Tak to bolo i s Oľgou a Dušanom. Po prvých Miloševičových výstreloch sa zbalili a odsťahovali na Slovensko. Usadili sa v prajnej Modre. Z Dušana sa stal vinohradník a Oľga sa venovala chovu hydiny. Dodnes sa svojim sliepkam a kohútom venuje. Jej biovajcia sú lacné a idú na dračku.
Má len jeden problém. Problém starých „vynosených" sliepok. Rozdáva ich priateľom, ktorí nad nimi „ohŕňajú nos". Mäso takého tvora je vraj tvrdé a nechutné. Vhodné je len do polievky. Do takej, ktorá (opäť) vraj rozpráva...
Dušanovi som roky pomáhal s vínom a jeho manželka sa mi sem–tam odvďačila. Vynosenú ošklbanú sliepku mi priniesla i toť nedávno. „Zober ju, ty už budeš vedieť, čo s ňou..." preriekla. Upeč ju v modranskej keramickej kuchte. A tak sa aj stalo.
Sliepku som pokrájal na kusy a hojne posypal vegetou, rozmarínom, bazalkou, celým korením (čiernym i novým), sladkou paprikou, bobkovým listom aj drvenou rascou. Na mäso som naukladal na kolieska nakrájanú bielu cibuľu a plátky mangalicovej slaniny. Sliepku som podlial horúcou vodou a na záver poprášil ešte citrónovou kôrou. Najprv som ju hodinku podusil, potom odňal vrchnák, pridal 2–3 deci modrej frankovky a zapiekol do zlata.
Slaninka chrumkala a mäsko sa rozpadávalo na jazyku. Bolo to fajn, bolo to nezvyklé, bolo to delikátne. Možno aj preto, že sme to slepačie pečené zapíjali našim ružovým burčiakom z odrody Dornfelder...
Diskusia k článku