Radostne sa začínal školský rok pre nás , študentov . Hneď druhého septembra sa nastupovalo na organizovaný zber zemiakov . Vtedy ešte rástli v Československu zemiaky na poli a nie ako teraz v Kauflande , Tescu , Lidli a podobne .
Už samotný presun na polia v okolí mesta bol zážitok . Nikdy sme nevedeli aký autobus pre nás pristavia a koľko tried do neho natlačia . Väčšinou to boli pravidelné spoje ČSAD , ktoré mali práve prestávku a tak sa stalo , že pre nás prišiel autobus z linky Prešov – Jarovnice , taká modro-biela Karosa . Zvonku ešte vyzerala ako-tak , ale vnúti boli jej sedačky , z vtedy moderného tvrdeného čierneho molitanu , olámane a dorezané , že sme celú cestu stáli a na poli sme museli vyzliekať a vytrepať všetko oblečenie , keď sme nechceli aby nás celý deň štípali blchy . Ale mali sme aj šťastie keď nám pridelili autobus diaľkovej linky Prešov - Varna so sklápacími , textilom potiahnutými , vysokými sedadlami . V ňom sa však prejavil už pri nastupovaní vodič , ktorý nám hlasom sprievodcu v múzeu , cez mikrofón oznámil : „Vítam vás na palube môjho autobusu . Sprevádzať vás bude vodič Cina . Nech vás Pán Boh chráni aby som našiel po vašom vystúpení čo i len papierik na podlahe . A hlavne , bude tu počas jazdy ticho“ , a z reproduktorov v streche autobusu zazneli trúchlivé melódie Bulharských chorovodov .Aj tak som mal zo všetkého najradšej prevoz starým autobusom tipu RTO . Ten mal vnútri , vpredu motor zakrytý oválnym krytom , ktorý bol potiahnutý do štvorcov prešivanou koženkou a na jeho vrchnej ploche mal súdruh vodič drôtenú ohrádku do ktorej si počas jazdy odkladal písomne výkazy o jazde a doklady od autobusu . To bolo moje obľúbené miesto . Sadol som si na teplučky kryt a prehrabával sa mu v tých papieroch , pretože som vedel , že je tam aj veľa novín a rôznych časopisov , ktorými si šoféri krátia čas čakania na konečných zastávkach . A často sa medzi nimi našli aj , zo Západného Nemecka prepašované , u nás nevídané , porno časopisy . Ale jeden šofér mal úchylku . Ten namiesto Roháča alebo Dikobrazu (pre mladšie ročníky : humoristické časopisy) alebo spomínaných porno časopisov tam mal najnovšiu Burdu (z Nemecka pašovaný časopis o móde) aj s komplet strihovými prílohami .
Príchod na určené zemiakové pole bol , pre nás , mladých romantikov , úchvatný . Jemný opar nad skosenou zemiakovou vňaťou , šum vetra a vôňa hliny v nás vyvolával pocit dovolenky v stane ale vlečka uprostred poľa na ktorej sa z hmly vynárali desiatky vedier , stovky vriec a špagátikov na ich viazanie , nás preniesli do reality . A preniesol nás tam aj známi , piskľaví hlas triedneho profesora : „Mila B. kde si ? Pôjdeš so mnou“! A my sme dobre vedeli prečo má Milanko B. ísť s ním . Lebo súdruh profesor nevedel z hlavy deliť . V ruke držal z polámanych hokejok doma zmajstrované , trojuholníkové A-čko , ktoré malo naspodku , medzi hokejkami vzdialenosť presne meter . Triedny meral šírku poľa a my sme sa delili do dvojíc . Keď pole odmerali a jeho vzdialenosť podelil v hlave náš najlepší matematik z triedy Milanko B . polovičným počtom nás , prítomných študentov , zakričal : „Dvadsaťjeden metrov“!! a cestou späť po každých dvadsaťjeden metroch hodil na zem prázdne vrece . A bolo vyparcelované . A furt mu to na chlp pasovalo .
Ja som tvoril stálu dvojicu so spolužiakom Robom K . , ktorý vedel , tak ako ja , že najlepšie miesto je na kraji poľa , na tej strane kde sa pole zužuje . Všetkým ostávalo dvadsaťjeden metrov celý deň ale nám sa to vždy scvrklo aj na polovicu .
Pri Robovi sa musím na chvíľku zastaviť . Je to už pár rokov čo zomrel a ja mu dlžím jedno ospravedlnenie . On strašne nadával , sprosto a nekontrolovane , vulgárne a bez ostychu . Ja vulgarizmy nemám rád ale predsa sme dobre vychádzali . Ale niečo medzi nás postavilo hrádzu . Stalo sa to po tom keď Robo dostal „riaditeľské pokarhanie“ za to čo neurobil on ale ja . To sme chodili na obedy do neďalekého internátu a nad vstupnými dverami bol na hobre obalenej červeným plátnom z polyesterových písmen prišpendlený veľký nápis „Školská jedáleň“ . Raz som využil situáciu keď tam nikto nebol a v slove jedáleň som to písmenko „d“ pretočil okolo zvislej osi a vznikol úplne iný názov objektu !Neuveríte , ale tri dni si to nikto nevšimol ! Až ne štvrtý . A , samozrejme Robo ! A presne v tej istej mikro sekunde ako profesorka J . , slovenčinárka o ktorej sme hovorili , že keď vypúli oči má ich väčšie ako prsia . No a ten názov Roba naštartoval . „Že vraj "jebáleň , a školská , umrem“... , a všetky tie jeho výrazy sa z neho valili , až to prof.J. nevydržala a nahlásila to riaditeľovi . A za to dostal pokarhanie a všetci si do dnes myslia , že to písmenko pretočil on . Prepáč Robo !
