Už idú, v opchodoch už hodne dlho...
Zase budeme lítat jak rakety, uklúdzat, prášit, umývat okná, richtovat jedzivo.
U nás je ždycky klasika vánočná - kapustnyca,majonezový šalát s rybu, a do sce, dostane aj kúsek vysmážaného kuracého šnycla. Šak ale najprveč začneme s oplátkami.O to sa postarám ja - vynylkové,makové,orechové,arašídové...K temu med a hodne cesneku. Nyšt nemóže byt lepšé, jak ket na oplátku nakvapkáme med a strúček cesneku si každý na jemno nakrája na koléska do teho medu. Z druhú oplátku to prikryjeme, prelomíme na polku a chrúmeme, šak aby zme boli zdraví,aby nám aj tej lásky nechýbalo a možnáže nás any to ščascí neopuscí.
Kapustnyca mosí byt, s dobrými hríbami, a mosím sa priznat, že mój dzedko si neodpuscí aj klobásku - no čo už !
No uš zme pri tem šaláte. No to je u nás ždycky hlavná robota pre šeckých, hlavný kibic je dzedko. Fyzicky to pripravím ja - dzedko uvarí krumple, já ich opucujem a uš aj chystám vajcá na čerstvú majonézu, dzedko ich zaleje s teplú vodu, aby neboli studené, ket ich budem mixovat. No a dzedko medzitým nachystá kyselé oharky, ket otvorí pohárek, mosí okoštovat, jestli sú furt dobré. A už aj ideme míšat. Nás je domo tri ludé a jasné, že štvrtým človekem je babka. Aj tak dzedko vytáhne ten javačší kastról z komory, kerý je súčascu dedičstva po svojem starém tatovi- kerý bol kuchár jak remen. Potom nabrúsi zdzedzené nože též po dzedkovi, rozloží ich na stól a už vibruje nedočkavoscú.
Bapko, ale teho hrachu tam nedávaj moc. Neboj sa, bude ho akurát. Krumplí nachystáme najmenej 6 - 7 kilo. Kastról sa plný. A zamíšame do teho na drobno nakrájanú cibulku, akurát teho hrachu z konzervy,a pretlačenú zelenynku z hovadzej poléfky, kerú dzedko chystá "do foroty". Varené vajcá sú už opucované, též ich tam zamíšame, a z velkú užicu pridáme 3 - 4 do krumplí. Oharky nechávam na dzedka, ten ich cez krájadlo pretlačí, naleje tam šecek oharkový nálef, a potom sa to šecko ochucuje mletým koreným, solu, cukrem.... zamíša a položí na balk´´on, nech to tam chvílu predýcha osamote.Ket donde ten najvhodnejší čas, kastról sa vráci medzi nás a nakonec sa tam pridá majonéza . A mosí jej byt též akurát. Patnást litrový kastról je konečne ve svojem živly - je plný - tak jak to bývalo v rokoch padesátych, ket dzedko varíval ve svojej ludovej kuchynypre robotnýku našej cihelny a aj inších.
Najvačšá sranda je - že už na druhý vánočný svátek sa starý kastról vráci spátky do komory. Né že by zme len šalát jedli my štyré celé svátky, to né, ale dónde céra z rodzinu, syn z rodzinu ... lebo mamin šalát je enem raz do roka.
P.S. Na jednom fóre sa jeden človek spýtal, aké hríbiky najradšej používame. Napísala sommu, že my najradšej do vianočnej kapustnici pridávame lysohlávky - šak ket veselé Vánoce - tak porádno. No - dostala som dva palce hore.... že by fajnšmakery lysohlávok?
aj u nás musia byť oplátky z medom a cesnakom, myslela som, že len u nás sa tak robilo ale ako vidím aj ty to poznáš a veruže je to dobrota.
Aj my musíme mať majonézový šalát, aj keď si ja pre seba robím aj šalát s kapustou a dávam si kôpku šalátu s majonézou a kôpku s kapustou. Prikladám do receptov.
Tak veru, dievčence a chlapci, Vianoce sa blížia, potom Silvester až do Nového roka ........ a potom.................. čo nás čaká potom?
