11.januára 2011
„Čo tu majú skauti potlach? Alebo to sú Hlinkovci?“ Opýtal sa chlapík v stavbárskych montérkach výčapníka Maroša. Predtým si objednal „gujáš osmičku“. To znamenalo, že osem knedlí ku každodennému prídelu guláša, ktorým sa stravoval ako prišiel hneď po Novom roku fachčiť na blízku stavbu kúsok od našej krčmičky.
„Šak ja ich z toho vyzlečem, už ma serú.“ Odpovedal Maroš, ktorý je síce fajn chlap, ale hlbokú ideu našej Krčmobrany nepochopil. Bol čas obeda, no napriek tomu krčmička hostila nielen početnú skupinu MO Krčmobrany, ale aj prišelcov v monterkách, ktorí sa na nás pozerali ako keby sme boli ôsmy div sveta. Ani sa im nečudujem. Také doma nemajú, to má iba hlavné mesto! Kiš, kiš, hanba!
Mali sme na sebe nové rovnošaty. Čierne topánky kanady, čierne nohavice, tričká a košele, každý na na srdci svoju hodnosť. Žltý poldecák, decák, pollitrák a ja ako náčelník fľašu litrovku. (To sú naše hodnosti. Máme podobný systém ako má slovenská armáda, len u nás sa toľko nekradne, lebo nieto z čoho.) Na vešiakoch na stenách sme mali čierne čiapky, ktoré nosia hlavne ostrí chlapáci s tupými ksichtami a pilulkovými svalmi. Vlastne to je zhranutá kukla, lebo keď sa čiapka pretiahla cez hlavu, vidieť iba naše oči. A tie naše mútne ako keby jedna mater fľaša mala, nikto by nás nemohol rozoznať, iba spoznať, že patríme všetci do MO Krčmobrany. Práve sme vyhodnotili našu prvú akciu s krvilačnými dážďovkami, ktoré naháňali neboráka Janka Širáka po stĺpe osvetlenia, lebo sa domnievali, že je to ich nepriateľ na život a smrť – malý čierny nemý krtko.
„Tak bratia poldecáci, decáci a pollitráci!“ Začal som pravidelný náčelnícky príhovor. Príhovor bol niečo ako denný rozkaz na buzerplaci, teda na nástupisku vojska. My sme na rozdiel od tých zelených mozgov sedeli, sme predsa len o vývojový stupeň vyššie. „Najskôr chcem vyjadriť úprimnú radosť nad našou prvou vydarenou akciou. Ale pozor! Nesmieme zaspať na vavrínoch!" Zapálil som si našu zdravotnú cigaretu a pokračoval som. Pardón, ešte nie, stopnime čas, lebo vám musím vysvetliť, ako sme k zázračným cigaretám prišli.
Zareagovali sme okamžite na ponuku jedného z našich členov, že na Miletičke, teda na trhu, kde okrem ázijských handier je dostať aj kde tu zeleninu a ovocie, mu ponúkol Ukrajinec fantastickú novinku. Zdravé cigarety! Na rozdiel od klasických majú filter na inom konci cigarety. Fajčiari sú tak nútení dym nie ťahať, ale vyfukovať cez cigaretu, lebo kto by už fajčil filter. Len čo sme cigarety vyskúšali, hneď sme mali menej zanesené pľúca. Ale naspäť k môjmu príhovoru.
„Len ženy vidia v alkohole metlu ľudstva! A keby neboli zbabelé, tak ju už dávno schmatnú do rúk a naučia sa na nej lietať. Nie, oni stále tvrdia, že naša krčma je miesto, kde sa šialenstvo predáva po fľašiach. Zatiaľ ich musíme trpieť. Sú to proste menejcenné tvory, ktoré zatiaľ potrebujeme. Ťažko im vysvetlíme, že pijeme preto, lebo vhodne investujeme. Nikde inde nedostaneš 40 percent ako pri borovičke či rume! Že v pive je málo vitamínov a preto ho musíme piť veľa.“
„Bravó! Pravdu rečieš! Náčelník na hrad!“ Ozvali sa pochvalné mrmlania, lebo mi v krčme nevrieskame, len keď hráme šach. A to nehráme nikdy, odkedy ho Peťo Kolobežka priniesol. Ozaj, to je tiež story ako býk!
