Vždy sme boli tak akosi uderení a vymýšľaví, nie je to len moja vlastnosť, mala som to po kom zdediť. Rodičia odpustia ale čo je pravda, nie je hriech. Vraj. Tak sa moji rodičia, ktorí boli aktívnou zložkou rodiny, mali nápady, pracovný elán, chuť zháňať a silu to zháňané si vydupať , spojili s maminou sestrou, ktorá bola síce pasívnou zložkou ale zas mali dom v záhrade a v dome niekoľko vhodných miestností, ktoré boli pivnicou, kotolňou a časť tým, čomu sa hovorilo pánska izba. To bola miestnosť, kam teta pravidelne vyhadzovala svojho manžela, keď prišiel z práce ovínený, čo bolo často, lebo on, chlapec, celý život pracoval ako hlavný sklepmajster v račianskych vinárskych závodoch. Ná a nepi. Počas gymnaziálnych liet som ho tam spolu s niekoľkými vybranými kamarátmi často s radosťou navštevovala. Nech neodbočujem. Jedného dňa sa naši rozhodli, že si budeme vyrábať klobásy. Ktovie, prečo, lebo veď klobásy bolo dostať kvalitné, nie ako ten terajší blaf a aj z maďarska sa s radosťou vozili dobré čabajky. Ale teda klobásy. Klobásy treba údiť, tak za tým účelom môj otec, veď bol stavár, postavil u tety v záhrade udiareň. Pekne v miernom kopci, dolu piecka či ako to nazvať, kde sa kúrilo pilinami dovážanými z račianskych nábytkární, potom išlo také plechové potrubie a asi po 5 (?) metroch spravil krásnu udiareň vyzerajúcu ako identické dvojča originál dedinského hajzlíka, len srdiečkový otvor na dverách chýbal. A ešte ju aj natrel, pekne jedna latka červená, druhá žltá. Neviem, odkiaľ naši zohnali recept, to je jedno, aj tak sme si ho rokmi prispôsobili a vypilovali do dokonalosti. U tety v kotolni (luxusná kotolňa to bola, vchod z haly, malo to snáď 6x6 metrov, kotol bol v kúte aby nezavadzal, tečúca voda, na zemi linoleum, v kúte postarší klasický kuchynský kredenc a uprostred miestnosti veľký kuchynský stôl. Niekedy sa oplatí škrečkovať a nevyhadzovať nepotrebné veci, oni si koľkokrát svoje uplatnenie ešte nájdu) sme spravili výrobňu. Na stole pripevnený veľký mlynček, detská vanička na miešanie, v kredenci koreniny a všetko ostatné, čomu sme hovorili fidlátka. Veď nech to tete hore v kuchyni v komore nezavadzia, keď sú to veci iba na klobásy. Kúpilo sa mäso, po pracovnej dobe (ja po škole, žiadne ulievanie) sme sa stretli a začalo sa makať. Krájať, mlieť, vážiť, čistiť cesnak, ochucovať. Keď bola zmes hotová, na poschodí v byte v kuchyni sa spravila ochutnávka. Odobralo sa z mäsa, spravili sa malé placky, opiekli, horčica, chlieb - a už to jelo. Ak bolo treba prichutiť, prichutilo sa, ak nie, tým lepšie. Potom sa narobili klobásy, tri dni sa údili a hotovo, basta fidli. Aha, tie klobásy sa delili na dámske a pánske. :-)) Dámske boli „normál“, pánske dosť pikant. A aby sa dali rozoznať, tak dámske sa uväzovali normálne a na pánskych sa nechávali dlhé motúziky zvané chvostíky. Na jeseň so synom spravím, lebo mi sliny tečú až na klávesnicu. Spomienky sú fasa vec, ale niekedy strašná sviňa. A aby sme sa vedeli poctivo podeliť, lebo kúpu produktov obstarávala moja obetavá a šikovná mater, písali sa všetky výdaje do zošita s priloženými bločkami, hotové klobásy sa odvážili a následným delením sme vedeli, kto koľko má dať a dal. A jedného krásneho dňa dostal aktívny otec nápad: všetky peniaze, ktoré sme utŕžili za ovocie, tetine za čerešne, lebo ona iné nemala a naše za to, čo bolo z našej záhrady otec zapisoval a mama starostlivo odkladala. A na jeseň sa peniaze použili na kupovanie mäsa a toho všetkého ostatného potrebného klobásového. A keď sa pri vážení a delení a platení a tak začalo počítať, vytiahli sa záznamy o ziskoch za ovocie a otec ešte rátal priemerku, koľko nás vyšlo kilo. Bola to sranda preveliká, tie sumy. A keď bol taký mimoriadne úrodný rok, pamätám, že to otec veľmi dlho spomínal, kilo dobrých domácich klobás nás vyšlo na 4.- káčées. Keď si na to dnes spomeniem, len nostalgickú slzu zatlačím. Takže takto sa u nás čerešne, marhule a ringlóty na klobásy premenili. Chcete aj recept? :-)) jana
O tom, ako sa čerešne, marhule a ringlóty na klobásy premenili - časť 2.
