Naši predkovia za čias Pribinu a Svätopluka tiež nemali čas na varenie. Po príchode Cyrila a Metoda ich plne zamestnávala výučba pre nich ťažko pochopiteľného písma. Nevedeli za toho Perúna pochopiť, načo sa majú učiť písať, keď nikto z nich nevedel čítať. Po čiastočnej gramotnizácii Veľkej Moravy by bol čas aj na varenie, aj na písanie receptov, ale prišli Maďari a s nimi iné starosti.
Maďarský útlak spôsobil, že nebolo čo do slovenského hrnca. Tak načo sa mal stredoveký Slovák učiť variť. Jedinou svetlou kapitolou bola valašská kolonizácia, keď Matej Korvín pozval do vyľudnených hornatých oblastí Slovenska valachov z južného Rumunska.
Rumunskí chovatelia oviec a baranov k nám nedoniesli nielen našu národnú slovenskú zbraň valašku, ale aj našu typickú neopakovateľnú jedinečnú írečitú špecialitu - bryndzu. Postupom času pochúťka z ovčieho mlieka u nás znárodnela do takej miery, že sme ochotní hoci aj s ujom Drakulom z Transylvánie dohrýzť či dokľať sa rezákmi do krvi, ak by sa opovážil tvrdiť, že bryndza nie je slovenská.
Varením bryndzových halušiek si neskôr každý roduverný Slovák upevňoval svoje národné povedomie. Hneď sa mu lepšie úpelo pod ukrutnou maďarizáciou. Škoda len, že zemiaky sa u nás začali bežne používať až zhruba v druhej polovici 18. storočia.
Až od tohto času sa preto tradujú pravé bryndzové halušky zo zemiakov a dovtedy sa varili iba ich falzifikáty. Práve to vysvetľuje, že sa slovenský národ nemohol ako sa patrí znárodniť a musel čakať na štúrovcov. Inak by sa odmaďarizoval oveľa skôr.
Diskusia k článku