Joj, ešte aj teraz to bolííí ........

Ešte aj teraz mi ho je ľúto. Chúďa!

Mala som asi 6 rokov keď som si takto oškrela lakeť o dom ohodený brizolitom.Bože ,to bolelo- pri pomyslení na to ma aj teraz strasie.

No a ja som si oškrela riadne do krvi kolená, keď som sa viezla na električke, ale ešte tej praprastarej,(56-57 rok m.s.),ja som sa totiž viezla aj s kamarátkou načierno vzadu sme sa držali a obe stáli na takom výčnelku a keď električka zastávala na zástavke pri Lafranconi, tak sme zoskočili skôr, než zastala, aby nás nevideli. Najprv som dopadla na zem ja a moja kamoška skočila na môj chrbát, jej sa nič nestalo......

chúďatko, to musela byť poriadna bolesť....nie div, že plakal...

ABývala som na "predmestí" nášho malého mestečka , u nás sa hovorilo že za "hradbami", a skutočne, na konci našej záhrady bol vysoký múr - staré hradby, ktoré delili kláštorné múry od nášho pozemku. Mala som vtedy asi päť-šesť rokov. Tajne, bez zvolenia rodičov som si vzala otcov čierny pánsky bicykel a išla som sa previezť. Nestála som na ňom prvýkrát, vedela som už ťahať obe pedále na krivo stojac , lebo som sa vyhýbala "štangle".Zamierila som si to rovno cez "Katovu uličku", ktorá viedla cez hradby do mesta, i napriek tomu, že to bola ulička len pre peších, ale čo ja som vtedy poznala dopravné značky na začiatku uličky?
Úspešne som z nej vyšla rovno do prvej mestskej ulici a tam sa to stalo.Naše mesto sa v tých časoch začalo budovať, bolo asi dvanásť rokov po vojne, tak bolo čo budovať.Na rohu boli zatlčené drevené kolíky, lebo tam mal byť urobený trávnik. koleso sa mi zadrelo o kolík a ja som sa zviezla na navozený ostrý štrk. Ležala som tam a revala jak továrenská siréna. V tom pri mne zastali holé nohy v sandálach a dlhá čierna sukňa viala okolo tých chlpatých nôh. Vtedy som sa zľakla druhýkrát a prestala som plakať. Bol to miestny pán farárko. Zdvihol ma, už si nepamätám ako ma chlácholil, lebo nohy mi zalievala červená krv. Postavil mi bicykel a poslal ma domov. Cesta mi trvala asi desať minút, než som tou dlhou uličkou bez okien prešla. Mama ma už vyzerala na ulici a utekala mi na pomoc, lebo môj nádherný prenikavý hlas vytiahol na priedomie polovičku ulice. To viete, v tom čase prešli našou ulicou hneď ráno kravičky na pašu, potom jeden starý túdor a pár vozov s koňmi. Ak nerátam neb. pretekára Mariana Srnu, ktorý každý deň otvoril dvere na garáži a besným hukotom vyrazil na svojej pretekárskej motorke kdesi za mesto. Pri spomienke ma začínajú kolená bolieť.

no chuďátko mauéé,,,ja som si hánky na prstoch pravidelne odierala o brizolit ked som niesla hore schodmi kôš so sušeným prádlom a môžem teda potvrdiť že to boliíí strašne a hojí sa to dva krát dlhšie ako normálna odrenina :-)

AU! varianta na cestný lyšaj - stenový lyšaj. Ja som tých cestných mala nespočetne, a to som nemusela ani bicyklovať. Bola som ako decko strašné nemehlo, keď na mňa mama dávala pozor z okna, a ja som na chvíľu zmizla, hneď vedela, že na ceste bol hrboľ z asfaltu!! :-))

Ja mám skúsenosť so škvárou...a ručím vám za to,že brizolit je proti tomu " malina".Sestrička to drela z nohy nasucho,až kým nevydrela aj ten najmenší kúsok z kože.Keby som aj chcela zabudnúť,nedá sa.Mám jazvy od kolena dole,no horor to bol.

To su zazitky z detskych cias,ale ja ked som sa predviedla ako kreten som mala 21 rokov a este aj teraz sa hanbim za ten vykon.Isla som na poobednu zmenu do prace.Na zeleznicnej stanici stali dva vlaky.Jeden na moj smer,druhy na opacny.Samozrejme,ze ja som nastupila do toho opacneho.Ked sa vlak pohol,zistila som,ze idem zle,rychlym krokom som sa ponahlala k dveram.Cestou som si premietala,ze vyskocit mozem,len jednym smerom...chyba c.2 zas som vyskocila opacnym smerom.Dopadla som na zadok (v kratkej sukni) a rukami som sa podoprela po ktorych som sa este suchala.Pod kozu sa mi nabili drobne kamienky a dlane krvacali .Vypravca mi ruky osetril,dobre mi nadal,ze keby vlak isiel aj do Kambodze,nemam co vyskakovat.Vtedy som to uz aj ja vedela...Prva cesta v zavode viedla k lekarke,rany mi vycistili a zaviazali tak,ze mi trcali len nechty a poslali na dielnu makat.Nechapala som ako budem sit,ked mam cele ruky zafacovane.Tak majstrova to yriesila a dala ma zehlit...Ani to sa nedalo,lebo zehlicku treba tiez le tak to bolo za komancov....