Ako mi maškrtnosť zachránila život

martina0812 - fotkamartina0812, 22. júna 2015
Spomínali sme si dnes v práci na detstvo a prišiel mi na um zážitok z doby, keď som mala asi jedenásť, či dvanásť rokov.

Dnešné deti už také detstvo nemajú - celé prázdniny nás doma nevideli, ráno sme zdrhli, večer sme sa prišli vyspať a to bolo tak všetko. Celý deň sme sa stravovali po záhradách a sadoch "ochotných" susedov, ktorí keď nás načapali na svojich marhuliach, slivkách, a iných dobrotách, hnali nás palicami, ale to nám nezabránilo, aby sme sa na druhý deň nevrátili... :-D

Celý deň sme sa motali po okolí za dedinou - v lese sme sa pokúšali vybudovať na najvyššom strome chatrč, v poli sme lámali kukuricu, aby vzniklo bludisko s tajnými miestnosťami, proste paráda.

Deň, o ktorom chcem písať, bol ako každý prázdninový deň - totálna sloboda ( až na zopár ledabolo odbytých domácich prác, ktoré mi nakázala mama pred odchodom do práce ). Jediná výnimočná vec bola, že v ten deň sa mal náš ocino vrátiť z kúpeľov. Dopredu sa mi slinky zbiehali na pravé kúpeľné oplátky...

Ale mal sa vrátiť až popoludní a tak sme celá partia ráno mali brífing, kde sme sa uzniesli, že sa pôjde na stoh slamy. Kdeže by sme počúvali naše ustráchané mamy, ktoré nás stokrát varovali, že sa môžeme zvrchu preboriť až na spodok a tam sa udusiť... Stoh stál asi pol kilometra za dedinou, na betónovom place. Keď sme už blbli v slame dostatočne dlho a vyzerali sme všetci ako strašiaci do maku, niekto dostal geniálny nápad - betón pod vysokánskym stohom zahádzať slamou a potom zhora do nej skákať.

Onen geniálny nápad sa ujal a všetci sme dobrú pol hoďku vláčili slamu zo stohu na plánované miesto pristátia, ktoré sa nachádzalo asi 2 metre od stohu. Potom sme sa nadšene driapali zasa navrch. Ale čudná to vec - zhora tá výška pôsobila ako vyššie, než zdola. Nikomu sa nechcelo začať skákať.

No ale nebola by to Martinočka, aby v partii chalanov ako jediná baba musela ukázať, že má viac odvahy, než všetci ostatní. Tak som sa pribrala skákať ako prvá. Nebolo mi všetko jedno. Výška to bola statočná, bod pristátia vyzeral akýsi menší, než keď sme ho obkúkali dolu, ale dofrasa, keď som sa na to podobrala, musela som skočiť - veď by som sa nálepky "baba" v tej partii chlapčísk už nezbavila!!!

Takže som sa pekne ráznym krokom ( kto neskúšal rázne kráčať po slame, do ktorej sa prepadal až po stehná, nepochopí ) prebrodila až k okraju stohu a hop!

Lenže chybička se vloudila. Keby som bola skočila tak, ako bolo plánované, bola by som bod pristátia trafila. Ale keďže výška bola odstrašujúca, tak som sa vrámci svojho pošramoteného pudu sebazáchovy len zošmykla zadkom a chrbtom po okraji stohu....a dopadla chrbtom rovno na betón, asi meter od nadýchanej hromady slamy, ktorú som pomáhala vláčiť.

No čo vám budem hovoriť - vyrazila som si dych a bola som presvedčená, že ani dva stavce mojej chrbtice nebudú držať pokope. Bolesť...nie, agónia to bola!...bola príšerná. S vyrazeným dychom som nemohla dostať do pľúc ani toľko vzduchu, aby som vykríkla, alebo sa rozplakala. Všetky nervové zakončenia boleli ako besné. Pamätám sa, ako mi hlavou preletolo: "Bože, toto bude poriadne stupídna smrť! Zabila sa skokom zo stohu slamy!", pretože som bola presvedčená, že takú bolesť jednoducho nie je možné prežiť.

