Martin Hílek:
Krajiny navštevuje, aj ochutnáva

Sandra Támerová, 4. marca 2011     9 minút čítania

Na potulkách svetom ochutnal obľúbený moderátor rozhlasu naozaj všeličo. Krajiny totiž spoznáva nielen vďaka pamiatkam.

Moderátor Rádia Slovensko Martin Hílek v ramci projektu o krajinách Európskej únie predstavuje vo svojich reportážach krajiny Európskej 27-mičky. A nielen tie. Hovorí viacerými jazykmi, v Novinárskej cene 2010 získal čestné uznanie za reláciu 17. zastavení Novembra. Pre Varecha.sk porozprával, ako mu „chutili“ krajiny, ktoré navštívil.


Foto: Archív Martina Híleka

Moderátor Martin Hílek v portugalskom Porte.


Portugalsko: Tresku robia na 365 spôsobov

Do Portugalska chodí Martin veľmi rád. Je to podľa neho veľmi príjemná krajina, vyhovuje mu jej podnebie aj ľudia, a v neposlednom rade aj vynikajúca kuchyňa. Portugalským tradičným jedlom je Bacalhau – treska. „Samozrejme, je to úplne iná treska ako tá v našom ponímaní,“ smeje sa moderátor. „Vraví sa, že Portugalci ju vedia pripraviť na 365 spôsobov a teda na každý deň v roku majú iný recept. Tresku dusia, varia, vyprážajú, zapekajú... Moji známi v Portugalsku ma vždy vezmú do miestnej reštaurácie, ktorá je mimo turistického ruchu na okraji mesta. Jedálny lístok tu neexistuje. Ak chcete vedieť, čo majú v ten deň v ponuke, treba sa spýtať kuchára, čo dnes ulovili miestni rybári,“ vysvetľuje.

Vždy je to však z čo najčerstvejších surovín, a treska je tam štandardne takmer vždy. „Mne napríklad veľmi chutila zapekaná treska s nadrobno nakrájanými zemiakmi a špeciálnej omáčky s olivovým olejom. Bolo to úžasné, aj som sa to jedlo pokúšal pripraviť doma, ale samozrejme, že to nebolo ono. No a keď prišli moji portugalskí priatelia na Slovensko, dal som im ochutnať tú našu „tresku v kelímku“, bolo naozaj vtipné vidieť ich prekvapené reakcie.“

Martinovi veľmi chutili aj portugalské tradičné koláčiky pastes, čo sú košíčky z lístkového cesta plnené vanilkovým pudingovým krémom, posypané škoricou a cukrom. Tie najznámejšie sú Pastes de Belém, a pôvod majú v štvrti de Belém v Lisabone. Koláčiky majú originálnu tajnú receptúru, a do cukrárne, kde ich pečú chodia tisícky turistov, aby ochutnali túto lahôdku. Pôvodne ju začali vyrábať mníšky v kláštore vedľa budovy terajšej cukrárne.

Nový Zéland: Na obyvateľa pripadá 12 oviec


Foto: Archív Martina Híleka

Ovčími farmami je Nový Zéland doslova posiaty.


Martinovi sprievodcovia touto nádhernou zelenou krajinou ho poučili, že novozélandská kuchyňa je vo veľkej miere ovplyvnená ázijskou, polynézskou, a samozrejme aj maorskou kuchyňou pôvodných obyvateľov. Tradičné jedlo je tu hangi. „Je to skôr spôsob prípravy jedla. Keďže ide o časovo náročnejšiu prípravu, robia ho buď pri väčších oslavách, alebo pre turistov ako atrakciu. Jedlo sa varí v zemi. Vykope sa jama, do ktorej sa naukladajú rozhorúčene kamene, čo sú zväčša lávové horniny, na ktoré sa dá veľký hrniec v ktorom je všetko - mäso, zemiaky, zelenina, akýsi novozélandský eintopf,“ smeje sa sympatický moderátor.

„A hrniec sa prikryje tak, aby sa dovnútra k pokrmu nedostala hlina a celé sa to zakope. Tam sa to potom všetko dusí a robia z toho atrakciu pre turistov.“ Takáto večera aj s nejakým programom pre návštevníkov stojí približne 100 dolárov. Spôsobov prípravy tohto jedla je však veľmi veľa - niekde dávajú pod kamene aj drevo, ktoré tlie a teda zároveň aj údi. „Napríklad ja som bol v meste Rotorua, ktoré je známe množstvom geotermálnych lokalít a teplých prameňov, a tam to robili priamo nad jedným takým horúcim miestom.“

Na Novom Zélande je podľa Martina až príliš veľa jahňaciny. Pri potulkách krajinou videl obrovské farmy na chov oviec. V priemere vraj pripadá na jedného obyvateľa asi 12 oviec... Takisto je tam mimoriadne obľúbené srnčie mäso. Je tam okolo 3000 fariem zameraných na chov vysokej zveri, kde majú okolo 1,2 milióna kusov zvierat. Nový Zéland je tiež najväčším svetovým producentom chovanej srnčej zveri. Martin však srnčie mäso počas návštevy exotickej krajiny neochutnal. Ako sám priznal, srnky radšej vidí v lese, ako na tanieri.

