Čaj som mal rád a dosiaľ sa s ním kamarátim. Aj keď v detstve to nebolo vždy tak. Ak ho predpisoval lekár či farmaceut, tak jednoducho nechutil, nelákal. A ešte tu boli čaje zo školskej jedálne, z menzy. Podávali sa v otlčených či hliníkových hrnčekoch. Boli presladené, páchli korkom (?) a odpudzovali dochuťou „drzej" kyseliny citrónovej.
Iné to bolo doma. Matka bola ľudová bylinkárka a tá vedela, čo pripraviť, čo nám ponúknuť. Od jari do jesene zbierala v lesoch, záhradách a na rúnach tie najvoňavejšie bylinky a vo zväzkoch ich sušila. Materina dúška bola z Folegruntu, šalvia z Firiglov, harmanček z Rozumperkov. Vedela to namiešať, vedela to pripraviť...
V študentských časoch nám ponúkali už len čaje čierne. Boli drsné a adstringentné. Čaje z Gruzínska, z Číny. To boli vtedy naši priatelia. Na chuť fajnových čajov z Cejlónu, Indie či Kene som prišiel až oveľa, oveľa neskôr...
Dnes prídete do obchodu a neviete, čo si vybrať. Stovky balení klasiky, stovky balení liečiviek. Sem–tam čosi vyskúšam a väčšinou som spokojný. Možno je to vekom, možno praxou. Pomáhajú mi čaje s antistresovými účinkami (mučenka, levanduľa, medovka, mäta). Štartujú pozitívnu náladu a regulujú duševnú rovnováhu.
Také čaje vie pripraviť môj bratranec Boris. Nosí mi ich v úhľadných papierových vrecúškach. Ten čaj je akurátne voňavý, akurátne (starecky) omamný. V tej čajovej zmesi sa nachádza aj čosi nášho malokarpatského. Je ňou vždy marinka voňavá. Práve tá biela kvetinková bylinka, ktorá vždy neskoro na jar vybieli svahy našich lesov pod modranskou Homoľou. Každý večer si pripravím šálku toho zázraku a je mi dobre. K čaju pojedám vanilkové rožky, ktoré som si podľa receptu Terézie Vansovej pripravil len predvčerom.
Diskusia k článku