Foto: Pravda
Na samom počiatku, čo si pamätám to boli palacinky mojej matky. Vylepšené mliekom, tvarohom a smotanou pani Vrankovej z Ompitála.
Keď jej kravička Elena pošla na oný svet, mliečne bielkoviny sme kupovali v štátnom obchodíku u Janka Stolárika. Aj tie chutili. V študentskej menze Charitas sa palacinky nepodávali. Ani na vojenskej službe u pétepákov v Žiline.
A potom prišiel ten čarovný rok 1968. Nádej ešte pár mesiacov trvala. V šesťdesiatom deviatom sa dalo ešte ako-tak vycestovať. Od banky som vtedy dostal devízový prísľub päť dolárov (!), áno neklamem, a na hlavnej stanici v Bratislave som si kúpil kartónový cestovný lístok ... do Neapola.
Áno, opäť neklamem, stál vtedy necelých dvesto korún československých! A potom pár dní v Taliansku. Zakotvil som v Neapole a býval som u priateľa Marca. Pozval ma na večeru do reštaurácie Toc-toc a podávali sa neapolské palacinky.
Šok, slané palacinky! Dodnes si ich pripravujem. Na dve porcie potrebujete dve vajcia, osem lyžíc múky, osem lyžíc strúhaného tvrdého syra, sladkú papriku a dve deci sódovky. Vymiešame cesto, necháme ho polhodinku odstáť a v panvici na tuku pečieme dozlatova palacinky.
Tie naplníme pripravenou zmesou nasekanej cibule, olúpaných paradajok a rybieho mäsa. To už nechám na vás. Treska, losos, matjes či sardelky. Palacinky zvinieme a nakrátko zapečieme v rúre...
Nuž teda, na tanieri máte slané palacinky. U nás sú prinajmenšom zázrakom, vo svete sa však s nimi stretneme častejšie. Nevyhľadávam ich. Predsa len, palacinka by mala byť sladká. A najlepšie s marhuľovým džemom, šľahačkou a čokoládou...
Diskusia k článku