Zemiaky

larem - fotkalarem, 14. januára 2013
Pod názvom Zemiaky vám predkladám ďalší "retropíbeh" z 80-tych rokov minulého storočia:

Na zajtra si nemôžem plánovať rande, v zelovoci majú dostať zemiaky. Upísali sme si päť vriec, ale aj tak treba vystáť rad. Nie každému sa ujde hneď z prvej várky, niektorí ľudia budú musieť počkať na ďalšiu. Tento rok s nami pôjde aj otec. Celkom ma to potešilo, napriek tomu, že s otcom sa pracuje ťažko. Zas bude po mne vykrikovať: "Jak to držíš! Chyc to porádňe! Pusti to, račej to odňesem sám, obidve ruky máš lavé."
Nejako to prežijem, hlavne, že sa krumple povezú Trabantom. Minulý rok sme ich museli so Zdenom vláčiť na starom detskom kočíku. Veľmi som sa pri tom hanbil, túžil som len po tom, aby som nestretol nikoho známeho, aby sa nikto, kto ma pozná, nepozeral oknom. Na sídlisku to aj tak nejde, všetci nás videli.
Stojíme so Zdenom v rade, som trpezlivý, vydržím stáť dlho... So zemiakmi to vyzerá sľubne, pred nami je len niekoľko ľudí a vzadu za zelovocom ešte stále vykladajú vrecia LIAZ-ky . Len čo nákladiak odfrčí, začne kolotoč.
„No čo je, kedy začnete predávať? Stojíme tu už poldruha hodiny!“ kričí akýsi chlap. „Len sa nepotentujte, aj my sme len ludia,“ odvrkne jedna z predavačiek, odchlipne si z dávno vychladnutej kávy, zoberie zošit a postaví sa k pultu. Druhá stojí pri vreciach so zemiakmi. Obe sú oblečené v bielych tričkách, nohaviciach a od hliny zo zemiakov zaprášených červených silónových zásterách s bielym lemom.
Predavačke treba nahlásiť meno. Vyhľadá ho v zošite, škrtne, potom vezme peniaze a zákazníkovi vydá lístok z pokladne. „Ďalší!“ zakričí.
Pokladničný blok je pre druhú dokladom o tom, koľko vriec zákazníkovi patrí. Treba si dobre rozmyslieť, koľko vriec si objednáte: keď sa zemiaky minú, ďalšie už nebudú. My potrebujeme päť vriec, jedno vrece na osobu. Sme síce šesťčlenná rodina, ale Olinka a Ferino sú ešte malí, pre nich rátame s pol vrecom na hlavu. Každý z nás má od pondelka do piatka zaplatené obedy v práci, škole alebo škôlke. Zemiaky sa míňajú hlavne cez víkendy a občas aj počas týždňa na večeru. Predvlani sme doma jedli vyše mesiaca len ryžu a cestoviny, až kým neboli nové zemiaky. Uskladnené zemiaky nám vtedy pohnili, boli vlhké keď sme ich kupovali, asi ich zbierali v daždi.
Prichádzajú dôchodcovia. Dôchodcom a invalidom vydajú po jednom vreci mimo poradia. Ak by kupovali päť vriec, ako my, tak by bolo jasné, že to nekupujú pre seba, ale zneužívajú systém.
Staručká pani prosí predavačku, aby jej pomohla dať vrece na vozík čo má pred zelovocom. Predavačka odmieta, babka si má nájsť iného pomocníka, lebo ony, predavačky, majú kopu roboty a okrem toho ženy nemôžu manipulovať s nákladom ťažším ako dvadsať kíl. Od čakajúceho radu sa odlepí jeden pán v strednom veku. Chytí vrece, ale nie je zbehlý v manipulácii s ťažkým nákladom a tak sa zemiaky ani poriadne neodlepia od zeme. Poviem Zdenovi, nech mu pomôže a sám držím miesto. Zdeno sa chopí vreca.

