Pohľad do kalendára však neklame. Jar prichádza s neuveriteľným zrýchlením. Ešteže som stihol v záhrade vykopať tridsaťročné jablone a presadiť dve mandle do vinice v Tégliku. Tie staré pri dome sa už bruchatia v pukoch kvetov. O pár dní už budú kvitnúť a celá naša ulica sa rozvonia. Aspoň nejaká náplasť na rany, aspoň nejaká nádej v našom smutnom bytí... Žijeme stále diétne dni. Blížia sa sviatky jari. Príde konečne vykúpenie? U nás v kuchyni určite.
Pripravíme si čosi typické, niečo veľkonočné. Už to mám naplánované. Budeme piť vodu zo studničky zo Zochovej chaty. A navyše si ňou symbolicky umyjeme tvár („... ty vodička čistá od Pána nášho Krista...“) A potom sa dáme do varenia.
Na Zelený štvrtok si ukuchtíme polievku. Zelenú, zo špenátu či šťaveľa, z mladej žihľavy, lístkov červenej repy alebo brokolice, či medvedieho cesnaku. Ak si zo špenátu pripravíme hustý smotanový prívarok, na tanieri nesmú chýbať varené vajcia, strúhankovo–vajcové pampúšiky (Malé Karpaty), jidášky (Záhorie) alebo stredoslovenské „slepé kura“ (vajce zapečené v „prézlach“).
Nuž a ako hlavné jedlo vám odporučím čosi zo Slovenska východného. Syrek zo Šariša. Treba naň dva litre mlieka, trochu soli a pätnásť vajec. Všetko to zhomogenizujme, povaríme. Keď sa syrek zrazí, premiestnime ho do vrecka z gázy a necháme odkvapkať. Potrieme ho žĺtkom a mierne zapečieme v rúre. Vychladnutý syrek potom nakrájame a podávame s chrenovou omáčkou. Syrek zapijeme cmarom. Či bude chutiť? Uvidíme... Etnologička Rastislava Stoličná – Mikolajová však tvrdí, že chutí ako „horšia žinčica“.
Diskusia k článku