Srí Lanka: Karí je všade

Na Srí Lanke Martina ako kuchárskeho laika prekvapili najmä v každom jedle všadeprítomné lístky karí. „Dovtedy som si myslel, že karí je buď pasta na dochucovanie orientálnych jedál, a potom ten žltý prášok, čo u nás na Slovensku predávajú ako karí korenie. Karí lístky tam dávali naozaj do všetkého. Na raňajky som jedol chlieb s karí lístkami priamo v ceste, dokonca aj v praženici boli,“ vysvetľuje. Čo ho však prekvapilo najviac, že tieto lístky neštípali. „Keď som totiž chutnal na Novom Zélande jedlo s červeným karí, takmer mi oči vypadli z jamôk, ako štípalo!“ vysvetľuje Martin.

Pri pobyte na Srí Lanke samozrejme prišlo aj k ochutnávke ich vychýreného čaju. „Bolo to vysoko v horách v meste Nuwara Eliya , kde mali veľké čajové plantáže. Pôvodne tam vraj chceli pestovať kávu, zistili však, že na to nie sú vhodné podmienky. Takisto som sa tam dozvedel, že to, čo sa u nás predáva ako čaj vo vreckách, je vlastne čaj pomerne nízkej kvality. Ako turistovi mi tam čaj vždy priniesli spolu s mliekom, ktoré kládli na tácku vedľa šálky čaju. A pre turistov sú ochotní urobiť všetko. Teraz preženiem, ale keď poviete, že chcete aby vám v tom čaji plávali arašidy, tak vám tam budú plávať arašidy...“


Foto: Archív Martina Híleka

Typická kubánska večera v súkromí - kura, ryža,
fazuľa, zelenina, zemiakové chipsy a ako dezert
čerstvé ovocie


Kuba: Večera u domácich, čisté „obžerstvo“

Na Kube sa mladému cestovateľovi z jedál dostalo najmä ryže, fazule a kuraťa. A samozrejme chýrny kubánsky rum. Nie je to dlho, čo je na Kube „obyčajným ľuďom“ povolené malé podnikanie - poskytovať ubytovanie a jedlo turistom. Túto novinku využil aj Martin s priateľmi a autentickú chuť Kuby si vychutnali práve týmto spôsobom - v domácnostiach pravých Kubáncov namiesto reštaurácií, ktoré vyzerajú, že zaspali v čase niekedy pred tridsiatimi rokmi. „Vtipné bolo jesť v takejto štátnej reštaurácii. Objednali sme si jednu porciu kuracieho a jednu bravčového. Čašníčka nám priniesla dve kuracie jedlá. Keď sme sa ohradili, že to jedno nie je bravčové, nasledovala udivená odpoveď: „A to vadí?“

Po tomto zážitku nastal čas vyskúšať aj tzv. domáce reštaurácie. Domáce znamenalo, že vás na ulici niekto oslovil, či nechcete autentickú kubánsku večeru. Samozrejme sa nechali nahovoriť. „Tá večera, to bolo čisté obžerstvo!“ smeje sa Martin. Veľa skutočne chutného jedla za ozaj smiešny peniaz. Samozrejme domácim dosýta najedení spokojní Slováci nechali väčšie prepitné, ktoré pre nich znamenalo naozaj veľký príjem. Takto sa dostali aj do ďalšej rodiny, kde si pochutili na grilovaných homároch. A vraj to bolo to najlahodnejšie mäso, aké kedy jedli. A cena polovičná, ako by zaplatili v reštaurácii.

„Ochutnali sme aj mojito od našich domácich hostiteľov. Bolo odlišné ako to, čo pijeme na Slovensku. Náš domáci vybehol pred dom, natrhal čerstvú mätu, zo stromu odtrhol citrón. Do pollitrovej fľaše dal vyžmýkanú šťavu z citróna a trochu viac rumu. Vláštne bolo, že ten rum nebol biely, ako sme boli zvyknutí u nás. Vysvetlili nám, že biely rum zreje v sudoch najkratšie, približne tri roky. Čím rum zreje dlhšie, tým je kvalitnejší a tmavší. A namiesto ľadovej drte nám do nápoja dali veľké kocky ľadu. Čo sa mi samozrejme nevyplatilo, ich voda mi totiž „nesadla“ a skončil som na pohotovosti,“ spomína Martin na tráviace nepríjemnosti.

A aké zvláštne jedlo na potulkách svetom chutilo Martinovi najviac? „Určite to bola chobotnica. Najlepšiu som jedol v Grécku, bola dusená na víne, dochutená vínnym octom s varenými zemiakmi. A ako dezert úžasný pravý grécky jogurt s medom.“ Scestovaný Martin sa o pár dní vydá na ďalšiu púť po svete, tak možno príde naspäť s ďalšími gurmánskymi skúsenosťami.




Diskusia k článku

elantra
ja by som rada vycestovala mimo europy, zatial sa to nepodarilo. najblizsie ma vsak caka letna staz v portugalsku, tak sa budem tesit na tu tresku :)
Martinovi zelam este vela novych chuti a zazitkov! a dakujem za pekny clanok.






 



TOPlist