Dnešné deti už také detstvo nemajú - celé prázdniny nás doma nevideli, ráno sme zdrhli, večer sme sa prišli vyspať a to bolo tak všetko. Celý deň sme sa stravovali po záhradách a sadoch "ochotných" susedov, ktorí keď nás načapali na svojich marhuliach, slivkách, a iných dobrotách, hnali nás palicami, ale to nám nezabránilo, aby sme sa na druhý deň nevrátili... :-D
Celý deň sme sa motali po okolí za dedinou - v lese sme sa pokúšali vybudovať na najvyššom strome chatrč, v poli sme lámali kukuricu, aby vzniklo bludisko s tajnými miestnosťami, proste paráda.
Deň, o ktorom chcem písať, bol ako každý prázdninový deň - totálna sloboda ( až na zopár ledabolo odbytých domácich prác, ktoré mi nakázala mama pred odchodom do práce ). Jediná výnimočná vec bola, že v ten deň sa mal náš ocino vrátiť z kúpeľov. Dopredu sa mi slinky zbiehali na pravé kúpeľné oplátky...
Ale mal sa vrátiť až popoludní a tak sme celá partia ráno mali brífing, kde sme sa uzniesli, že sa pôjde na stoh slamy. Kdeže by sme počúvali naše ustráchané mamy, ktoré nás stokrát varovali, že sa môžeme zvrchu preboriť až na spodok a tam sa udusiť... Stoh stál asi pol kilometra za dedinou, na betónovom place. Keď sme už blbli v slame dostatočne dlho a vyzerali sme všetci ako strašiaci do maku, niekto dostal geniálny nápad - betón pod vysokánskym stohom zahádzať slamou a potom zhora do nej skákať.
Onen geniálny nápad sa ujal a všetci sme dobrú pol hoďku vláčili slamu zo stohu na plánované miesto pristátia, ktoré sa nachádzalo asi 2 metre od stohu. Potom sme sa nadšene driapali zasa navrch. Ale čudná to vec - zhora tá výška pôsobila ako vyššie, než zdola. Nikomu sa nechcelo začať skákať.
No ale nebola by to Martinočka, aby v partii chalanov ako jediná baba musela ukázať, že má viac odvahy, než všetci ostatní. Tak som sa pribrala skákať ako prvá. Nebolo mi všetko jedno. Výška to bola statočná, bod pristátia vyzeral akýsi menší, než keď sme ho obkúkali dolu, ale dofrasa, keď som sa na to podobrala, musela som skočiť - veď by som sa nálepky "baba" v tej partii chlapčísk už nezbavila!!!
Takže som sa pekne ráznym krokom ( kto neskúšal rázne kráčať po slame, do ktorej sa prepadal až po stehná, nepochopí ) prebrodila až k okraju stohu a hop!
Lenže chybička se vloudila. Keby som bola skočila tak, ako bolo plánované, bola by som bod pristátia trafila. Ale keďže výška bola odstrašujúca, tak som sa vrámci svojho pošramoteného pudu sebazáchovy len zošmykla zadkom a chrbtom po okraji stohu....a dopadla chrbtom rovno na betón, asi meter od nadýchanej hromady slamy, ktorú som pomáhala vláčiť.
No čo vám budem hovoriť - vyrazila som si dych a bola som presvedčená, že ani dva stavce mojej chrbtice nebudú držať pokope. Bolesť...nie, agónia to bola!...bola príšerná. S vyrazeným dychom som nemohla dostať do pľúc ani toľko vzduchu, aby som vykríkla, alebo sa rozplakala. Všetky nervové zakončenia boleli ako besné. Pamätám sa, ako mi hlavou preletolo: "Bože, toto bude poriadne stupídna smrť! Zabila sa skokom zo stohu slamy!", pretože som bola presvedčená, že takú bolesť jednoducho nie je možné prežiť.