Peťo sa riadi vždy heslom pijem, teda som a preto aj jeho kúsky tak vyzerajú. Tvrdí, že je odmalička farboslepý a tak doniesol šach iba z bielymi figúrkami. Že on aj tak nevidí, ktorá je čierna a ktorá biela figúrka a keď sa bude hrať, prinesie každá partia také vzrušenie, ktoré ani svetoví veľmajstri kráľovskej hry Fischer s Kasparovom nezažili. Na našu otázku ako chce rozoznať, ktorá jeho figúrka a ktorá súperova, Peťo lakonicky odvrkol, že on sa riadi počas hry výhradne intuíciou. Farby figúrok síce nerozozná, ale stačí aby sledoval pozorne súperovu tvár a hneď vie, či Peťo berie jeho alebo svoju figúrku. A keď to nepomôže, figúrky sú predsa pri hre obrátené tvárou k súperovi. Na nesmelý dotaz, že kde má veža a pešiak tvár, sa Peťo zaprel a začal si na šachovnici prehrávať nejakú partiu.
Inak, celé krátke obdobie šachu v naše krčmičke sa skončilo tak ako sa začalo. Divne. Raz sa omylom k nám zatúlali dáki Rómovia s vozíkom, zobrali si po malom pive a išli mrznúť na záhradu. Asi si ale všimli Peťa, ktorý sedel nad svojim šachom. O týždeň mu Maroš bez slova šachovnicu zabavil a pred neho pohodil list od Slovenskej šachovej únie. Peťa s bielymi figúrkami obvinili mnohé rómske parlamenty z propagácie rasizmu.
Ich dôvody zhrnul predseda jediného pravého rómskeho parlamentu Rapotalo Romano – Hlas Rómov Gejza Biely a tajomník šachistov ho citoval. „Vám gadžom nestačí, že naše statočné čierne figúrky vyhadzujete neustále vašimi rasistickými bielymi figúrkami. Teraz ste nás už úplne vyhodili, ideme preto do Štrasburgu!“ Ako písal ďalej tajomník únie, aby sa nešírila národnostná neznášanlivosť, nariadili všetkým členom únie na Slovensku, aby hrali iba s čiernymi figúrkami a pre istotu aj šachovnica mala iba čierne políčka. Kto nesplní ich nariadenie, toho budú žalovať za útok na verejného činiteľa, teda úniu a propagovania rasizmu, za čo mu hrozí až 8 ročné väzenie. Peťo radšej nechal šachovnicu ležať vedľa zaprášenej hry Človeče, nehnevaj sa!, ktorú tiež Maroš zabavil po krvavej bitke vypuknuvšej, keď niekto hodil šestku avyhodil pandrláka jedného zo súperov. Ale naspäť k môjmu predslovu.
„Preto musíme zostať pevne pri sebe! Navždy a základne! Neodbytne! Čaká nás ešte veľa mravčacej práce! Majte oči otvorené, uši odchýlené aby vám neunikol čo i len najmenší pokus psychického a fyzického útok na pokojných občanov, môžu byť aj naši nečlenovia, dokonca majme roztiahnuté ruky v objatí aj pre ženy, ktoré by si cestou z krčmy chceli zahulákať, pobiť sa, vyváľať sa na chodníku alebo vycikať sa na križovatke! Bratia, za krčmu život, za pohár slobodu!“
Bohatiersky sme si štrngli, niektorí, čo prišli iba pred chvíľou sa aj podobne napili, ale väčšina bratov, čo mali službu už od rána, si len usrkla. Veď sa musia zachovať v bdelom stave až do záverečnej. Deň plynul vo vzrušenom spriadaní plánov ako zmeníme Slovensko na náš obraz a ako potom bude konečne dobre.
Popoludní sa vpotácal dnu Miro Sizyfos. Múdry chlap, ktorý si správne premenil životné hodnoty. Pohár je dôležitejší ako kariéra. Majstrovsky prekladal z angličtiny a nemčiny, živil sa niekedy odbornými prekladmi a bol bláznom do leteckých a lodných modelov. Aj ich skladal. Dnes by už nezložil ani mini pyramídu zo štyroch zápaliek. Keď vždy ráno prišiel, poprosil niekoho, aby mu dal napiť z borovičky, ktorú si Miro pri pulte zaplatil, ale na stôl mu ju musel doniesť niekto iný a aj priložiť k ústam. Tak sa mu totiž triasli ruky, že by s pohárom chodil od pultu k stolu od rána do záverečnej a aj tak mi sa nikdy nenapil, lebo všetko by vyšplechol na podlahu. Preto sme ho nazvali podľa bájneho antického hrdinu Sizyfa, ktorý furt tlačí hore kopcom šuter, a keď ho má hore, spadne mu dole a tak stále dokola.
