoducho neda vyvolat. Hoci vyrobky nase su vychvalene - Chyba to hlavne- Rodina.
== A skvarky s mastickou som robila v minuly tyzden, takze dnes boli aj pagaciky.
A dnes naopak do oleja pridavam krasnu bielu a vonavu masticku, odkedy som zacala citat pochybne informacie o vyrobkoch, ktore dostavame z velkoobchodneho trhu a veru ze aj rezne zacali inac chutit. A tak hoci mame zatial dostatok v obchodoch vselijakych fajnovych olejov, vratili sme sa dozadu a myslim si, ze
s pribudajucimi rokmi sa na dedine zacnu znova vracat k pode, ktora este niekde ostane ta dobra, kypra a urodna, ak ju nezastavaju, alebo nanovo zasypu plavarne zemou- pretoze buducnost vyzera biedne....
Takze velmi pekne dakujem za tento dnesny prispevok, oblazil srdiecko a hoci je tu velka zima (dnes sme mali az -30) citim prijemne teplo v celom tele a neviem sa dockat na chute toho najobycajnejsieho -ozajstneho slovenskeho jedla.
Co sa tyka pestovania vlastnej zeleniny na zahradkach a vobec obhospodarovania pody na Slovensku som velmi sklamana. Uz sme tu raz o tom debatovali a niekto mi odpisal, ze sa to skutocne neoplati, lebo v obchodoch si to kazdy kupi ovela lacnejsie. To je mi jasne, ale co kto kupi sa nikdy nevyrovna priamej sklizne urody z pola-zahradky do kuchyne. Cerstve a najma ak sa pestuje bez chemikalii.
Velmi sa mi paci tvoj nazor @sovka a tiez suhlasim s @hubatou. Ako rada bych pestovala svoju zeleninu!!! Byvame dost vysoko v horach, je tu chladno a naviac mam vsetko zozrane od srn. Nech sa snazim ako chcem, vzdy ma "zatvu" nasa lesna zver.
pred rokom som pridal aj ja diskusiu a o zabíjačke, sú tam aj fotky...pre nových tá diskusia je tu:
varecha.pravda.sk/diskusie/zabijacka-v-zemnom-pridane-fot...
@baculat á,perfektne si popísala prípravu kaše, až sa mi slinky zbiehali (ja som robila jaternicovú kašu s ryžou), keby som vedela zohnať krv, hneď sa do nej pustím. Tu okolo Trnavy sa na zabíjačkách hovorilo, že kašu vždy mieša ten najsprostejší, čo sa na iné nehodí. Aj tak som k nej nikoho nepustila, miešala som si ju vždy sama, lebo stačí, ak sa na kotol prilepí len trocha, prihorí a je po kaši, taká sa jesť nedá. A predstav si, kým som sa nevydala, tak som takú kašu ani nevidela, nie že jedla. U starých rodičov aj u rodičov sa zachytená krv nechala stuhnúť (nemiešala sa, ako tu) a potom sa kusy krvi ovarili v kotli a zomleli sa do jaterníc. Jaternice boli oveľa tmavšie ako tu a keď som ich tu také bledé videla, rozmýšľala som, či im je zle, že tak obledli-:))))))))) Ani som tú kašu nechcela jesť, videla som ju studenú, takže čierny stuhnutý balvan. Ale keď nám začali nosiť ako výslužky tie voňavé misky teplej kaše, neodolala som a skúsila som si trochu natrieť na chlieb. Tak mi zachutila, že teraz ju mám z celej zabíjačky najradšej a úplne najradšej čerstvú, ešte teplú z kotla. Takú už asi nikdy neochutnám, nemám kde. A z tej ovarenej krvi sa na zabíjačke robievalo jedno z prvých jedál, ktoré sa podávali. Uvarená krv sa nakrájala na lístky a vhodila na cibuľu upraženú na masti, okorenila, osolila a pochúťka bola na svete. Nikde inde som toto robiť nevidela, ale keď som bola na obchodných rokovaniach v Maďarsku, čakali nás už s raňajkami a jedným z jedál bolo práve toto. Ani netušili, akú radosť mi spravili.
A Sandra má veru pravdu, aj keď sme toť nedávno našli za chalupou, ktorá preskočila do záhrady a niečo, zrejme psy, ju zahnali do kúta a roztrhali. Tak tej mi bolo ľúto, keď som si predstavila, ako márne bojovala.