Žila v kúrii v dolnej časti námestia a prevádzkovala tam slušnú vináreň. Schádzala sa u nej modranská honorácia. Lekári, advokáti, notári, mešťanosta i bohatí mešťania. Vinární a viech bolo v tom čase v Modre niekoľko. Tá barónkina bola však jediná, kde sa rozlievala zvláštna nemodranská odroda. Všetci boli zvedaví a všetkým chutila.
Akože inak, išlo o originálnu maďarskú odrodu Kövidinka. Dozrievala neskoro a burčiak z nej sa pil až koncom novembra. Rampáš sa popíjal na Nový rok a mladé víno išlo do pohára až po roku! K barónke však nechodili hostia len kvôli vínu. Chodili k nej aj na dobroty. Slané aj sladké. Barónka bola skvelá kuchárka. A jej luskové osúchy boli neprekonateľné. Mnohí vraveli, že boli chutnejšie a príťažlivejšie ako tie naše slávne smotanové so slaninkou. Tie smotanovo–bryndzové sa pripravovali celý rok, tie „strukové" boli však viazané výlučne na leto, na skorú jeseň.
Barónka v záhrade pestovala fazuľu vo veľkom. Sadila ju postupne a bola to zvláštna dolnozemská fajta. Žltučká, voňavá, chrumkavá. Osúch bol z kysnutého cesta, plnka bola z tvarohu, zo smotany a povrch osúcha bol posypaný blanšírovanými kúskami slniečkovej fazuľky. Osúch sa piekol trištvrte hodinky v rúre dozlata. Jeden plech, dva plechy, tri plechy. V sezóne boli barónkine osúchy gastronomickým hitom číslo jeden...
Prišiel koniec vojny, vrcholila nenávisť a aj Modrania „zblbli". Barónka zmizla a už nikdy sa k nám nevrátila. Zostal po nej len starostlivo uchovávaný recept na jej strukový smotanový osúch...
Diskusia k článku