Zemiaky sa rýchlo míňajú a my ešte stále nie sme na rade. Zo služobných dverí zelovocu, vzadu za pultom, vykukne dobre oblečený pán. Máva rukou s drahými hodinkami na zápästí na jednu z predavačiek. Prstenník pravej ruky má ozdobený mohutným prsteňom a na vystrčenom prostredníku otáča lesklou chrómovanou karičkou s kľúčom od Lady. Po každom obrate ho chytí do dlane. „Hneď to bude súdruh vedúci,“ povie predavačka.
Je to náš sused, vedúci autoservisu. Na chvíľu prestanú platiť všetky pravidlá. Meno vedúceho netreba hľadať v zozname, vedúci autoservisu si povie počet vriec, predavačka skočí do skladu pre rudlík, dvojkolesový manipulačný vozík. Vzápätí už spolu s kolegyňou teperia vrecia na vozík a odvážajú ich cez zadné dvere.
Ľudia šomrú, ale nahlas sa neodváži povedať nikto nič.
Konečne prichádza rad na nás. Vyvlečieme so Zdenom našich päť vriec von, naskladáme ich na kopu a Zdeno beží ohlásiť otca.
Trabant je plný, sedí na chodníku vedľa zelovocu ako kačica. Do kufra sme dali len dve vrecia, ostatné sme museli rozložiť po sedačkách, aby bolo auto rovnomerne zaťažené, inak by zadné blatníky sadli až na kolesá. Zemiaky sa vezú, my so Zdenom musíme ísť pešo.
Doma preberá taktovku mama. Zemiaky vysypeme z vriec na betónovú plochu pred panelákom. Preberáme ich. Poškodené: nahnité, nakrojené, zelené, príliš veľké alebo príliš malé, dávame bokom. Zelené zemiaky sa vyhodia, tie sú jedovaté, ostatné sa upotrebia ako prvé. Zdravé, stredne veľké krumple idú do pivnice, do pripraveného násypníka. Nosíme ich v plechových vedrách požičaných zo spoločnej práčovne. Počas zimy bude treba zemiaky kontrolovať, odstraňovať klíčky, vyhadzovať nahnité hľuzy.
Sme spokojní, zásobili sme sa, na ďalšiu zimu máme pokoj. Mama zopár zemiakov udusí na červenej paprike, dusené zemiaky sú najlepšie s kyslou smotanou. Chutia, nerozpadávajú sa, dobré sú.
@zareaguj