A dodnes si presne pamätám aj na tú ďalšiu myšlienku:" Otec už je určite doma a ja z tých kúpeľných oplátok ani neochutnám! A určite prinesie orechové, spekané, ktoré tak krásne chrumkajú...A všetky pojedia sami. A možno budú z mojej smrti takí hotoví, že ich ani nezjedia a nakoniec ich požerú mravce..."

No hej. Presne toto ma napadlo desať sekúnd pred smrťou. A práve myšlienka na to, že by moje vysnívané oplátky mohli požrať mravce, ma prinútila nakoniec predsa len prežiť. Dokonca s celou chrbticou. Dodnes netuším, ako je to možné, ale fakt som vyviazla bez jedinej zlomeniny. Ale s myšlienkou na oplátky a s jasným cieľom - okamžite sa k nim dostať - som sa z betónu zdvihla, zhlboka sa nadýchla, päť minút vrieskala od bolesti a potom zakývala chalanom: "Tak čau zajtra, idem na oplátky!"

Doma už ocino skutočne bol a veru aj spekané orechové boli, čo ma presvedčilo, že predsa len na tom svete existuje spravodlivosť....
Dodatočne som sa dozvedela, že okrem mňa napokon neskočil nikto. Asi ich doma nečakali oplátky, ktoré by ich prípadne udržali pri živote. :-D



