Čo vám viac zmenilo život: šport alebo víno?
V mladosti bolo stredobodom môjho života plávanie, dnes všetko, čo súvisí s vínom. Kedysi som denne preplával desať kilometrov, mojím živlom bola voda. Teraz onú desiatku kilometrov plávam, obrazne povedané, každý deň vo víne.
Čo je ťažšie?
Je to rovnako namáhavé, ale jedno aj druhé prináša uspokojenie. Ako osemnásťročný som sa stal v znaku na dvesto metrov majstrom Československa, vo víne sme s Vladom Mrvom získali v Paríži svetového šampióna v ružových vínach, máme najväčšiu zbierku zlatých bakchusov z Vinárskych trhov v Pezinku, dovedna vyše sto vín v Národnom salóne vín. Voda aj víno boli a sú zrejme mojím osudom.
Veríte na osud?
Učím sa neľutovať veci, ktoré sa stali. Ku všetkému sa staviam, že to tak má byť, a nájsť na tom pozitívum. Niektorí tomu hovoria život, niektorí osud. Plávanie ma naučilo víťaziť, ale ešte predtým ma učilo húževnatosti, trpezlivosti, odriekaniu. To všetko sa neskôr výborne hodilo, keď som sa dal s Vladom Mrvom na podnikanie s vínom. Bola to dobrá výbava do života.
Podnikali ste v reklame. Čo rozhodlo, že ste sa vrhli do vinárskeho biznisu?
Keď som môjmu nebohému otcovi oznámil, že mienim podnikať vo víne, iba zalapal po dychu. "Chlapče, ty chceš robiť víno, veď si v ho živote nepil.“ Vlado sa zo mňa ešte aj teraz občas smeje, že pokiaľ som ho nestretol, najtvrdší alkohol, ktorý som pil, bolo mlieko. Naozaj som víno takmer nepil, ale Mrvovi a jeho vínu som uveril. Už bezmála štvrťstoročie je súčasťou môjho života a v mnohom ho ovplyvnilo.
Ako?
Víno ma naučilo inak vnímať svet. Nemám na mysli všetky tie reči, ako ľudí povznáša, chutí a vonia. Víno ma uviedlo do sveta veľmi sofistikovaného podnikania, ktoré sa na Slovensku po roku 1989 ešte len formovalo.
Čomu vás teda víno začalo učiť a čomu vás doteraz naučilo?
Cieľavedomej práci a pokore. Na vysokej škole som študoval manažment strojárskej výroby. Vo svojej podstate som ekonóm a odrazu som s mojím priateľom plánoval, ako vytvoriť firmu, ktorá ponúkne ľuďom nielen víno, ale hlavne emóciu a zážitok.
Ako sa to robí v praxi?
V tom je umenie tvorby vína, lenže to nie je celkom moja parketa, v dorábaní vína je doma môj spoločník Vlado Mrva. Možno keby sme boli dvaja vyštudovaní vinári, skákali by sme si do vlasov, hádali sa o detailoch, ale u nás to funguje inak. Vlado robí víno a ja sa starám o všetko ostatné. Ponúka mi to veľa výziev. Začali výstavbou vinárstva a pokračujú dennou prevádzkou a priebežnou modernizáciou podniku.
Dnes vinárstva vznikajú na zelenej lúke, div že nie z noci na ráno. Ako ste začínali vy?
Skromne, v garáži Mrvových rodičov. Slovenské víno hľadalo ešte len svoju tvár. Bolo krátko po páde železnej opony, všetci sa mohli dostať do prv zakázaného sveta a ochutnať tam iné vína. Lenže jedno je ochutnať a druhé vyrobiť ľahké svieže víno s chuťou rozmanitého ovocia. Vlado Mrva hneď po vysokej škole pracoval niekoľko rokov v Rakúsku. Keď sme sa spoločne pustili do výroby vína, prišli sme s novým konceptom vína. Preto som sa upísal vínu. Vtedy som to cítil skôr podvedome, inštinktívne, dnes to viem pomenovať.
Hovoríte o novom koncepte vína. Ako ste na ňom založili podnikanie?
Ešte sme boli mladí, keď sme presvedčili jednu z bánk, aby nám dala úver na výstavbu nového vinárstva. Už to vyzeralo beznádejne, pretože viaceré bankové domy nás odmietli, len banka s rakúskymi koreňmi uverila projektu. Keď sme sa po šiestich rokoch strádania pustili do výstavby, logicky dostali prednosť výrobno-spracovateľské priestory. Až po nich sme začali budovať pivnicu. Keď ju uvidel profesor Vilém Kraus, československá vinárska autorita, označil ju za chrám vína. K nej logicky pribudol penzión, reštauračná časť. Čím viac sme spoznávali vinársky svet, tým viac sme si uvedomovali, že víno musíme predstaviť ako komplexný produkt.
Je dôležité, aby víno a jeho kráľovstvo vyrazili ľuďom dych?