Diskusia k článku

turistka
Tiež nám tzv.sociálne oddelenie spisovalo zoznamy na dovoz zemiakov, kapusty až ku dverám domu /dnes, keby došli,tak by i pošli/ vrecia sme si našli pri dome, keď sme sa vrátili z práce domov. A presne tak, vysypané na tráve, trošku obschli, sme ich prebrali a odniesli do pivnice. Tie rozkopnuté išli prvé na pekáč, na halušky, babu, vtedy to rozvoniavalo v širokom okolí a bola to vôňa, ktorá sa reťazovo šírila z otvorených okien.
radost
veru-aj takto bolo...
ako dnes?
dnes už nehrozí nedostatkový bes...
ale zato braku-v obchodoch jak maku..:-(
nám dnešné zemiačky sú povôli
bo pestujeme si ich sami na roli..:-)
frezia68
Veru @larem ,to boli časy :-( ,ale bolo aj horšie,to nepamätáš lístkový systém v päťdesiatich rokov......
gordonko
niekto si dal z vtipnej kaše
ktože to bol ?@radost naše
celý deň tu iba básní
ved sa kukni a potom žasni
gordonko
@larem na zemiaky nepametám ,ale nanosil som sa niečo kanistrou nafty do naftových kamen a plynovej bomby
..... auto sme nemali tak kanistry v rukách ,alebo na saních a plynovú bombu na rameni
sovka62
Ej veru, dobre si to pamätám a aj tú teplú panelákovú pivnicu, kde som mohla robiť čokoľvek,do jari nevydržali. Pamätám si aj, že na prelome sedemdesiatych-osemdesiatych rokov bol rok, kedy zemiakov jednoducho nebolo, ani pre pána vedúceho, aj keby štrngal kľúčmi od tanku. Keď nám v jedálni predložili vyprážaný syr s ryžou, nevedeli sme, či sa máme smiať alebo plakať, vedeli sme len, že v tejto kombinácii je to nejedlé.
Vtedy sa nenakupovalo, len zháňalo a pozri, stačilo dvadsať rokov, nič zháňať nemusíš, za svoje dobré peniaze (ak ich máš) si môžeš nakúpiť šmejdov koľko len chceš, ani v rade stáť nemusíš.
rea1
pri dome, priam "pod oknami" sme mali garáž s montážnou jamou. a keďže ani domy v bratislavskom starom meste nemali dajako extra chladné pivnice, keď prišli zemiaky, otec ich, sediac na malej rybárskej stoličke, pred garážou prebral, naukladal do drevených debničiek a šup s nimi do jamy. bol to jeho nápad a bol to dobrý nápad, lebo jama bola hlboká a vybetónovaná, teda dobre chladná ale pamätám sa, ako veľakrát hovoril mame: drahá (až do smrti jej hovoril moja drahá, aj sa na to niekedy jedovala), nechce sa ti spraviť radšej ryžu? lebo pre zemiaky musel chodiť iba on - bolo treba najprv vytiahnuť autiak z garáže, odložiť hrubé dosky, ktorými bola jama prikrytá, zliezť dolu, nabrať zemiaky, a potom celú operáciu v opačnom slede zopakovať. hovorím - bol to dobrý nápad ale ušil si ním na seba búdu. :-))
medulienka122
Presne si to opísal, aj ja ako decko som takto preberala zemiaky, vysypané pred pivničným oknom: potom sme ich otcovi spúšťali vo vedre a on ich vysýpal do debien, tiež som sa hanbila pred kamarátkami, zdalo sa mi to ponižujúce, ale tak to robili všetci poctivci, ktorým záležalo, aby zhnité sa nedostali medzi ostatné. Z iných pivníc o mesiac-dva išiel neskutočný zápach z tých zhnitých, naše v pohode vydržali do nových, keď ovšem nepomrzli...
tothka
Tiež bývame v paneláku a to už vyše 40 rokov, takže toto veľmi dobre poznám. Cez našu pivnicu vedie potrubie, ktoré pekne hreje a tak nech sme sa snažili uchovať zemiaky akokoľvek starostlivo, nikdy nevydržali snáď ani do Vianoc, vždy vyklíčili a zmäkli. Tak sme sa naučili jedávať ryžu a cestoviny ako prílohu, pretože v obchode sa už po robote zemiaky nedali kúpiť. Tento zvyk nám vydržal aj dodnes, veď ani v špajzi v byte to nejde inak a tie 2 kilá ktoré občas kupujem hlavne na šalát a bryndzové halušky tiež niekedy vyklíčia.
tothka
@larem prepáč, celkom som ťa zabudla pochváliť. Píšeš výborne , tvoje zážitky by sa dali publikovať snáď aj knižne.
@Sovka ty máš veľkú pravdu, dnešnú situáciu v obchodoch si presne trafila.
matata1
@larem a @rea1 mám to pred očami, ako keby to bolo len teraz. Len s tým rozdielom, že garáž s jamou máme dosť ďaleko od paneláku, tak ich bolo treba nosiť dosť ďaleko. Ale zemiaky v nej vydržali až do leta. Pre zemiaky na zimné zásobenie sme niekedy chodievali aj priamo na stanicu k vagónu, nie len do Zelovocu. Ostatné je ako keby okopírované.
