Inšpirovala som sa v našom dedinskom obchode dnes pred obedom.
Pozerala som v regáli so zeleninou paradajky.
Boli celkom ako umelé. Tvrdé ako skalky, farba krásna červená a ligotavá a nevoňali ani máličko.
Veď viem že v tomto predvianočnom čase paradajky u nás na poli nerastú, aj to viem prečo sú takéto.
O inom som chcela. Spomenula som si čo nám o paradajkách rozprával náš otec, keď som bola malá. Na jeho zoznámenie sa s paradajkami.
Bolo to niekedy v roku 1932, môj otec mal vtedy 13 rokov.
Bol najmladší z piatich detí a nikdy nebol z domu ďalej ako na lúkach pod Kriváňom, keď sa kosila tráva. Poznal iba to čo videl na vlastné oči, jedol iba to čo mu navarila doma mama. Vedel čo sa pestuje na našich podtatranských poliach a v záhradách, veď pri tom pestovaní od malička pomáhal. Aj ovocie poznal iba také, aké sa u nás urodilo. V tej dobe nemali v každej záhrade ovocné stromy, s ich vysádzaním a šľachtením sa iba začínalo.
Tak poznal iba jablká, slivky a hrušky.
Keď mal 13 rokov, skončilo sa pre neho detstvo, lebo jeho otec rozhodol že už je dosť veľký na to, aby išiel za učňa. Mal bratranca - stolárskeho majstra a ten zobral môjho otca k sebe do učenia. A bolo tak, že "učeň mučen".
Rodina nerodina, učeň prvým rokom bol sluha.
Pomáhal so všetkými prácami v domácnosti pani majstrovej a až keď mu náhodou zostal nejaký voľný čas, tak vtedy pomáhal majstrovi pri stolárskych prácach. Ale neponosoval sa nikomu, vedel že to tak bude celý rok a hotovo.
A tešil sa na jarmok, ktorý u nás býval vždy 1. septembra. Bol to štvrtý jarmok v roku a býval so všetkých jarmokov najbohatší. Od majstra dostal 1 korunu, lebo že si zaslúžil, tak nech si niečo na jarmoku kúpi. Otec dlho chodil s tou korunkou v hrsti popri stánkoch a nevedel sa rozhodnúť na čo ju utratiť. Mal veľkú chuť na cukrovinky - na krásne zdobený medovník, na cukrovú píšťalku... Zastavil sa pri stánku kde predávali v plátených vrecúškach rôzne koreniny a odkiaľ sa ozývalo vyvolávanie predávajúceho - "paprika, korenia od brucha bolenia".
A tam to zbadal! Vo veľkom koši nádherné červené jabĺčka! Ešte nikdy také nevidel! A dostal na ne strašnú chuť. Tešil sa tiež na to, že takéto krásne jabĺčko donesie aj domov, svojej mame. Tak povedal, že nech mu dajú za korunu. Neznámy predávajúci ujček mu nakládol do plného papierového vrecúška.
A otec celý šťastný sa pobral domov. Už cestou sa do jedného "jabĺčka" zahryzol. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď mu začala po rukách stekať šťava a to mäkké čo držal v ruke, mu zrazu bolo nechutné, ba až odporné. Bol práve na moste nad potokom, tak to hodil do vody. A zahryzol do ďalšieho - zas letelo do vody. Ďalšie bolo také isté, tak už so slzami v očiach vysypal celý obsah sáčka do potoka.
A rozplakal sa ako malý. Veď pre neho bola koruna od pána majstra veľká vzácnosť a on ju takto premrhal! Aby sa mu nikto nesmial, tak sa so svojím smútkom a plačom utiahol do záhrady, kde ho nikto nevidel. A tam nariekal, kým vládal. Dlho sa nikomu nepriznal za čo utratil vzácnu korunu, /veď on to vlastne ani nevedel/, aj keď všetci doma vyzvedali. Porozprával o tom až oveľa neskôr, keď sa začali aj u nás bežne predávať paradajky.
Ja som od narodenia vyrastala medzi paradajkami a milujem ich. Bolo samozrejmé, že boli sezónnym plodom - leto a paradajky patria k sebe. Zima sa mi nespája s paradajkami a preto k nim v tomto zimnom období pristupujem s predsudkom. Možno aj preto v zime nemajú tú pravú, našu chuť.
môj otec spomínal, že keď bol chlapec, neznášal paradajky, hoci ich mali v záhrade hojne. on ich vraj tak nenávidel. že sa mu hnusili ešte aj ľudia, ktorých videl paradajky jesť! nevedel prečo, nevedel to vysvetliť. a potom, neskôr, keď bol na ruskom fronte, mali "ležovisko" neďaleko paradajkového poľa. mladí chlapi, hladní ako kone. hovorieval, že chodili to pole plieniť a on sa milými rajčinami napchával zarovno s ostatnými. vtedy mu chutili a odvtedy až do smrti ich mal rád. pravidelne na to pole spomínal, keď sme mali úrodu paradajok v záhrade. :-))
Pekný článok !!
Môj prvý zážitok s exotickým ovocím kiwi niekedy v 80tych rokoch. Teta kúpila v tuzexe, či kde exotické ovocie a priniesla ho v nedeľu ku starkým, kde sme sa pravidelne stretávali. Nás je okolo 30 z mamininej strany, čiže nás bolo dosť :o)
Teta vyložila kiwi na stôl, všetky decká sme boli v momente pripravené na ochutnávku. Teta vybrala doštičku, nožík a začala krájať a rozdávať, samozrejme sa pýtala, že ako nám to chutí :o)
A my že ako cibuľa, ako cesnak :o(
Teta zostala sklamaná a deti s neuspokojenými chuťami na exotiku.
Tak sme si všetci išli zajesť kiwi s cibuľovým osuchom a cesnakovými slimáčikmi ;o)
Dodnes sa na tejto "ochutnávke" smejeme :o)