A dodnes si presne pamätám aj na tú ďalšiu myšlienku:" Otec už je určite doma a ja z tých kúpeľných oplátok ani neochutnám! A určite prinesie orechové, spekané, ktoré tak krásne chrumkajú...A všetky pojedia sami. A možno budú z mojej smrti takí hotoví, že ich ani nezjedia a nakoniec ich požerú mravce..."
No hej. Presne toto ma napadlo desať sekúnd pred smrťou. A práve myšlienka na to, že by moje vysnívané oplátky mohli požrať mravce, ma prinútila nakoniec predsa len prežiť. Dokonca s celou chrbticou. Dodnes netuším, ako je to možné, ale fakt som vyviazla bez jedinej zlomeniny. Ale s myšlienkou na oplátky a s jasným cieľom - okamžite sa k nim dostať - som sa z betónu zdvihla, zhlboka sa nadýchla, päť minút vrieskala od bolesti a potom zakývala chalanom: "Tak čau zajtra, idem na oplátky!"
Doma už ocino skutočne bol a veru aj spekané orechové boli, čo ma presvedčilo, že predsa len na tom svete existuje spravodlivosť....
Dodatočne som sa dozvedela, že okrem mňa napokon neskočil nikto. Asi ich doma nečakali oplátky, ktoré by ich prípadne udržali pri živote. :-D
A teraz sa zamýšľam nad tým, ako sme to vlastne v zdraví prežili. Lebo aj my sme strávili detstvo zavesení na stromoch, cudzí plot nebol žiadnou prekážkou, hlavne ak za ním boli prvé čerešne či posledné jablká. Aj ten vyrazený dych si pamätám, aj tú ukrutné bolesť keď som bez padáka zletela z vysokánskeho orecha, na ktorý sme liezli len preto, lebo brat (o sedem rokov starší) sa chcel pretekať, kto bude skôr na vrchu. Teda, nie na tom istom strome, ja na jednom a on na rovnakom susednom. Akú rýchlosť dosiahol cestou hore netuším, ale dole určite prekonal rekord a záležalo mu len na tom, aby sa to nedozvedeli rodičia. Takže sa snažil, aby som prežila a doteraz rozmýšľam, kam by ma bol zakopal, keby to nevyšlo, ha-ha.
V mých asi deseti letech jsme chodili s kamarády do stohu budovat bunkry. Jednou nás nabulíkovali starší kluci, že mají svůj bunkr, ve kteríém mají tajný východ a skáčí z něj v případě nebezpečí (tedy kontroly z místního JZD) po hlavě dolů. No, pitomci malí, nezkušení, jasně že tajný bunkr a ještě tajnější východ nás zaujali, a tak jsem si nedali pokoj, dokud jsme nevypátrali zamaskovaný vchod. I tu díru, ze které údajně skákali po hlavě jsme objevili, a teď nastalo dilema: Skočit? Neskočit? Byli jsme jen dva, takže rozhodnutí bylo jednoduché: Byl jsem starší, takže první... Pohled dolů popisuje Martina ve svém příběhu, takže je celkem zbytečné vysvětlovat moje pocity při pohledu dolů. Ale být za zbabělce bylo horší, než veškeré pocity, a tak jsem tedy skočil... Dole sice bylo slámy dost, jenže ruce neudržely dopad, a tak jsem dopadl i hubou na zem a převrátl se do mostu. Vyražený dech bylo to nejmenší, horší byl ten pocit, když jsem se snažil zavolat "neskákej!", jenže to nešlo. A kamarád skočil také - přece nebude za sraba! Tak jsme tam spolu leželi vedle sebe asi půl hodiny, než jsme byli schopní pohybu. Že jsme přežili oba a bez následků, to považuji dodnes za zázrak z nebes. Domů jsme ty tři kilometry lezli hodně dlouho, ale domů jsme dorazili vzpřímení, protože bylo jasné, co by doma následovalo. :)