Vždy sme boli tak akosi uderení a vymýšľaví, nie je to len moja vlastnosť, mala som to po kom zdediť. Rodičia odpustia ale čo je pravda, nie je hriech. Vraj. Tak sa moji rodičia, ktorí boli aktívnou zložkou rodiny, mali nápady, pracovný elán, chuť zháňať a silu to zháňané si vydupať , spojili s maminou sestrou, ktorá bola síce pasívnou zložkou ale zas mali dom v záhrade a v dome niekoľko vhodných miestností, ktoré boli pivnicou, kotolňou a časť tým, čomu sa hovorilo pánska izba. To bola miestnosť, kam teta pravidelne vyhadzovala svojho manžela, keď prišiel z práce ovínený, čo bolo často, lebo on, chlapec, celý život pracoval ako hlavný sklepmajster v račianskych vinárskych závodoch. Ná a nepi. Počas gymnaziálnych liet som ho tam spolu s niekoľkými vybranými kamarátmi často s radosťou navštevovala. Nech neodbočujem. Jedného dňa sa naši rozhodli, že si budeme vyrábať klobásy. Ktovie, prečo, lebo veď klobásy bolo dostať kvalitné, nie ako ten terajší blaf a aj z maďarska sa s radosťou vozili dobré čabajky. Ale teda klobásy. Klobásy treba údiť, tak za tým účelom môj otec, veď bol stavár, postavil u tety v záhrade udiareň. Pekne v miernom kopci, dolu piecka či ako to nazvať, kde sa kúrilo pilinami dovážanými z račianskych nábytkární, potom išlo také plechové potrubie a asi po 5 (?) metroch spravil krásnu udiareň vyzerajúcu ako identické dvojča originál dedinského hajzlíka, len srdiečkový otvor na dverách chýbal. A ešte ju aj natrel, pekne jedna latka červená, druhá žltá. Neviem, odkiaľ naši zohnali recept, to je jedno, aj tak sme si ho rokmi prispôsobili a vypilovali do dokonalosti. U tety v kotolni (luxusná kotolňa to bola, vchod z haly, malo to snáď 6x6 metrov, kotol bol v kúte aby nezavadzal, tečúca voda, na zemi linoleum, v kúte postarší klasický kuchynský kredenc a uprostred miestnosti veľký kuchynský stôl. Niekedy sa oplatí škrečkovať a nevyhadzovať nepotrebné veci, oni si koľkokrát svoje uplatnenie ešte nájdu) sme spravili výrobňu. Na stole pripevnený veľký mlynček, detská vanička na miešanie, v kredenci koreniny a všetko ostatné, čomu sme hovorili fidlátka. Veď nech to tete hore v kuchyni v komore nezavadzia, keď sú to veci iba na klobásy. Kúpilo sa mäso, po pracovnej dobe (ja po škole, žiadne ulievanie) sme sa stretli a začalo sa makať. Krájať, mlieť, vážiť, čistiť cesnak, ochucovať. Keď bola zmes hotová, na poschodí v byte v kuchyni sa spravila ochutnávka. Odobralo sa z mäsa, spravili sa malé placky, opiekli, horčica, chlieb - a už to jelo. Ak bolo treba prichutiť, prichutilo sa, ak nie, tým lepšie. Potom sa narobili klobásy, tri dni sa údili a hotovo, basta fidli. Aha, tie klobásy sa delili na dámske a pánske. :-)) Dámske boli „normál“, pánske dosť pikant. A aby sa dali rozoznať, tak dámske sa uväzovali normálne a na pánskych sa nechávali dlhé motúziky zvané chvostíky. Na jeseň so synom spravím, lebo mi sliny tečú až na klávesnicu. Spomienky sú fasa vec, ale niekedy strašná sviňa. A aby sme sa vedeli poctivo podeliť, lebo kúpu produktov obstarávala moja obetavá a šikovná mater, písali sa všetky výdaje do zošita s priloženými bločkami, hotové klobásy sa odvážili a následným delením sme vedeli, kto koľko má dať a dal. A jedného krásneho dňa dostal aktívny otec nápad: všetky peniaze, ktoré sme utŕžili za ovocie, tetine za čerešne, lebo ona iné nemala a naše za to, čo bolo z našej záhrady otec zapisoval a mama starostlivo odkladala. A na jeseň sa peniaze použili na kupovanie mäsa a toho všetkého ostatného potrebného klobásového. A keď sa pri vážení a delení a platení a tak začalo počítať, vytiahli sa záznamy o ziskoch za ovocie a otec ešte rátal priemerku, koľko nás vyšlo kilo. Bola to sranda preveliká, tie sumy. A keď bol taký mimoriadne úrodný rok, pamätám, že to otec veľmi dlho spomínal, kilo dobrých domácich klobás nás vyšlo na 4.