sairaam
@larem , pekne napísané. Zemiaky - náš druhý chlieb si vážime. Od útleho detstva viem ako sa pestujú, ako sa treba narobiť od jari až do jesene, aby sme ich mali na zimu plnú pivnicu. Ako deti sme sa niekedy aj hnevali, že musíme pomáhať na poli. Radšej by sme ich boli kupovali v obchode. Sestra ich teraz kupuje v obchode a radšej by ich okopávala na poli :-)))Hovorí že ja mám šťastie, keď ich vypestujeme doma, lebo sú nepostrekované, neprehnojené. Vždy sa poteší, keď jej dáme z našej úrody. A keď si naše vnúčatá želajú na večeru zemiačiky, tak ich hneváme, že my nemáme zemiaky, iba švábku:-)))
alena45
zemiaky z obchodu po zlých skúsenostiach vôbec nekupujem, radšej jem ryžu alebo pohánku alebo cestoviny. Niektoré roky som dopestovala dosť pre celú rodinu, niektoré roky bohužiaľ nie. Aj tieto dva posledné boli biedne a tak som v Komárne na trhu kúpila 25 kilové vrece za 8 eur, na balkóne mám veľkú papierovú krabicu, vysteliem novinami, nasypem zemiaky, prikryjem novinami a vekom krabice a pokiaľ je do mínus 5 vonku, tak vydržia. Na tých pár nocí, keď hlásia väčšie mrazy, ich prenesiem do kuchyne pod stôl. Už ich mám od novembra a stále sú ako včera kúpené. Jednu bedničku vypestovaných mám uskladnenú u bratranca na dome v pivnici, na jar sa zídu.
larem
@frezia68 máš pravdu, lístkový systém som nezažil mám len "normalizačné zážitky" :-)
@sovka62 keď nebolo zemiakov, jedli sme ryžu a cestoviny. O to viac sme sa tešili na prvé mladé zemiaky.
@rea1 @matata1 @alena45 monážna jama ako pivnica, zemiaky na balkóne v krabici vystlanej novinami... ludia sú vynaliezaví, vedia si pomôcť ako sa dá:-)
@medulienka122 na ten zápach hniloby nikdy nezabudnem a s ním celé húfy drozofíl!
@tothka presne, zošúverené naklíčené zemiaky. A ak naklíčili vo vreci, bolo bolo viac roboty. Klíčky prerástli cez vrecovinu a zemiaky sme museli z vreca odtrhávať :-)
@sairaam @alena45 vlastné vypestované zemiaky zostáva len závidieť prajnou závisťou. Aj my sme mávali v záhrade pár kopcov. Zbaviť sa mandeliniek (mandelinka, teraz pásavka zemiaková) bolo ale umenie.
rea1
desaťročia sme mali záhradu a bolo obdobie, že sme sadili aj zemiaky - ale práve kvôli mandelinkám sme s tým prestali. pamätám, že bol nejaký prášok, ktorým sa hubili ale keď si to s posypom prehnal, spálil si zemiakom aj vňať. a pretože my sme boli odjakživa biozelená a strelená rodina, akúkoľvek chémiu sme v záhrade používali iba v najnevyhnutnejšom a minimálnom množstve. dodnes mi nevadí červík v jablku, ochotne sa s ním podelím lebo viem, že červík nie je blbý a do jablka impregnovaného chémiou nevlezie, nie je predsa samovrah. tak sme milé mandelinky kynožili ručne. nemávali sme krumplí zasadených veľa, pár riadkov, ale pekne medzi krumple, v jednej ruke plechovica s vodou a druhou mandelinky pekne kus po kuse zobrať, hodiť do vody, veď nech si pláva, mrcha jedna imperialistická pásikavá, keď sa jej cudzích zemiakov zachcelo a ďalšia a ďalšia ... keď som skončila, mala som pocit, že sa už v živote nenarovnám. a keďže mame sa hnusilo takto sa pásikavých beštií zbavovať, prestali sme aj so zemiakmi. tak či tak sme ich museli kupovať, tak načo sa otravovať ešte aj s mandelinkami. :-)
marcy
pod Tatrami sme známi skvelými odrodami zemiakov,tie si dopestujú gazdovia ( v poslednej dobe je to čoraz ťažšie,lebo nájazdy hladných detí z osád dokážu zlikvidovať pole ako nič,detto diviaci ) my ich od nich kupujeme,obojstranná spokojnosť....nikdy sa mi neprejedia a dá sa nimi čarovať či na slano,tak aj na sladko ....ako dievča som preberala zemiaky na kombajne,keď nebohý tato mal záhumienok,aj teraz mám pre vlastnú potrebu pár hriadok na záhradke...
arasidka
V našom zelovoci vládla prísna ruka tetky Róžiky. Malá, guľatá, astmatická, s hlasom burácajúceho hromu a pivným dychom každý deň.
Baby z ulice zvykli na ňu podvečer, keď zatvorila zelovoc , kričať:" Ná, kam ideš Rózka?"
Odpoveď bola krátka : " šak hen oproci - "na bahno" / rozumej pivo !/