Ale späť na pole . Z ničoho nič len niečo zahučalo a spoza kukurice sa dovalil traktor Zetor s vyorávačom , ktorý družstevníci volali „čert“ a pustil sa do vyorávania zemiakov . Keď sme mali šťastie a bol s nami aj macher z vedľajšej triedy , dnes v Prešove populárny rallye pretekár Igor D. tak mal traktorista smolu . On dokázal bez zastavenia sa pri traktore , iba tak , že okolo neho prechádzal , jedným hmatom pod jeho kapotu , stroj vyradiť najmenej na dva hodiny . Zjedli sme chlieb s masťou a cibuľou a vypili horký čaj čo nám družstevníčky doniesli na pole , dozbierali svoje úseky , naplnili si ruksaky zemiakmi a čakali na odvoz domov . Po ceste od školy sme si dali pivo , mamka nás pochválila za plnú debnu zemiakov , čo sme za tie dva týždňa doma v pivnici naplnili a tešili sa na ďalší deň .
Takíto masový a organizovaný výber zemiakov z pôdy už dnešná generácia , okrem určitej skupiny ľudí , nezažije . Moja generácia mala to šťastie , že zažila prechod storočia aj tisícročia (milénium) , prelet Halleyhoho kométy , revolúciu , kolkované peniaze , vlastnú menu aj spoločnú Európsku menu , rozdelenie republiky a vznik samostatného štátu , najväčšiu snehovú kalamitu , povodeň , huručavy , sucho a požiar za posledných sto rokov , najdrahšie pohonné hmoty . Chvála Bohu minula nás vojna alebo zemetrasenie . Chcel by som aby sa moja generácia dožila aj toho , že bude diaľnicou prepojená západná a východná hranica našej republiky . Ale na to jedna generácia u nás nestačí .
Ešte raz prajem žiakom a študentom úspešný vstup do nového školského roka , ich mamičkám a oteckom pevné nervy pri výchove a ich starkým stále zdravie , aby mohli v pokoji sprevádzať vnúčatá do rôznych povinných aj nepovinných záujmových krúžkov .
i ja som z tej generácie-čo chodili sme zbierať zemiaky..spomínam rada..ved-bola som tak krásne mladá...a zážitkov z tých rokov veselých bolo veľa..tú kopu srandy prežívať znova bych chcela...
no čas letí..a ja idem do cieľa...:-)
Idem hľadať fotografie zo strednej školy. To už som aj vyorával spomínaným čertom.
myslím si, že to dnešní študenti nezažijú, čo je škoda.
Ďakujem, Štefan, vrátil si ma o päťdesiat rokov späť (to je numero, čo?). My, keďže študenti strednej poľnohospodárskej školy, sme mali podobné brigády počas celého vegetačného obdobia, vždy sa našlo niečo čo sa bez našej ručnej práce zavŕšiť nedalo. Ale mne nevadili, hlavne, že nám odpadol telocvik, môj najneobľúbenejší predmet!
" frajer Jonyy" chlapec s bielymi rukávmi :-) vôbec si sa nezmenil :-)
Samozrejme že som mala nárok zúčastniť sa dožiniek, kde JRD zabilo zopár svíň, vygúľalo z pivníc sudy s vínom, slivovicou a poďakovalo nielen kombajnistom z ČR, ale všetkým členom JRD - teda celej dedine že sme zachránili úrodu.
@stefanm , poznala som ta no fotografii na 98 %. Si to skutocne ty, prave taky, aky si stale. Bystry duchom, vrelym srdcom a tak sa nikdy nezmen!. Mame ta radi takeho ako si. :-))
A treba ešte pochvalu, že to vieš zaujímavo podať.
No teda, krasne spomienky, pekne napisane. A ze si to tak do detailov vsetko pamatas. To ja mam pamat deravejsiu. Ale, ako to popisujes, tak sa mi v spomienkach vsetky tie veci vynaraju. Boze, ako to uz bolo vsetko davno...
A k tomu, co vsetko sme uz prezili, pribudli za par poslednych rokov dalsie udalosti....
Ozaj, a ta dialnica je uz snad dokoncena?!
Ale bol si (a zda sa, ze stale si) poriadny sibal ;-).
A ze si sa takto verejne priznal, tak ti je to iste uz odpustene :-). A Robo sa niekde v nebicku usmieva.