- káčées. Keď si na to dnes spomeniem, len nostalgickú slzu zatlačím. Takže takto sa u nás čerešne, marhule a ringlóty na klobásy premenili. Chcete aj recept? :-)) jana
Máš pravda, Janka, hoci sa vtedy za ovocie neplatilo veľa, po troškách sa nazbieralo. Pri našich latifundiách a priemernej úrode za leto cca toľko, koľko bol mamin ročný plat. Okrem toho sme zásobili na zimu, ani zeleninu sme nekupovali. Veru tak, záhrada bola tretím živiteľom.
Srdečne blahoželám všetkým, ktorí majú na svojich pozemkov výlučne trávniky a tuje, s ktorými sa narobia viac ako s ovocím a zeleninou a náklady na údržbu sú tiež približne rovnaké, ako keby pestovali užitočné veci.
tvoj rozprávací boží dar rozjasní mi vždy úsmevom /od horúčavy/ smutnú tvár..:-)
Ale takéto samozásobenie bolo samozrejmé aj u nás kým to dirigovala babka, ktorá robila poriadky tiež s prebytkami v záhrade aj s tými čo behali po dvore - tak ako to dokážu len babky. Čo nevzala Jednota do výkupu, schosnovala babka úplne jednoducho: keďže telefonovať nevedela, odkázala po tých ktorí robili s mamou, otcom, tetkami, bratrancami a sesternicami v jednej továrni, alebo v Bratislave, že v sobotu sa kopú zemiaky, oberá sa fazuľa, vytrháva sa cibuľa, mrkva, reže sa kapusta, prešuje sa hrozno, varí sa lekvár alebo moržuje sa kukurica. Niekedy pre zmenu sa zasa mrazili kurence, kačeny, husi, robili sa jelitá alebo tiež ako u vás klobásky. V sobotu sa vypli všetky dvere z pántov ktoré boli na babkinom dome, aby vznikol na dvore jeden obrovský stôl, babka navarila hustej fazuľovice s údeným, napiekla bélešov, dedo nachystal záhorácke trojchlapové a keď v komore už mechy boli plné začalo sa hodovanie. Aj susedia pomohli s traktorom, kárami, bicyklami ..... aj sme sa pohádali, aby sme sa potom mohli pomeriť, pospomínali sa tí ktorí boli v Amerike, alebo už neboli medzi živými, pojedlo sa, popilo sa. Babka napakovala embéčky a spokojná že nikto neumrie od hladu prežehnala odchádzajúce autá aby sme sa nepozabíjali.
A takto prebiehala jeseň na Záhorí hádam v každom dome ..........po poliach prdkali vari-traktory, my deti sme si opekali kukuricu a zemiaky, kopali sme jamy do ktorých sa ukladala zelenina na zimu.
A ten recept na klobásku pridaj či máš lepší ako mám ja!
Neviem, svet sa možno za posledných 30 rokov ( môj vek ) zmenil, ale nezdá sa vám, že život na dedine stratil ten typický šmrnc? Ja mám stále záhradu veľkú ako sviňa a aj si na nej dopestujem, odložím, hoci predávam len vtedy, keď sa moja obrovitánska marhuľa, ktorá tieni pol dvora, zbesní a rodí, akoby bol koniec sveta. Ale... vraj sa to už dnes neoplatí. Za postreky proti kadejakým potvorám sa platí dosť, nehovoriac o tom, že sa narobíte ako kone. Ale aj tak mi akosi nedá, aby som švacla na celú plantáž trávnik a tuje. Záhrada musí byť!!!
Inac klobasy robime tiez, aj syr a ryby udime, vino kvasime. Ja mam velku kuchynu.