A táto teta Róžika dokázala predať aj to, čo sa už hanbilo hniť aj na komposte.Keď ma mama poslala , sotva jedenásť-dvanásťročnú do zelovocu kúpiť dve kilá zemiakov, už ako som sa blížila ku vchodu do predajne, počula som jej burácajúci hlas , hurónsky smiech a z úst sa jej sypal vtip za vtipom.Kupujúci si ani nevšimol, ako mu na váhu strčila niečo zospodu prepravky, čo síce nebolo dobre vidieť, ale už dávno to nebolo jedlé.
Raz ma mama znovu poslala po zemiaky, a so zdvihnutým prstom mi nakladala do mojej mozgovni ponaučenie:" Pamätaj si, keď bude naberať zemiaky , dobre sleduj, či ti nenazberá hnilače, nezabudni jej povedať, že mi doma nekŕmime prasce..."
Bola som ako na tŕňoch, skontrolovať - neskontrolovať? Povedať jej dačo, alebo nepovedať?
Ako bola zohnutá za pultom hlboko k zemi, len kvetovaná zástera jej bola vidieť a kopa mäsitej hmoty, ukrytej v modrých teplákoch, ani sa mi nezdala taká strašná.Tak som sa odvážila a povedala som jej: Teta, mama povedala, aby som s hnilými zemiakmi domov nechodila, tak mi tam vyberte také krajšie, dobre?
Au, až ma pri srdci stislo, keď si predstavujem ten moment, keď sa tá malá,upachtená, astmatická Róžika podopierajúc zdvihla. Oprela sa oboma dlaňami o zaprášený špinavý pult , roztiahla nozdry doširoka a hneď začala chŕliť: " Ale nepovec, a já za to móžem, že sú tam aj hnylé krumple? Jaké mi donésly, také predávam. A čo si myslýš, dotý hnylé zaplací, asnaj já? Povec tvojej materi, ket je taká múdra, nech si ich vypestuje sama..."
Z úst jej bokom tiekla penistá pena a "brontová tvár zn. Pivo+rum" sa jej až lesklá jak vánočné gule a ja som čakala, že tetka Róžika jak je malá a tučná, skočí na pult a celú ma "žežere".
Neskôr jej pribudla učnica . A jéjé - a bola veľmi učenlivá po svojej majsterke! Tá si vedela aj s váhou poradiť - nejaké tie deká, hore - dole - je tam teho...
Róžika už dávno odpočíva, ale jej výrok - Ideme na bahno, si stále pamätáme, hoci aj cez dovolenku v tých horkách dostaneme chuť trebárs i na Karlovačko, alebo aj poctivé české pívečko na našich potulkách.
dorenika
zaujimavy clanok,clovek by nepovedal ze to bolo az taketo
larem
@rea1 tiež sme zbierali úbohé mandelinky a ich larvy do pivovej flaše s vodou. Museli sme poprezerať zemiakovú vňaťaj od spodu, aby sme mohli zlikvidovať listy s úhladne nakladenými vajíčkami.

