Paliho repertoár je široký, rád pečie francúzske dezerty aj slovenskú klasiku.
Foto: Archív STVR
Kedy vás cukrárčina chytila za srdce?
V škole som sa venoval kuchárčine, cukrárčina bola len súčasťou povinných jázd. Upiekli sme napríklad venčeky alebo roládu a to bolo všetko. Cukrárčina ma chytila za srdce až v Giraltovciach, keď som pracoval v miestnom hotelíku ako manažér. Išlo o menšiu prevádzku, tak sa robilo všetko, čo bolo potrebné. Organizovali sme svadby a vznikol nápad ponúkať aj vlastné candy bary. Začal som sa zaujímať o to, ako ich pripraviť. Nevedel som síce, do čoho idem, no hotel mi ponúkol priestor na trénovanie, mal som profesionálnu kuchyňu, dostupné pomôcky aj suroviny. Navyše som sa mohol aj pomýliť, nestrieľalo sa z toho, pretože personál zjedol všetko. (Smiech.) Tam som začal skúšať, no to, čo ma z cukrárskych techník zaujalo, som si študoval sám, chodil som aj na kurzy.
Čím si vás získala francúzska cukráreň?
Francúzska cukráreň si ma získala svojou presnosťou, zmyslom pre detail, kombináciou chutí, technikami príprav. Zaujala ma aj štruktúrami, ktoré používa v dezertoch. Napríklad používajú ganáš, o ktorej mnohí našinci, ako som zistil na vlastnej koži, ani netušia. No a pre mňa je to jeden zo základov, ktoré používam pri príprave dezertov. S francúzskou cukrárňou som sa prvýkrát stretol na stáži v tejto krajine počas štúdia na strednej škole. Vyrábali sa tam jednoduché dezerty v štýle brownies, Gâteau au Chocolat sa to presne volá. Pamätám si, ako mi dali tento dezert ochutnať, zobral som si kúsok a dodnes si pamätám na tú explóziu čokoládovej chuti, ktorá ma ohúrila. Zaujalo ma to a potom som s veľkým záujmom sledoval všetko, čo robili, aj ma niektoré recepty naučili, a to sa mi veľmi páčilo.
Dlhšie ste rozmýšľali, že sa dáte na profesionálnu dráhu cukrára. čo vás primalo k tomu, že ste svoju prevádzku nakoniec od septembra 2024 spustili?
Moje okolie, najbližší kamaráti, rodina. Práca manažéra v gastre je veľmi náročná, po celý rok, sedem dní v týždni som išiel nonstop, lebo jeden týždeň sa skončí, máte akciu a už tu máte ďalší týždeň. Po čase som od tohto kolotoča potreboval reset, preto som asi rok pred súťažou robil mimo gastra s nahrievaným tabakom. Počas toho roku som prišiel na to, že mi cukrárčina veľmi chýba. A tak som si povedal, že vyskúšam prihlásiť sa do súťaže Pečie celé Slovensko. Povedal som si, že keď to vyjde, bude to dobrý krok k tomu, že budem piecť na plný úväzok a budem sa tým živiť.
Súťaž vám vyšla perfektne.
Áno, súťaž vyšla až nad moje očakávanie. No a potom sa mi začali otvárať ďalšie možnosti. Neďaleko môjho bytu bol voľný kompletne zariadený priestor na cukrársku výrobu a všetko to do seba začalo zapadať.
"Človek sa bojí, ako bude vystupovať pred kamerami, a nakoniec je to prvý strach, ktorý počas nakrúcania zahodí.“
Potom ste do toho išli plnou parou?
Ja som aj vo svojom okolí známy tým, že ako prvé vidím, prečo nie, prečo sa do niečoho nemám púšťať. Hovorím, že mám syndróm bojka, trpím vopred obavami a často na to ani nie je dôvod. (Smiech.) Aj kamarátka mi napísala, že mi posiela štyri virtuálne facky, pretože som jej hovoril o tom, že váham, či do toho ísť. Moji priatelia aj rodina ma vždy podporovali. No a tak som si povedal, že keď sa do toho nepustím, tak asi nikdy nezistím, či to pôjde, alebo nie. A keď to nepôjde, skrátka to zavriem. Nemám predsa prevádzku s cukrárňou s tridsiatimi zamestnancami, pracujem sám. Mám teda náklady sám na seba a na suroviny.
Čo bolo najťažšie pri rozbiehaní vlastnej prevádzky?
Na začiatku bolo pre mňa dôležité vedieť v sebe spracovávať emócie. Lebo som veľký neurotik, aj keď to tak nevyzerá a nebolo to vidieť ani na televíznej obrazovke. Vie ma vytočiť somarina, že sa mi niečo nepodarí, napríklad mi padne krém. Učím sa tomu, že v takejto situácii mám jednoducho a bez emócií vyrobiť ďalší krém. Čiže vlastná prevádzka mi pomáha ako človeku rásť. V tom ma veľmi inšpirovala práve Natascha Pacal. Počas šou v stane bolo toľko impulzov, všeličo sa riešilo, mňa už by odtiaľ odviezli nohami napred, a ona hovorí, nemáme to, nevadí, ideme ďalej a robíme, čo je potrebné. Problémy riešila s neuveriteľnou ľahkosťou. A veru si na ňu často spomeniem, keď mi niečo nejde podľa predstáv, pasujem sa s nejakým problémom alebo krízou.
Diskusia k článku