Od prepychového a pyšného Algarve cez smutný a zakríknutý stred krajiny až po neuveriteľne krásny Lisabon. Vy starší by ste si mali pamätať na kultovú americkú komédiu „Keď je utorok, tak musíme byť v Belgicku“. Naša cesta ako keby sa filmom inšpirovala. V roku 1969 parádne uletené movie natočil režisér Mel Stuart. Skupina amerických turistov „spoznáva" Európu šialeným tempom. Aby vlastne vedeli, kde sú, musia sa pozrieť do itinerára a tak zistiť, čo za európska krajina sa im práve mihá za oknami autobusu.
Počas cesty po Portugalsku som vedel, že som stále v krajine nášho sprievodcu Josého. Ozaj, aby som nezabudol, malé poučenie z krízového vývoja - čítaj Žosé, nie Chozé po španielsky ako som to zopárkrát urobil omylom ja. Na to sú tam mimoriadne hákliví, lebo majú Španielov radi, ako u nás hejslováci Čechov. Keď som chcel Josého nahnevať a trochu šialené tempo prehliadky Portugalska zmierniť, tak bol pre mňa iba Chozé.
Tak tento José bol ako živé striebro. Hnal nás neustále do auta a von z auta. Tam ukazoval to, o pár kilometrov zase iné. Všetko ten človiečik ovládal. Zahltil nás nespočetným množstvo informácií. Vďaka Bohu cesta bola popretkávaná aj kulinárskymi zastávkami, a preto som prežil.
Mali sme šťastie. Čo nám hostiteľ a sprievodca videl na očiach, to pre nás ako jedinečná a neopakovateľná 156 centimetrová neriadená strela, a teda presná vzorka nesmierne pohostinného a vľúdneho portugalského národa, urobil. Láska ku Portugalsku mi teda prešla hlavne cez žalúdok.
Ochutnal som, čo sa dalo. Najväčší dojem na mne ale zanechalo jedlo v malom prícestnom hostinci niekde v strede krajiny. Už som vám spomínal film, za toho šľaka neviem, kde to bolo. Len viem, že som musel Josého doslova donútiť zastaviť auto, lebo sme boli v chudobnej časti krajiny. Hrdý sprievodca by najradšej dal na okná autokaru nepriehľadné záclony. Chcel nám ukázať iba to najkrajšie. Nie normálne.
Pri dlhých stoloch sedeli družne chlapi z kamiónov, dodávok i povozov ťahaných somárikmi. V podlhovastej bielej miske mi priniesli velikánske kusiská nádherného chudého šťavnatého mäsko na šťave. Ochutnal som a za toho slovenského čerta som si nevedel predstaviť, z čoho to navarili. José sa začal zabávať. Pridali sa k nemu aj chlapi v montérkach, sediaci s nami pri dlhom stole. Tým stihol vysvetliť, z čoho som kulinársky jeleň.
Prijal som výzvu a začal sa hrať s nimi hru. Dôkladne som prežul každé sústo, zatváril sa pravnuk Brillat-Savarina. Po krátkej pauze som víťazoslávne zahlásil zviera, z ktorého určite pochúťku udusili. Chlapi ručali od smiechu. Ani sa nečudujem. Navrhoval som im klokana, podmorskú kozu alebo supa domáceho.
Nenechali ma ale dlho trápiť. Jeden z chlapov niečo Josému povedal, ten ma vzal pred krčmičku a ukázal na druhú stranu cesty. Tam sa pod korkovými dubmi pásli svinky.
V miske som mal skutočne bravčové. Ale aké! Voňalo po bylinkách. Bolo nesmierne jemne vláknité a rozplývalo sa v ústach. A to mi dali kusy mäsa ako riadna detská päsť.
Cestou ďalej som pochopil prečo. Lúky naokolo kvitli šalviami a na nich sa popásali vyšportované svinky. Nečudo, že nasiakli nielen voňavú trávu, ale hlavne slobodu a radosť zo života na paši v tieni kôrkovníkov.
U nás mušiny trpia. Mäso je tvrdé a smutné. Slobodu slovenským sviniam! Volám a pridávam: Gazdovia, zoberte ich na výlet popásť sa do stredu Portugalska! Budú vám za to tak vďačné, že samé spáchajú na zabíjačke po návrate domov harakiri a možno sa aj samé rozporciujú.
Mali by sa dať očkovať ako ja. Už mám na nedeľu upečený dobre mastný bôčik, a kašlem na vakcíny. Sviňa svini pomôže :O)