@marcy Nna zemiaky spod Tatier mám osobitné spomienky. Chodili sme na zemakové brigády zo strednej školy...

@arasidka ďakujem za milý príbeh s tetou Róžikou. Spomínam si na tie praktiky, muselo sa predať všetko. Ludia pri nástupe do práce podpisovali zmluvy o hmotnej zodpovednosti za zverený majetok v socialistickom vlastníctve, bolo to opatrenie na zabránenie obohacovania sa a špekuláciám. Tetu Róžiku v tomto smere dokážem pochopiť :-)
larem
@dorenika som rád, že si prispela do diskusie. Pravý dôvod, prečo som napísal tento príbeh, ale aj celú knihu, bol zaznamenať, ako sa vtedy žilo. Historikov zaujímajú len fakty. Niekto musí zapísať aj príbehy a emócie:
 lacoremen.blogspot.sk/2010/10/nechajme-to-tak.html...


@tothka vďaka za pochvalu. Ponúkal som to vydavatelstvám, ale kniha je vraj nepublikovatelná :-(
medulienka122
Aha, tak som dobre tipovala, že si spisovateľ, máš dobrý, čitateľný štýl, super pozorovacie schopnosti, vieš nás chytiť za krk a strčiť do príbehu. Škoda, že ti to nechcú vydať knižne, je to zaujímavé čítanie
arasidka
Larem, bolo by tých príbehov veľmi veľa, veď ja som bola na tomto svete už vtedy, keď v pätdesiatych rokoch bol ešte lístkový systém. Síce si pamätám zážitky, z rozprávania mojej mamy. Jedno je isté, že ako malé decká sme mali radi krupičnú kašu s kakaom. Včera sme si spomenuli na to aj s mojím dzedkom, lebo sme na ňu dostali chuť. A na tanieri sme si ju riadne okakaovali, pocukrovali a poliali maslom. Jáááj, pamätám si, že mama nám síce kakaa nasypala, ale len tak opatrne, lebo kakao bolo veľmi vzácne, a úplný sviatok u nás doma bol vtedy, keď sa mame za pár bonov podarilo kúpiť v Tuzexe pravé holandské kakao. Ešte i tú červenú krabičku s peknou maľbou ženy v holandskom kroji s bielym čepcom na hlave som si odkladala, lebo sa mi zdala úžasne krásna.
Zujal si ma tou knižkou, ktorá mohla byť síce knižkou, ale nie je. Tie isté úmysly som mala i ja, ale som to nedotiahla do konca. Síce jednu mám, dala som si ju zviazať sama do kože, použila som v nej texty napísané mnou na počítači a prefotené rodinné fotky, ktoré som dokladala ku každému príbehu tak, aby bolo zrejmé o kom píšem. Verím však, že si sa so zamietnutím neuspokojil a nejakou formou píšeš nielen pre seba. na tvoj blog sa rada pozriem a keď si nájdeš čas, pozri sa na môj: navraty.blogspot.com. Je to písané tak, ako mi toprišlo na myseľ v čase ťukania do klávesnice - :) aj s chybami, teda neupravované - jednoducho formou čo na jazyku - to na papieri.
larem
@medulienka122 ďakujem! Mám ešte zopár príbehov o jedle, keď mi zostane čas, pridám sem zas nejaký :-)
@arasidka krupičná kaša s kakaom a cukrom, maňm. Najprv sa to roztopilo a potom sa spravila taká cukrová kôrka.
Tiež som si doma na kolene zviazal knihu:-) Čo sa týka blogu, nemám čas čítať všetko, no taký článok o lístkovam systéme by som si prečítal velmi rád. Alebo mi odporuč nejaký iný.
arasidka
Na, čo ti odporučiť. U nás doma to bolo trochu inak ako v iných rodinách. Obrátene! Ale to spomínam v mojich príbehoch, nebudem to tu spomínať, to je na "dlhé lakte". Prezradím iba pointu: Mama živiteľka, otec gazdinka. Jedinou výhodou pri lístkovom systéme bolo, že bol otec vážne chorý a tak mal nárok na potraviny o polovičku viac, ako to bolo v "normálnych rodinách".To bolo jedinou pomocou v rodine, lebo žili spoločne s rodičmi a tak si prilepšili všetci doma.
radost
@larem na blogspote.sk nie je možné dať komentár???
čítam si ťa..:-)
arasidka
vítam ťa v mojich spomienkach a ak chceš - mrkni si ešte: usmevneivazne.blogspot.com.Rada ťa tam uvítam a ak budeš mať chuť, môžeš prispieť troškou do mlyna, určite máš aj ty na čo spomínať.
larem
@radost , nech robím čo chcem, blogspot komentáre nejdú. Zato sa mi podarilo rozbehať pod článkami fejsbúkovské komentáre!
larem
@radost , zaujíma ma každý názor, ak nepoužívaš facebook, napíš mi prosím e-mail: remen7@gmail . Vďaka.
larem
@arasidka , napíš nejaký príbeh z čias lístkového systému, rád by som si prečítal a iste nielen ja :-)

