V Osuskom, dedinka na Záhorí, žije renesančný človek Miro Polakovič. O sebe tvrdí, že je teraz slobodný umelec, predtým bol dlhé roky novinár, publicista a filmový dokumentarista. Píše básne a aforizmy. Ale je to predovšetkým človek, ktorý prevrátil klasickú záhorácku zabíjačku na hlavu.
Prišli sme za ním dvakrát. Najprv na obhliadku, teda skôr na koštovku, potom o ňom nakrútiť netradičný dokument. Už koštovka bola šokujúca. Na stole boli klobásky, jaterničky, krvavničky, parilo sa hrnca guláša. Všetko Miro urobil z výhradne rastlinných produktov, bez pridania všelijakých tých chemických dochuťovadiel. A ako nám to chutilo! Človek mal čo robiť, aby si jeho chuťové poháriky uvedomili, že sa nezabíjala svinka ale pohánka a podobne.
Keď sme prišli aj so štábom, doniesli sme mu tekvicu. Nech ju zavesí ako nebohú svinku pri zabíjačke, nech neklameme televízny ľud pospolitý, že zabíjačku iba kašírujeme. Aj sme tekvicu podrezali, odrali zo šupiek a Miro z nej navaril zabíjačkovú špecialitu. Už si nepamätám akú. Vlastne, všetky recepty si veľmajster vegetariánskej zabíjačky chráni ako oko v hlave. Neprezradí ich ani keby ste ho na škripec natiahli a to úst mu ako roduvernému vegetariánovi pravú krvavú svinskú tlačenku pchali.
Miro vraví, že okrem zdravia pre ľudí prináša takáto zabíjačka úžitok pre zvieratá. Pri výrobe potravín nezabíja zvieratá, ale iba čas pri ich vymýšľaní nových receptúr. Po prvýkrát navaril rastlinný guláš. Doniesol z neho okoštovať chlapom do krčmy. Práve tam niečo oslavovali poľovníci. Tí sa vraj po ochutnaní rozhádali, či je navarený z diviny alebo hovädzieho. Potom vznikla klobása a jaternička, o ktorej ani mäsiari nepochybovali, že je pravá, ale pohádali sa, ako dlho sa varila kotlina a čo do nej všetko dal a čo by boli dali ešte oni. Pribúdali rastlinné nátierky - paštéty, škvarenina bez vajec, zelerová treska bez ryby, pohánkový chlieb bez múky.
Miro začal svoje netradičné potraviny aj predávať, zriadil malú výrobničku. Teraz však výroba stojí, ale ako mi včera napísal, o dva – tri mesiace všetko chce znovu rozbehnúť, len hľadá spolu sponzora.
Druhí šok na mňa čakal v tichej štvrti Zlína v rodinnom dome. Vtedy ešte študent Ján Frkal pre nás pripravil hmyziu hostinu. Všetko som ako scenárista našil na Maťka Landla, ktorý nám moderoval našu Čudnú šou, teda cyklus dokumentov o netradičných ľuďoch z iného cesta ako je väčšina z nás uhnietená. Na stole mal pripravené báječné kulinárske špécie – múčne červy so špagetami, cvrčkov po papuánsky a kobyliek upravených ako čipsy.
Hrdina Maťo, ktorý neváhal vliezť do výbehu s medveďmi hnedými alebo balansovať na zábradlí bratislavského starého mosta cez Dunaj, keď si to krvilačný scenárista žiadal, si bohatiersky sadol za stôl. Všetci sme sa neskôr zhodli, že jeho príslovečný úsmev bol vtedy riadne strojený. Kamera sa spustila, zvuk frčal. Maťko chytil vidličku a začal sa hrabať v tanieri s múčnymi červmi a nakrátko polámanými uvarenými špagetami.
A ktoré sú červy a ktoré špagety? Opýtal sa kulinársky samuraj. Jan Frkal mu vtedy stoicky odpovedal, že to je jedno, ale pre istotu nalámal špagety na centimetrové kúsky, aby to nebolo možné rozoznať.
Maťo si nesmierne pomaly prikladal vidličku so sústom k ústam, pomaličky otváral ústa, zavrel oči a vložil si baštu dnu. Opatrne začal prežúvať a s vypätím všetkých síl preglgol. Ale však to je dobré! Vyhŕklo z neho a dal s chuťou do jedla. V tom momente sme zostali všetci ako soľné stĺpy. Oči vyvalené, ústa dokorán. Maťo začal spôsobne pri jedle komunikovať, klásť otázky o entomofagii, ako sa odborne nazýva to, keď sa ľudia živia hmyzom.