Nepochybne áno. Väčšina ľudí si zapamätá našu pivnicu, kde víno dozrieva v päť- až osemtisíclitrových drevených sudoch. Samy osebe sú umeleckým dielom. Dojem dotvárajú rady barikových sudov a Galileova betónová guľa. Umenie a technológie sa nevylučujú, ale kráčajú ruka v ruke. Ľudí fascinuje súhra betónovej klenby a drevených sudov. Naši architekti – páni Sulík, Rusnák Kollár – urobili výbornú prácu, pravdaže, nielen v pivnici. Veď výroba a spracovanie vína sa začínajú na povrchu.
Víno ma naučilo inak vnímať svet. Nemám na mysli všetky tie reči, ako ľudí povznáša, chutí a vonia. Víno ma uviedlo do sveta veľmi sofistikovaného podnikania, ktoré sa na Slovensku po roku 1989 ešte len formovalo.
Zladenie tohto priestoru je obdivuhodné, ale napokon ide vždy o víno. Nie?
Jasné. Trvalo nejaký čas, kým sme všetko vyladili, ale naozaj pivnica je tu kvôli vínu. Neľutovali sme investovať do technológií, ktoré umožňujú maximálne šetrné spracovanie hroznových bobúľ. Dôležité je ich dokonalé pretriedenie, vylisovanie, ktoré umožní uchovať všetko cenné z muštu. Som ekonóm a dnes aj zásluhou Vlada Mrvu chápem, v čom spočíva sila vína. Bez náležitej technologickej základne to, samozrejme, nejde.
Akoby mimochodom ste podotkli – "neľutovali sme“. Museli ste sa niečoho zriecť?
Spomínal som, že moje podnikateľské začiatky sa spájali s reklamou. Obaja sme perfekcionisti a chceme robiť veci na sto percent. V istom okamihu som sa musel rozhodnúť, či pokračovať v oboch firmách súčasne, alebo sa venovať jednej a naplno. Zvíťazilo vinárstvo a peniaze z predaja DIPS-u (reklamnej firmy) sme investovali do spoločného vinárstva. Neľutujem, stálo to za to.
Založili ste vinársky podnik ani nie tridsaťročný. Aj dnes sa o to mnohí v tomto veku pokúšajú. Majú šancu uspieť?
Boli to výnimočné roky. Dnes je úplne iné prostredie, ako bolo v deväťdesiatych rokoch. Ľudia vedia viac o víne, konfrontujú slovenské vína so zahraničnou konkurenciou. Trh je oveľa viac nasýtený. Slovenskí vinári majú šancu sa presadiť iba kvalitou.
Vznikajú však aj vinárstva, ktoré sa chcú jednoznačne odlíšiť tým, že sa vracajú k pôvodným vinárskym postupom.
Môže to byť schodná cesta, pokiaľ, pravda, pôvodné postupy, nech už sa nazývajú akokoľvek, neslúžia na to, aby zakryli chyby a nedostatky vína nezriedka proklamovaného ako vino in natura. Ale vždy rozhodne iba zákazník, čo mu chutí a čo bude chcieť piť.
Do vinárstva vstupujú aj ľudia, ktorí zarobili peniaze v inom biznise a podľahli čaru vína. Kupujú vinohrady, obnovujú ich a tiež stavajú veľkolepé vinárstva. Aká je ich budúcnosť?
Budúcnosť majú vo svojich rukách. Či sú malí, alebo veľkolepí. Určite ich bude čakať niekoľkodesaťročná tvrdá cesta. Veľké vinárske značky sa v Európe budovali po celé generácie. My sme s Vladom Mrvom založili vinárstvo v roku 1997, oproti teraz vznikajúcim podnikom máme náskok dvoch desaťročí. Hodnota tohto predstihu je predovšetkým vo vybudovaní značky, tú si veľmi ceníme.
Ako dlho vzniká značka?
Určite sa nedostane do povedomia okamihom založenia firmy. Vytvárate ju postupne. Musíte sa s milovníkmi vína naučiť komunikovať. Ocenenia na národných a medzinárodných súťažiach, pravidelné zastúpenie vín v Národnom salóne, tituly šampiónov sú bonusom, ale základom úspechu je, že víno musí chutiť. Ak chutí, hovorí sa o ňom a dobre sa predáva.
Vaše vína sa podávali počas posledných hokejových majstrovstiev sveta na Slovensku. Ako ste sa stali vínom Medzinárodnej federácie ľadového hokeja?
Víno podávané na tohtoročných MS v hokeji nebolo len otázkou slovenského výberu, ale predovšetkým výberu IIHF. Dostali sme veľa pozitívnych ohlasov od hostí šampionátu, bývalých aj súčasných hokejistov. Obrovskú radosť nám urobil predseda nemeckého hokejového zväzu, ktorý si po ochutnaní kúpil 20 kartónov vína. Keď si Nemec odvezie zo Slovenska víno a doma ním ponúkne svojich priateľov, nie je to skvelá reprezentácia našej krajiny? Celá naša firma je na tento úspech hrdá, lebo víno je dielom aj tímovým, výsledkom súhry všetkých ľudí, ktorí sa ho dotknú. Nemecko je kolískou rizlingu a nemecký hosť si odviezol domov malokarpatský Rizling rýnsky, k tomu Frankovku modrú rosé a Cabernet Sauvignon. To bola pre nás naozaj veľká pocta.
