V ROKU 1895 Wilhelm Conrad Röntgen (často aj William Conrad Roentgen, len aby sme si rozumeli), rektor univerzity vo Würzburgu dospel k stopercentnému presvedčeniu, že objavil lúče X. Za všetko môže jeho žena a rodinná gastronómia.
Jeho manželka Anna Bertha sa mu neustále sťažovala, že ľudia o nej tvrdia, že nemá chrbtovú kosť. Profesor Röntgen manželke na dôkaz, že ide len o lož, urobil snímku lúčmi X. Snímka dokázala, že jeho polovička chrbtovú kosť má. Šťastná Anna Bertha ukazovala obrázok každej návšteve, snímku zavesili namiesto akvarelu Ranený jeleň v ruji v ich salóne. Z vďačnosti začala propagovať profesorov vynález aj medzi ostatnými gazdinkami ako výnimočného kuchynského pomocníka.
Často im vykladala o tom, ako naučila adoptívnu dcéru jesť rybie mäso. (Manželia Röntgenovci nemali vlastné deti, v roku 1887 adoptovali Josephinu Berthu, dcéru jediného Röntgenovho brata). Dcéra váženého rektora odmietala jesť kapra a zubáča, teda sladkovodné ryby s veľkým množstvom kostí. Bála sa ako každé správne dieťa, že sa kosťami zadusí. Na žiadosť manželky v absolútnej tajnosti skonštruoval profesor Röntgen malý príručný kuchynský röntgen. Ním mohli počas obeda či večere kapra alebo zubáča presvietiť, zdokumentovať kostičky. Dieťa pokojne jedlo rybu, ani sa nemuselo pozerať na prsty, stačilo len aby pozorne sledovalo röntgenový snímok pred tanierom.
Manželka Anna Bertha neskôr začala využívať domáci röntgen a lúče X na odhaľovanie temných a nemravných myšlienok v hlavách jej služobníctva. Presvecovala ďalej ovocie, či nie je červivé. Vďaka dostatočnej dávke lúčov si jej synovec Konrád, ktorý bol u nich častým stravníkom a hosťom, ako študent privyrábal ako prvý neverejný stĺp verejného osvetlenia vo Würzburgu.
V ROKU 1515 prenechal pápež Lev X. dohodou z Bologne Francúzom talianske mestá Parmu a Piacenzu. A dobre urobil, pretože lebo len vďaka tomu, že Francúzi obsadili tieto mesta, vznikol svetoznámy syr parmezán.
Dovtedy obyvatelia Parmy poznali iba jeden druh syra. Bol ním biely, mäkký ovčí syr. Maršál Gian Giacomo Trivulziu v službách francúzskych zachváščikov sa chcel mierumilovným Parmčanom pomstiť. Preto nechal na hlavnom námestí mesta zhromaždiť niekoľko desiatok veľkých bochníkov ovčieho syra. Nakládol na ne siahovice dreva. Potom zase dal na ne ďalšie bochníky a opäť poukladali navrch ťažké siahovice dreva.
K zaťaženému syru postavil silnú vojenskú stráž: Reku, nech tých nenažraných Talianov parom uchytí! Nech im nadarmo sliny tečú a nech sa nimi udávia od hladuna smrť! Niekoľko dní takto trápil Parmčanov. Nakoniec rozkázal siahovice dreva podpáliť a odišiel vystrájať do Piacenze.
Po dvoch hodinách drevo dohorelo a na veľké prekvapenie tamojších obyvateľov sa mäkký syr zmenil na „vysokodo-hrievaný a lisovaný syr, ktorý sa nedal krájať, iba strúhať“. (Viď charakteristika parmezánu známa už zo spomienok maliara Girolama Francesca Mariu Mazzolu (1503 - 1540), prezývaného tiež Parmigianino - čiže „malý z Parmy“.)
Odvtedy volajú posmešne obyvateľov Parmy aj „Conigli“, pretože po stáročiach konzumácie tvrdého syra, keď nebola po ruke škrabka na jeho nastrúhanie, sa im geneticky zväčšili dva predné zuby ako králikom.
V BRATISLAVSKEJ fabrike Matador (inak ľudovo dlhé roky nazývanej Káblovka) začal v roku 1906 pracovať úplne neznámy Hans Riegel pochádzajúci z Bonnu. Nevedno, čo ho do Prešporka zavialo, ale popri gumenných hadiciach a opaskoch na jeho popud začali vo fabrike vyrábať aj prvé gumené cukríky.
Mali tvar medvedíkov. Zvlášť obľúbené boli v sociálne slabších rodinách, lebo deťom stačilo dať do úst v pondelok jeden cukrík, ktorý vydržal až do nedele a aj tak ho dieťa celkom nevycmúľalo.
Hans Riegel odišiel ešte počas prvej svetovej vojny nepochopený naspäť do Nemecka, kde v roku 1920 založil továreň na cukrovinky a sladkosti. O dva roky neskôr sa objavil na trhu jeho "tancujúci medvedík", neskôr slávny Haribo Goldbären, čiže zlatý medvedík.
V ROKU 1865 Louis Pastér zahriatím vína na 60 stupňov Celzia zvýšil jeho trvanlivosť a vynašiel nový konzervačný postup, ktorý neskôr pomenovali po tomto slávnom francúzskom vedcovi. Trvanlivosť vína sa naozaj spočiatku zvýšila o 100 percent, lebo takéto víno sa nedalo piť a vydržalo každému dlhé roky.
Európu vtedy zachvátila móda pasterizácie. Tepelne sa konzervovalo všetko od slaniny až po koňak. Dokonca vznikli aj salóny dlhovekosti, ktoré zriaďovala cirkev. V nich nechávala veriacich pasterizovať pri 90 stupňoch, aby sa zľakli pekla a vydržali na tomto svete dlhšie neskazení.
V ROKU 1841 zomrel v Čiernom Balogu zakladateľ slovenského moderného lesníctva Jozef Dekrét Matejovie. Propagoval hlavne výsadbu vrstevnicových asi desať metrov širokých porastov dubu obyčajného. Porasty mali dva okraje neďaleko od seba, pretože Dekrét Matejovie vedel, že dubáky ako hlavná poživeň ubiedeného ľudu rastú najmä na okrajoch dubového lesa. Tak dosiahol priemerný hektárový výnos dubákov okolo 650 kilogramov. Ľud ho nosil na rukách, až dovtedy, kým sa pri takýchto výnosoch dubákov neprejedol a opäť sa poslušne nevrátil k zemiakom a kapuste.
Diskusia k článku