@zareaguj


Diskusia k článku

sovka62
Ty si nám rodina!? Asi, inak by nebolo možné, aby si bola rovnaká ako moje dcéry, teda ako tá najstaršia z nich. Ešte predškoláčka sa rozhodla, že v nedeľu dopoludnia, keď som ja obletovala hrnce a oni sa mali hrať na dvore s prísnym príkazom inde ani nepozrieť, sa vybrali do poľa, kde zďaleka svietil stoh. Nápad kopírovali od teba (alebo ty od nich) a keď nemal kto skočiť, naše zlatíčko sa rozhodlo predviesť. Doma ju nečakali oplátky, nanajvýš riadna hubová polievka, ale keď ju banda asi šiestich detí privliekla s otrasným výronom v členku, riešili sme iné veci a hlavne sme boli radi, že sa nič horšie nestalo.
A teraz sa zamýšľam nad tým, ako sme to vlastne v zdraví prežili. Lebo aj my sme strávili detstvo zavesení na stromoch, cudzí plot nebol žiadnou prekážkou, hlavne ak za ním boli prvé čerešne či posledné jablká. Aj ten vyrazený dych si pamätám, aj tú ukrutné bolesť keď som bez padáka zletela z vysokánskeho orecha, na ktorý sme liezli len preto, lebo brat (o sedem rokov starší) sa chcel pretekať, kto bude skôr na vrchu. Teda, nie na tom istom strome, ja na jednom a on na rovnakom susednom. Akú rýchlosť dosiahol cestou hore netuším, ale dole určite prekonal rekord a záležalo mu len na tom, aby sa to nedozvedeli rodičia. Takže sa snažil, aby som prežila a doteraz rozmýšľam, kam by ma bol zakopal, keby to nevyšlo, ha-ha.
martina0812
@sovka , mňa by tiež zaujímalo, ako som vôbec prežila detstvo. Keď si spomeniem na svoje vtedajšie kúsky a predstavím si tam miesto seba svoju dcéru, ježia sa mi všetky vlasy!!! A kulinárskych zážitkov tiež bolo... slimáci bezdomovci opekaní na miernom plameni sviečky, korenení žihľavou ( nemiesto pekáča či grilu hrdzavý kus nárazníka z auta) a podávaní s prílohou čerstvých slnečnicových semienok rovno z družstevného poľa...agátové kvety na prírodno ( rovno zo stromu ) s prílohou neznámych bobúľ a ešte neznámejších húb z lesa... bazové guličky podávané na lopúchovom liste, ochutené kradnutými čerešňami plnými proteínov... v podstate sme jedli tie isté blafy, ktoré teraz prezentujú renomovaní šéfkuchári v telke.
babidka
Ako deti sme toho navyvadzali az-az :-) Tiez sa cudujem , ze sme to vsetci prezili ...Pri nas stavali novy most a kedze betonove piliere mali este drevene salovanie , tak tam vsetci hore liezli .Dedo od susedov vzdy deti odhanal a tak bol povazovany na nepriatela a odluda :-) ja som mala tri roky a kedze som nechcela byt o nic horsia , tak som tam vyliezla tiez . Dodnes nie som schopna pochopit - ako sa mi to podarilo ? Dedo nas zbadal z domu a tak sa vybral urobit poriadok . Vsetky deti utiekli a ja ..som sa bala .Nielen zliezt -ale aj "strasneho" deda . Dedo sam uz nevladal vyjst a tak ma lakal na ceresne , cukriky , cerstvy poplanok /podplamenik /ale ja som nezliezla .Neostalo mu nic ine , iba zmobilizovat vsetky sily a zniest ma dole . Ja som sa od strachu pocikala- ved som mala iba 3 roky:-)No a myslim ze dedo k tomu nemal tiez daleko :-) Odniesol ma domov a ja som namiesto slubovanych ceresni dostala par na zadok od mamy a potom aj od sestry . Ale dedo mi vecer ten poplanok predsa len doniesol ...bol to ten najlepsi aky som kedy jedla :-)
manek380
Nevím, nakolik je skákání ze stohu dětem vrozené, ale mám úplně stejnou zkušenost na vlastní vyražený dech. :D
V mých asi deseti letech jsme chodili s kamarády do stohu budovat bunkry. Jednou nás nabulíkovali starší kluci, že mají svůj bunkr, ve kteríém mají tajný východ a skáčí z něj v případě nebezpečí (tedy kontroly z místního JZD) po hlavě dolů. No, pitomci malí, nezkušení, jasně že tajný bunkr a ještě tajnější východ nás zaujali, a tak jsem si nedali pokoj, dokud jsme nevypátrali zamaskovaný vchod. I tu díru, ze které údajně skákali po hlavě jsme objevili, a teď nastalo dilema: Skočit? Neskočit? Byli jsme jen dva, takže rozhodnutí bylo jednoduché: Byl jsem starší, takže první... Pohled dolů popisuje Martina ve svém příběhu, takže je celkem zbytečné vysvětlovat moje pocity při pohledu dolů. Ale být za zbabělce bylo horší, než veškeré pocity, a tak jsem tedy skočil... Dole sice bylo slámy dost, jenže ruce neudržely dopad, a tak jsem dopadl i hubou na zem a převrátl se do mostu. Vyražený dech bylo to nejmenší, horší byl ten pocit, když jsem se snažil zavolat "neskákej!", jenže to nešlo. A kamarád skočil také - přece nebude za sraba! Tak jsme tam spolu leželi vedle sebe asi půl hodiny, než jsme byli schopní pohybu. Že jsme přežili oba a bez následků, to považuji dodnes za zázrak z nebes. Domů jsme ty tři kilometry lezli hodně dlouho, ale domů jsme dorazili vzpřímení, protože bylo jasné, co by doma následovalo. :)
hubata
Vyrazený dych si pamätám nie zo stohu (aj keď tam som liezla ako ináč....) ale z prašáku. Toto zariadenie pozná každé dieťa čo žilo za socíka na sídlisku: zídeme sa kde? No na prašáku! A tam sme napodobňovali Věru Čáslavskú. Mne sa to raz nepodarilo a tiež som si vyrazila dych. Je to niečo hrozné, či sa báť rodičov čo mi loziť po prašáku zakazovali alebo dokázať sa nadýchnuť. Podarilo sa a už som sa poučila že prašák eee.....



 



TOPlist