Pripravujeme ho viackrát do roka, lebo ho predovšetkým ja a brat, zbožňujeme: jeme ho ráno aj večer, kým je. Majonézy však už nedávame viac ako tú jednu väčšiu fľašu, mamina si uvarí veľa (domáca mrkva, petržlen, zeler, aj vňate) zeleniny, potom ten vývar osladí aj ocukrí a vleje do šalátu - šalát je potom veľmi chutný a odľahčený. Dávame doň aj biely jogurt alebo kysl smotany, niekedy domácu majonézu - ale z varených žĺtkov. Potom trochu horčice, čerstvé korenie, soľ, uhorky, kápia, brat oroduje aj za kukuricu, no vždy ho neposlúchneme. Proces jeho výroby je aj na celé popoludnie, veď len naumývať také množstvo zemiakov dá zabrať. To má za úlohu brat, strašne je smiešny, lebo vždy donesie do kuchyne dve vedrá zemiakov a pýta sa, či to bude dosť šalátu :) nuž tak, jáj, maminka moja :)
Podobnú reč má aj tetula Babula, ale tá je hen od nás nejakých tých štyricet kiláču, smerem na Smolenyce.Neny to tak daleko, ale ket sem pred deseci rokma išla na bicyglovú túru aj s dzedkem, ci povím, ešče fčul cícim svalovicu pri spomínke. Si prectaf - vyrazili zme z Pezinka smerem na Modru , odtád na Dubovú, Častú, Dolné Orešany, Horné Orešany, aš zme dorazili pod Jahodnýk, a to zme uš vidzeli vežičky smolenyckého kaščíla. Ket zme uš necícili sedacú čast tela, sedli sme si na bok cesty, fukli zme si nečo do huby a , zapili z malinofku a išli zme dálej.
Jak zme tak sedzeli pod košatú slyfku pri ceste, opýtala sem sa dzedka, jestli bol nekedy v živoce na svatej púci. Že prečo, tak sem mu to vysvetlyla, reku - kukny dzedko, od Pezinka aš sem odpočívame pri každej božej muke, ležíme f tráve,kukáme k nebu s prekríženýma rukama, nepripomína ci to cestu na kalváriju?
Boli to pekné roky, aš... aš zme na to uš nemali dost silné nohy a plúca. Dzedkovi nepomohlo any to, že si misto paklsica, čo mal na bicygly, našrouboval sedanku z Babety :))))))))Srdéčko mu uš nešlo jak malo, a tak naše špacír výlety skončili. No čo už.....ale na krátke trace ešče dych stačí !
Aj u nás je to tak,šalát sa robí 23.večer ,to aby sa uležal a tiež aby som nemala veľa práce 24.kedy sa pozeráme na rozprávky dodnes.
Vianočný smažený kapor / bez kože,tú nemám rada obalovanú/ tak to je kapitola sama o sebe.Kaprov ,4-6 ks podľa veľkosti,ale musí ich byť 12-15kg, kupujeme už 22.lebo cez noc si musia zvyknúť na našu domácnosť.23.sa musia očistiť,pokrájať na porcie,rozdeliť ktorá časť na čo sa použije / polievka,vysmážaný aspoň 18-20 ks,sulcovaný,keď je aj hladký bez šupinový tak na modro,niekedy na čierno,treba naložiť do mlieka.../ čiže samá tradícia.
Môj šalát obsahuje : zemiaky na kocôčky,varenú mrkvu,petržlen,celer,potlačené vidličkou,cibuľu prevarenú / len prejsť varom/ s octom,cukrom a mletým č.korením,plnotučnej horčice,varených vajec/jedno nechávam na ozdobu,na hrubom strúhadle postrúhaných domácich pikantných uhoriek,jednej čerstvej červenej papriky pokrájanej na kocky,jednej feferonky a samozrejme majonézy,pokial sa dá tak domácej.Zamiešame,dochutíme korením,soľou, keď je hustý pridám nálev z uhoriek alebo trošku smotany niekoľko krát musíme ochutnať a dáme do chladu čo najďalej od nás.Volakedy som dávala hrášek alebo kukuricu,ale teraz už nedávam.Dúfam že som na nič nezabudla lebo nemôžem ochutnať..
Polievka uvarená,šalát hotový a 24.sa prestiera,naplnia sa misy,obalí sa kapor,oblečieme sa a ide sa na cintorín spomenúť na tých ktorí už nebudú medzi nami.
Po návrate sa počúvajú koledy,vysmaží sa kapor,manžel naplnil skleničky aperitívom..zaželali sme si Šťastné a veselé,pobozkali sme sa pod lustrom na ktorom viselo ymelo/ to aby nás nikdy neopustila láska/ a zasadli sme s prvou vyjdenou hviezdičkou k stolu.
Začínalo sa ako inde oplatkou,cesnakom a medom,potom polievkou,šalátom,rybou...a koláče ostávali v hambe,muselo sa povinne ovocie a orechy aby sme boli zdraví.Šalát a ryba ostávali na stole asi do 21 hod a pomaly sa strácalo čo bolo na misách.
No a ráno sa začínalo tak ako inde šalátom a čerstvo vysmaženou rybou...
@sovka , ja dávam zeler, ktorý varím s mrkvou, hrášok mrazený pre farbu si prevarím v mikrovlnke, cibulu tiež zapáram a už aj s cukrom,solou a octom trošku a nakoniec nálev z uhoriek a majonezu doma robim
kedysi ked cholesterol nestrašil urobila som ho aj v priebehu roka zo dva krat, okrem Vianoc a Velkej noci, teraz už len na sviatky,ale chuťe máme naň o to väčšie teraz
@arasidka , neboj nie si v tom sama,aj u mňa sa prejavuje " kríza" už pár rokov,mať Vianoce ako sa patrí to predsa za trošku námahy stojí,že? Hoci môj syn mi vždy hovorí: mami Vianoce - to nie sú iba jedlo a darčeky,to je o stretnutí,láske,spomienkách..Určite má pravdu,ale myslím si, že aj to " nepodstatné " poteší.