Miro Sizyfos si sadol utrápene za stôl. Neprítomne pozeral do steny naproti. Všetci stíchli, hlavne mi členovia Krčmobrany. Vedeli sme, že je zle. Miro sa nezastavil pri pulte. To sa rovnalo stavu, ktorý zažíva obyčajný človek padajúci z ôsmeho poschodia.
„Čo je starec, zahrabalo ti?“
Miro mlčal. Konečne niekto pochopil. Doniesol mu hneď deci borovičky. Nešťastník začal pregĺgať, potom sa pustil do pitia. Rúcal do seba obsah pohára ako lačný kojenec. Keď dopil, vrátil som mu život do očí, teda potiahli sa opilckou matnou blankou.
„Stará ma vyhodila!“ Vzlykol Miro a začal vysvetľovať svoju tragédiu. Keď sa prišiel z krčmy domov na chvíľu najesť, žena ho odmietla pustiť do prechodného obydlia. Vykrikovala, aby sa vrátil tam, kde bol celý týždeň. Jaroslav teda išiel.
„No nevídali! Ako keby sa horšie nestalo.“ Utešoval som ho, ale v hlave sa mi začal rodiť plán na jeho záchranu. Krčmobrana ho nedá! Krčmobrana sú ruky, na ktorých môžeš plakať! A nielen to!
“Miro, neboj, my si ťa nedáme. Nevyženieme ťa do nástrah krutého zimného veľkomesta ako tá nehodnica!“
A ako som povedal, tak sa aj stalo.
12. január 20011
Mira sme si naozaj nedali. Jeho stará síce prišla pred záverečnou, nech sa prace domov, ale ako jeden chlap sme sa s námahou postavili a zúrivo na ňu bez slova zazreli. Baba pochopila, baba sa stiahla. Už dnes od rána, keď sme Mira zobudili a vytiahli zo spacáka, v ktorom spal na nafukovačke pod televízorom, dali mu raňajky, teda doniesli borovičku a priložili k perám, aby nebryndal, sa o neho staráme. Donútili sme ho vyzliecť šaty, zabalili do deky, v lavóre na dvore sme mu kompletný odev vyprali, dali nad kachle a potom aj vyžehlili. Nižšie šarže z Krčmobrany si dohodli termíny, kedy mu kto donesie jedlo, stačil obed, lebo Miro aj tak toho veľa nezjedol. Maroš mu to prihreje v mikrovlnke, mi ho nakŕmime, lebo aj lyžica kmitá v jeho rukách ako poldecák. Naša MO Krčmobrany sa mu stala adoptívnou manželkou.
Po obede prišla reč aj na plnenie si iných manželských povinností. O nich sa rozhodne demokraticky. V najmenej očakávanú chvíľu, ktorú nikto netuší, výčapník otvorí zapečatenú obálku. V nej bude prísne utajený text: "Kto má teraz najmenšie promile, urobí to Mirovi tak, ako by bol jeho manželkou." Dodo Ajťák doniesol taký ten prístroj, do ktorého ráno vždy fúkne, aby vedel, či si môže sadnúť za volant alebo ísť rovno do krčmičky. Za volantom som ho nevidel roky. Výkon manželského aktu prebehne pod dohľadom MO Krčmobrany a či sa to bratovi s najmenším promile bude páčiť alebo nie, manželskú povinnosť Mirkovi splniť musí. Navždy a základne! Neodbytne!
Čítanie z denníka, ktorý som našiel zabudnutý na stole v našej krčmičke, má samozrejme pokračovanie. Veď aj mňa zaujíma, ako dopadlo plnenie si manželských povinností v MO Krčmobrany v krčmôčke, kde vraj nad vchodom je veľký biely nápis na žltom podklade - Vítame Vás!
Diskusia k článku