V čom spočíva umenie vedieť sa dobre predať?
MS v hokeji boli čerešničkou na tohtoročnej vinárskej torte, ale podľa mňa je dôležitý tzv. všedný úspech, teda to, aby si vaše víno ľudia pýtali, keď prídu do hotela či reštaurácie, alebo vinárne. S Vladom už máme na pleciach päť krížikov, dlho sme považovali naše víno za víno mladej generácie. Lenže čas plynie, dnes objavuje víno pokolenie narodené po roku 1990. Ak si práve táto skupina pýta z vlastnej vôle naše víno v reštauráciách, je to pre nás dobrá správa.
Aká?
Snom každej firmy je byť žiadanou naprieč generáciami. Na degustáciách najľahšie zistíte, či idete správnym smerom. To je najlepší prieskum trhu, nálad a chutí ľudí. Pre Víno Mrva&Stanko je dobrou správou, že našimi zákazníkmi nie sú iba naši rovesníci, ale aj mladí ľudia a je ich čoraz viac Stojí nemálo síl aj vypitého vína. (smiech)
Je pre ľudí dôležité vedieť, ako vyzerajú tváre vína, ako vystupujú, čo hovoria?
Áno a veľmi. Nejde ani tak o to, ako človek vyzerá, ale o súzvuk vinára s vínom, ktoré predstavuje. Každá degustácia je ako divadelná hra. Degustátor má o kontakt postarané, sprostredkúva ho nielen on, ale aj víno. Degustácie nerobíme len Vlado Mrva a ja, ale aj naše pravé ruky – Juraj Lisický, Dodo Stanko alebo Janko Rigan – sú predsa len mladší a to je dobré, lebo každé pokolenie má svoju reč.
Zjednocuje ju víno?
Práve na degustáciách sa vinár dozvie, čo si ľudia o víne myslia. Tá zbierka názorov je dôvodom na sebareflexiu, ktorá nám pomáha ísť správnou cestou. Zisťujeme, aké sú chute zákazníkov a ako sa menia.
Ktoré degustácie majú ľudia najradšej?
Každá má svoj význam, najmä pre tých, čo o víne čosi vedia a chcú vedieť ešte viac, je zaujímavá porovnávacia degustácia. Predstavujeme často dvojice odrodových vín z rôznych vinohradníckych oblastí Slovenska. Demonštrujeme tak vlastnosti odrody, vplyv terroiru, ročníka, ale aj technológie na jej konečný prejav. Napríklad Chardonnay z juhoslovenských pieskov je viac ovocné ako tá istá odroda z Čachtíc, ktorá je minerálnejšia, zemitejšia, s väčším potenciálom zrenia.
Takáto degustácia je celkom príjemná, človek tu získava základy novej spoločenskej gramotnosti.
To áno, veď ľudia si všímajú, v akých pohároch sa to-ktoré víno podáva, k akému jedlu sa servíruje. V pivnici máme vitríny s ukážkami pôd a horninového podložia, v ktorom rastie vinič. Spraš, žula, bridlica, íl, zrnká piesku, práve ony utvárajú charakter vína.
Hovorí sa, že keď manželia dlho spolu žijú, ponášajú sa v čomsi na seba. Čo prináša dlhoročné partnerstvo?
Ťažko to vyjadriť jednou vetou. Musím uznať, že Vlado Mrva bol môj trpezlivý vinársky učiteľ a dnes sa veľakrát pýta aj on mňa, čo poviem na víno, lebo mám iný pohľad ako technológ. Mojou parketou je chod firmy, rokovanie o investíciách, ich realizácia, styk s bankami, distribútormi, je toho neúrekom. Myslím, že sme vcelku rýchlo prišli na to, kto sa kde cíti vo svojom živle.
Aké ste povahy?
Sme veľmi rozdielni, ale možno preto medzi nami funguje chémia vzájomnosti a súdržnosti. Vlado žije vo svojom umeleckom vinárskom svete, ja riešim veci od dennej operatívy po dlhodobé stratégie a keď to dobre sadne, v súčte je to presne to, čo firma potrebuje – balans.
Pred časom ste pri výročí vinárstva dostali od spolupracovníkov výrečný darček – dvojsedadlový bicykel.
S Vladom sme si až neskôr uvedomili symboliku a odkaz zamestnancov nášho vinárstva. Zakladatelia sedia na jednom stroji, obaja musia rovnako šliapať a držať rovnováhu, aby firma prosperovala. Jeden nemôže ísť doľava a druhý doprava. Klobúk dole pred našimi kolegami, ako trefne vystihli, čo je podstatou dobre manažovanej spoločnosti. Ďakujeme.
Diskusia k článku