Po každých Vianociach si vravím, nie - na budúce pôjdem aj s dzedkom niekde preč z domu, žiadny zhon, žiadne nervy, necháme sa obslúžiť a vychutnáme si kľud Vianoc. Há - ha .....to vieš.... zvyk je železná košeľa. Keď sme to neurobili, keď boli deti malé a nestrávili sme sviatky mimo domu, aj s nimi, teraz to už neurobíme nikdy, veď tie decká sa tešia, že prídu k nám. A aj to najedení, ledva sa hýbu, nechcú nič okoštovať, až potom po nejakom čase sa vrhnú - hádaj na čo - no predsa na kapustnicu a šalát....
A bolo to v r. 1995, keď sme rodina prežívali najšťastnejšie a zároveň i najbolestnejšie Vianoce, keď za stolom sedel náš najmladší syn, vtedy osemnásťročný, ktorý po ťažkej nehode prežil iba o vlások. Bohužiaľ, jeho kamarát nie... a o to to viacej bolí, že v ten deň, zrovna 24.l2. bol jeho dňom narodenín- ktoré už nestihol osláviť. Nedožil sa ani osemnástich narodenín. Tak v ten deň symbolický tanier navyše je nachystaný vždy - ako spomienka nielen naňho, ale i na tých najbližších, ktorí nie sú medzi nami.
Keď som pred mnohými rokmi spoznala manželovu babičku, všimla som si, že vždy, keď sme sa zišli okolo stola, či už boli sviatky, alebo len náhodné stretnutie, babička ešte skôr, než začala jesť, jedno sústo na lyžičke odložila na bok a takisto vždy odliala i z nápoja, či už to bolo víno, alebo malinovka. Moja svokrička mi vtedy vysvetlila, že to robí celé roky, odkedy sa jej z vojny nevrátil syn Janko a dodnes nikto nevie, kde skončil svoj život a potom i za dedka Janka, svojho manžela. Zo všetkého, čo bolo určené na zjedenie, babulka vzala jeden diel a odložila nabok. Vždy ma zaujímalo, čo s tým potom urobila. Jednoduché - otvorila dvere na kuchyni, zavolala na sliepky a kačičky, tie poslušne prišli k jej nohám - až ku stoličke a tam jej to vydzobali z ruky. A ešte jednu zvláštnosť pestovala - nikdy nezabila nič živé, čo jej behalo po dvore. Iba vajíčka pozbierala a to bolo všetko. U babičky na dvore všetky zvieratka žili dlho a našli vzadu na záhrade aj svoje posledné miesto odpočinku.
A nemôžem zabudnúť ešte na jednu vec. Babinka všetky otrusinky pozbierala a odniesla do zadnej izby a tam i do jedného kútika nasypala - vraj pre "myšárkov".V takejto symbioze zo všetkým žila až do sklonku svojho života. Učupená pod kuchynským oknom, v čiernej šatke vdovskej na hlave, pozerajúc do neznáma a jej skromným príbytkom zneli neustále sa opakujúc slová.... Zdravas Mária, milosti plná..... Otče náš, ktorý si na nebesiach.....
A mohli sme tam sedieť i my, nevnímala nás, pohrúžená do svojho sveta, v pozícii vyčkávania , občas pozerajúc oknom do ulice, alebo na dvere... ale svojho syna sa nikdy nedočkala.....
ktorí žili neľahký a ťažký život, ale sa vedeli s tým takým to spôsobom vyrovnať. áno, nielen dušičky, ale hlavne Vianoce nás veľmi spájajú s našimi drahými tam už na druhom brehu. Bude tomu už 35 rokov, čo sme 2 dni pred Štedrým večerom pochovávali našu mamičku, ktorá, aj keď nás bolo viac súrodencov, stále myslela na svoju prvorodenú dcérku, ktorá zomrela ako štvorročná. Na Vianoce,keď chystám tretí tanier pre "tých, ktorý už s nami tu nebudú sedieť" stále
si spomeniem, že pod stromčekom bol vždy balíček aj pre našu staršiu mrtvú sestričku.
www.facebook.com/video/video.php?v=224527877615904...
Ak sa vám to podarí otvoriť, započúvajte sa a berte to ako môj pozdrav pre Vás - spieva vám moja vnučka.
Odchodom blízkeho človeka všetkým sviatkom priľne trpká chuť spomínania, ale i to je život, tak to bolo,je a bude i po nás :)
Ja to tak robievam dodnes...
Artemisia, neskúšala som to, ale skúsiť môžem.