@radost skúsim ten e-mail odznova: remen7 zavináč gmail.com
janaa
@larem - ja mám tiež blog na blogspote, keď budem mať chvíľku času napíšem ti ako sa dajú na blogu nastaviť komentáre :)
arasidka
Veď preto som ti Larem, napísala správu na FB, lebo i ja som hľadala záchytný bod, kde by som ti mohla čosi napísať. Čítala som to iba jeden raz, pretože nebola vhodná chvíľka, ale vedela som si to exotické"prostredie predstaviť, a na zlomok sekundy som zacítila tú zvláštnu arómu našej lisovni, keď nás parťák poslal k žihacej peci a z jednej strany jedna vkladala plechy na trafáky a druhá ich v rukaviciach žeravé vyberala, keď prešli dlhým horúcim tunelom na druhú stranu a ukladali sme ich na pripravené palety. Maínujeho, tam bolo bĺch! Už som niekde spomínala, že BEZ-ku navštevovali všetky politické špicky toho času. To bol vtedy fofr! Metly do ruky, a poďho, halu vyzametať.Umyť sa, uprviť, nezabudnúť na všetky bezpečnostné pomôcky / hanačky, rukavice, kožené zástery, pevné botasky, prinajmenšom trampky, keď nie rovno bagandže!/Rozvešať papierové zástavky príslušného štátu, ktorého hostia mali prísť.No a makať jak šrouby, nedať sa nikým vyrušovať. A hlavne - usmievať sa, šíriť okolo optimistickú náladu.
Pamätám si, že raz zavítal prezident NDR , jeho manželka a celá suita "dôležitých" kravatových súdruhov a súdružiek s vysokými šteklami a kabelkami na ruke. No a začali vstupom do našej haly, kde bola pec! Na jednej strane som sedela ja, s kvetovanou hanačkou na hlave a tvrdým šiltom nad čelom, v tom horúcom ovzduší a vprostred leta opásaná hrubou koženou zásterou. Jasné, že sme sa aj s kamoškou Janou i namejkapovali, na mladé líčka rozotreli dermakólu za dve užice. No ako súdruh Ulbricht s manželkou prišli k nám, od pani Ulbrichtovej sme dostali každá prskaný biely hrebíček s metrovou stonkou. Prívetivo sme ich privítali a v duchu nám bolo veľmi do smiechu . Keď návšteva odcupitala k prvému stojisku, kde statní chlapi z dielni s vážnym ksichtom ukladali jadro trafáka, sme sa s Janou na seba pozreli a ja jej vravím:" Noooo, dostali sme krásny hrebíček, aj ruku nám podali.... ale ktohovie, koľko blšiek naskákalo na vzácnu delegáciu!"
arasidka
Larem, napíšem, ale dnes nie, najprv vyťažím mamu, aby mi o tom niečo viac povedala.
arasidka
Larem, je mi to ľúto, ale akoby sa v mame čosi zaseklo, sedela som u nej, popíjai sme kávičku a navodila som tému na tie roky, dívala sa na mňa a povedala mi, že si nevie na nič spomenúť, vedela vymenovať dva obchody, kde za tieto lístky dostali predpísanú čiastku potravín. Jasné, že prídelové lístky si museli zakúpiť, a keď som sa jej spýtala kde, rozmýšľala a nevedela si spomenúť. Jediné, čo jej mozoček ešte vedel a pamätal si bolo, ako som už písala, že vzhľadom k tomu, že náš ocko bol v tom povojnovom čase vážne chorý, cez vojnu ochorel, tak niektoré potraviny, ako maslo, chlieb, a podobné veci, dostávali viac ako ostatní. Lístkový systém bol zrušený A. Zápotockým v r. 1953, a to je všetko, čo som sa o tejto etape života od nej dozvedela. Nuž, mamina pomaly stráca pamäť, vzhľadom na jej vek je to pochopiteľné, ale ktohovie, každý deň sedíme a mama spomína, možno si na dáku príhodu spomenie. Včera si napríklad spomenula na starodávnu pesničku a vedela ju celú zaspievať.
larem
@arasidka , môj otec je ročník 1935, na lístkový systém si spomína, ale nie na nejakú konkrétnu príhodu. Aspoň mi objasnil jednu zásadnú vec a to, že lístkový systém nebola obdoba sociálneo systému ako som si myslel - každý si tie potraviny musel kúpiť. Išlo len o spravodlivú distribúciu.

A ešte jedna zaujímavosť tej krupičnej kaši. Na FB existuje komunita krupicová kaša, v ktorej je viac ako 52000 ludí:  www.facebook.com/pages/Krupicov...
á-kaša/53480611572 To je nostalgia!

Inak, žiadnu správu na FB som od Teba nedostal.
arasidka
Larem, použila som tvoju adresu na FB, ktorú máš v svojom úvode pod avatarom.
larem
@arasidka adresa je správna, akurát som si tam nenašiel žiadnu správu, asi zablúdila niekde v sieti :-)
arasidka
:)) tak ak súhlasíš, skúsim ju znovu poslať, a daj vedieť, či prišla.
larem
A nič. Poslednú správu na FB som dostal pred pár týždňami. Niečo niekde nefunguje... pošli mi radšej mail remen7 zavináč gmail.com
chorvatka
Nuz tu vo Francuzsku su zemiaky luxus. Dostat niekolko druhov od 0,69 Euro az po 4,50 Euro. V nasej dobe nenakupujeme ale zhaname po obchodoch kvalitny tovar. Na trhu, ak ma obsluhuje Francuz, strci mi na dno vrecka zhnilu krumplu alebo rajcinu... U Arabov sa kazdy obsluzi sam a na vyse zadarmo dostanete uz trosku nakopnuté zemiaky, ci inak poskodené ovocie ci zeleninu. Arab sa tak zbavi nie prilis cerstvej zeleniny, ba urobi si u vas oko a ziska nového kuncafta. Ja navyse som chodila na trh s dvoma synmi, ktorym obvykle Arab ponukol nieco sladké : jahodu, marhulu ci dokonca datle.



 



TOPlist