Vyšiel som si v jeden taký deň za hradby a v pustákoch Horných Rozumperkov som „narazil“ na Mira. Miro je známy modranský keramikár, navyše sused z nášho námestia. Mal v rukách čakan a na rúne starej vinice kopal chren. Pousmial sa a prehovoril: „...je zima a žiada sa mi chrenová omáčka. Bude na náš záhorácky spôsob. Bude to chrenovka (chrenka) zo Záhorskej (kedysi Uherskej) Vsi. Pozvanie je i pre vás“...
O dva dni som zavítal k Mirovi do dielne. Bola tam veselá chasa. Ľudia mľaskali, lyžice brnkali a čaše štrngali. Pil sa záhorácky „dalmacín“, biely samoroďák, ktorý sadil ešte Mirov otec Jozef. Víno bolo iskrivé a voňalo horskými malinami a líščinou. K chrenovke pasovalo jedna radosť. Záhorácka chrenovka je totiž ojedinelá dobrota. Pripravuje sa v mesiacoch, ktoré sa končia na „r“. Od septembra do februára. Je to slávnostné jedlo. Špecialita na hody, na svadby, na birmovky, na kary. Nasleduje po polievke, predchádza hlavnému jedlu.
Recept je nasledovný: nakrájajte desať včerajších rožkov a pokropte ich slepačím vývarom. Podľa chuti pridajte nastrúhaný chren, čierne korenie a soľ. Vzniknutú kašovitú hmotu homogenizujte na nízkom plameni a jej hustotu upravujte vývarom. Nechajte ju prevariť a až ku koncu pridajte do nej 4 – 6 vajec. Chrenovka má byť „nenewtonovská“ kvapalina. Ani hustá, ani riedka. Miro hovorí, že musí byť „polorídká“.
A to nie je všetko. K omáčke podávajte horúce kúsky varenej sliepky alebo pri príprave s hovädzím vývarom plátky fajnového hovädzieho stehna. V prípade sliepky to už nemusí byť také fajnové. Poznáte to. Varené slepačie stehná sú tvrdé, prsia zasa suché. Navyše sliepka sa podáva zásadne s kožou. Najexkluzívnejším slepačím kúskom bol aj tentoraz trtol. Pobili sa oň Jaro aj Štefan. Bol vraj taký dobrý, že bolo treba k nemu načať ešte jednu fľašu záhoráckeho samoroďáku. Na samoroďák Modrania frfľú. Nedajte na nich, predsa aj ten patrí k „dedičstvu“ našich otcov...
Vdaka