Gastrohungarikum N° 1. Hunské dedičstvo Staromaďarov. Nenewtonovská kvapalina úžasnej vône a chuti, ktorú môžete dostať na tanier v Montevideu, v Mexiku, v Tirane aj v New Yorku...
Guláš, dnes typický pokrm nielen maďarskej kotlíkovej kultúry. Ľudstvo ho doslova hltá už viac ako dve tisícročia. Huni, sťahujúc sa euroázijskými stepami v druhom až piatom storočí, ho poznali aj v podobe sušenej konzervy. Najprv sa kúsky mäsa varili s cibuľou až do chvíle odparu kvapalného podielu. Vzniknutá masa sa potom sušila na slnku a prepravovala vo vrecku z ovčieho žalúdka.
Kto miluje guláš, uvarí si ho sám. Niekoľko druhov mäsa, cibuľa, paprika, korenie, rasca, nové korenie... Guláše majú tisíce prívlastkov a podôb. Guláš uhorský, viedenský, prešporský, rumunský, divinový, pečienkový, srdcový, zoftový (na pive), ale aj švábsky v podobe „eintopfu“, zvaný „blaf“. A ešte je tu sikulský s kapustou a so smotanou a bavorský podávaný so slaným šmornom...
Podľa maďarských mravov pri guláši musí hrať cigánska kapela a jedlo sa musí zapíjať suchým tokajským alebo egerským červeným.
Nie všetky guláše však chutia. Odmietam guláš ruský (s fazuľou a so salámou) aj taliansky (cvikla, mrkva, zázvor). Ak ste v poznaní gulášovej krásy nesvoji, skočte si do Budapešti. Jednotkou je tam guláš z pravej strany Dunaja, z Budína. Na ľavom brehu rieky budete vraj ťažko hľadať guláš michelinovskej kvality. Tak aspoň tvrdia Budínčania...
Diskusia k článku