Až dve tretiny ľudstva si takto spestruje stravu. Tak potom kde je hranica nenormálnosti? Sme nimi my, čo sa na konzumentov hmyzu divne pozeráme alebo oni a ony, čo už dávno pochopili, že hmyz je proteínová bomba? Napríklad Japonci to už pochopili. Dostať u nich darčekové koše plné jedlého hmyzu. Nekecám!
Hmyz, a teda aj ich larvy, obsahujú vysoko kvalitné bielkoviny. Až 80 percent! V obsahu nenasýtených kyselín sa hmyz dá pokojne porovnať s mäsom hydiny a rýb. Z ostatných zverov, ktoré si kladieme na tanier, musíme takmer polovicu vyhodiť ako nepoužiteľný odpad, hmyz sa dá spucovať skoro celý.
Jan Frkal počas rozhovoru Maťovi napríklad vysvetlil, že asi najlacnejšie a najrýchlejšie na prípravu sú klasické múčne červy, ktorých liter ľahko zoženie za 200 českých korún a do zúbkov vám nelezú ani krovky ani nožičky. Pri vysmážaní väčšinou používa dospelé jedince cvrčkov, pretože sú veľkí (cca 3cm) a lacnejší, ale majú oproti strednej veľkosti jednu nevýhodu - tuhé krovky a nožičky, na ktoré sa ale časom dá zvyknúť a naučiť sa grif, aby nezostávali medzi zubmi. Overené množstvo jedincov, ktoré je potrebné na večeru pre dvoch napríklad na cvrčky po papuánsky je 150 kusov. Na párty ako čipsy na človeka stačí len 50 kusov.
Jan nám napísal aj dva recepty, ktoré vám ponúkam, ak by ste dostali šmak zmeniť jedálniček.
Špagety s múčnymi červmi
250 g múčnych červov (už vypražených na oleji, stačí krátko), 4 šálky vody, 1 polievková lyžica oleja, majorán, tymian, 2 bobkové listy, 1 cibuľa, 250 g špagiet, 7 lyžíc masla, soľ, 3 polievkové lyžice mandlí (nasekaných), 250 g syra, bazalka, petržlen.
Špagety uvarte vo vode s olejom, majoránom, tymianom, bobkovým listom a cibuľou. Potom špagety sceďte a opláchnite studenou vodou. Rozpustite maslo na panvici a pridajte špagety, soľ a korenie. Bazalku, petržlen a mandle nasekajte na drobno a zmiešajte so syrom a olejom. Pridajte zmes so špagetami a dobre zohrejte. Navrch nasypte múčne červy a podávajte.
Cvrčky po papuánsky
8 lyžíc masla, 1 šúľok cesnaku s ošúpanými strúčikmi, 250 g živých cvrčkov, soľ, petržlen, instantný bujón a ako príloha ryža.
Nakrájajte cesnak na plátky a upražte ho na masle do hneda. Pridajte cvrčky, osoľte ich a na miernom plameni smažte do chrumkava (cca 4-5 minút). Posypte nakrájanou petržlenovou vňaťou a instantným bujónom. Podávajte s varenou ryžou.
Ozaj, aby som nezabudol sľub, ktorý som dal už v prvom odseku. Viete, prečo by ste nemali kobylky alebo cvrčky jesť tak, že si ich dávate do úst od ich hlavičky a pozeráte sa pred tým na ne? Odpoveď objavil Maťo, keď si vzal prvého cvrčka a zrazu vykríkol: Bože, ako sa on na mňa smutne kuká! Zavrel oči a tak ho zbaštil.
Potom sme sa osmelili aj my. Ale len na kobylky vyprážané. Boli do hneda opražené. Chrumkali. Jemne slané a mierne pikantné. Len sme ich naozaj nemohli jesť od hlavičky. Nejakým zázrakom im zostali očičká. A papať tento hmyz, keď sa smutne, presmutne pozerá upečenými očami na vás, to sa naozaj nedá. Preto nám Jan poradil. Jedzte ich od zadku. Ale pozor na nožičky! Naozaj sa dosť ťažko dostávajú spomedzi zubov...
Jedine co jej nechutilo bol psi gulas vo velmi fancy restauracii.
Neviem, taktiez, ci by som dokazala v Indii zjest nejakeho potkana, ktore sa chytaju a bezne pripravuju. Tiez cerviky a chrobaky su vraj celkom speci.