Foto: Pravda - Ivan Majerský
Obľúbili sme si ho, mladí aj starší. A milujú ho aj deti. Z „prospechových“ dôvodov. Stoly sú navŕšené lahôdkami, čokoládou, bonboniérami, lákavými maškrtami. Tí odrastení sviatok zamilovaných oslavujú trochu inak. Kyticami kvetov, fľašou slastného sektu či koňaku. Úsmevy na tvári, pohoda v nie ľahkých časoch...
Kedysi, pred desiatkami rokov, to bolo trochu inak. Napíšem vám príbeh slečny Milky, ktorá svoje city zhmotnila do „zamilovaných listov“ z lístkového cesta. Nuž teda, čítajte... Slečna Milka bola milé žieňa, veriaca kresťanka, stvorenie s veľkou dávkou ľudskosti. Ako osemročná sa spolu s matkou ocitla v službách modranského evanjelického sirotinca. Písal sa rok 1913. S láskou a oddanosťou tam slúžila celé roky.
Po februári 1948 nová moc sirotinec zrušila. Milka sa teda s vervou začala venovať novému remeslu. Našla zaľúbenie v cukrárstve. Nebolo svadby či krstenia bez výtvorov Milkinho sladkého umenia. Jej „majsterštykom“ boli „zamilované listy“.
Plnka zo žĺtkov malých vajec, snehu, z orechov, cukru, citrónovej kôry sa umiestnila na štvorček rozmerov 7 x 7 cm do jedného z rohov. Cesto sa dvakrát preložilo a pobudlo v rúre slabú polhodinku. A bolo hotovo.
„Zamilované listy“ Milky Bartoňovej sa mohli „otvoriť“. Ich čítanie vraj bolo úžasné. Milovali ich modranskí fajnšmekri aj bohatí gazdovia. K listom sa pochlipkával malokarpatský otonel, taký podobný nektárovým samotokom Mateja Bela...
Diskusia k článku