A poóbede sa trošku začali mračenká kučeravit, ale príjemne bolo až do večera. Tak som si na chvílku sedla na dvóre pod čerešnu.....už sa na nej líscí začína červenat....A naráz mi len odvolakád zavonalo.....rozmýšlám....panebože čííím??? Jééééjdanenko, náá šak tuším volado varí slifkový lekvar......Ale šak teho roku nebolo tolko slivék, opadali, ked bolo také sucho.....no jednák sa nekemu urodzilo.
Aj já varívám ked je z čeho, ale taký dobrý, hustý a nemosí sa míšat. Je dobrý aj do buchét, nevyteká...recept ból tuším ve „Slevenke“.... Ale v menšém množstve.....néé tak jako volakedy, ked sa varívál f kotloch....Veru, volakedy to o temto čase vonývalo po celéj dzedzine ze slifkovým lekvarom...Tak si spomínám.....
Chodzila som ešče do školy, ked sa ráz moja mama s babku radzili o tem, že by zme mohli navarit aj lekvaru, ked sa tých slív tolko urodzilo. Nemosí sa šecko navláčit do pálenyce, aspom nebude tolko páleného na „pesnyčky“ a hrích...Stromy boli obsypané slifkáma, až sa haluze lámali.....Nááá a tak sa dohodli, že budú varit spolu aj z tetyčku Marinku, lebo móžu varit pod úkolom, teda pod strechu......jááááj, že nevíte čo je to „úkol“? Hmmm, jako bych vám to vysvetlila.....no, predstafte si taký dzedzinský dom s dvema oknáma do ulice a z velkú bránu, nad kerú je též strecha. Ale za tú bránu je volný vstup do dvora, teda neny obstavený. Také místo malo velikánskú výhodu. Zmescíl sa tam aj celý naložená vóz trebárs ze senom, alebo aj s inším. No a ked nebolo času to z teho voza usporádat, tak sa tá robota nechála na druhý den a čo bolo na vozy nenavlhlo, alebo aj nezmoklo, ked sa chystalo k déždžu.... Ná a pod tým úkolom sa aj šúpavala kukurica, alebo aj varil lekvar. Tak už víte??? No dobre...
Tak teda babka s dzetkom a moju mamu naobírali a postrásali tých slivék celúúú kopu a my dzeci sme pomahali zbírat. Slifky sa moselí trídzit, horšé „do suda“ na kvas a pekné na lekvar.
Tí „lekvarové“ sa čistúčko umyly a nasypali de velkéj vane, takéj pozinkuvanéj, v jakých sa aj domácí kúpavali, lebo ftedy nemali ludé takých kúpelný, jaké majú v domoch ščúleky. Náá a potom sa posedalo okolo téj vane, aj my dzeci a tí slifky sme pukali a vybírali z ných kóstky. Tí vylúpané sa hádzali do velkých čáfikóf. Bóóóženku, takí zme boli dolepení až po lokty...Najhorší sa vykóskuvali také gulaté slifky, u nás sa im hovorilo „durandzie“. Kóstky z ných né a né vydoluvat. Ale sladučké boli jako med! Každú chvílku nám né len babka, ale aj druhé tetky, čo nám prišli pomahat „kládli na srdco“, aby zme si dali veliký pozor, aby nám medzi vylúpané nepadla any jedna kóstka, lebo by sa predzeravíl kotel a to by bolo velice zle! Teda sme si dávali pozor, ale ešče pre istotu, ked už boli šecký slifky bez kósték v šáfikoch, tak sme tí šáfiky prehmatávali s holýma rukáma a hledali najakú zablúdzenú kóstu......!!!! ...Kerá náááám, tam nemóhla v žáááádnééém prípade padnút, a ked aj náhodu ano, tak to tam moseli hodzit nekerá babka, lebo šecký už dobre nevidzeli a potrebuvali okuláre!!!!....Teda vám povím, to bola robota!!!! Celé ruky z vyhrnutýma rukávma až po lokty zaborené f téj lepkavéj slifkovéj gebuzine, no....lepilo sa šecko, my od hlavy po paty, babky mali záscere samá lepkavá machula, aj po zemi bolo lepkavo, dokonca aj šecký klučky na dverách boli umatlané. Brrrr, už som nemohla zest any jednu slifku, už mi našmakuvali....
A ked už bolo šecko „tak akurátno“ nachystané, slifková gebuzinka sa dala do kotla pod kerím sa moselo velice opatrno kúrit a furt len míšat a míšat, až sa tí slifky rozvarili na takú brečku.
Náá a lež sa to stalo, tak zme pomáličky aj vyhládli. A ftedy sme dostali okoštuvat téj brečky. Bolo to vrelé f tem kotly, frfotalo to a prskalo na šecký strany. Nabrali nám z velkú žufanu do hlbokých tanýrkóf, k temu krajíc chleba a mohli sme si zajest prvú slifkovú maškrtu. Fúkali sme si na lyžice tú dobrotu, lebo to bolo naozaj velice dobré, sladunké a chutné.
Ale teda po téj maškrte sa nekerím, kerí majú problémy s tráveným mohlo stat aj také, že dostali tú onú......chorobu, pri keréj sa človek bojí zakašlat, aby sa mu néčo „ nepritrefilo“....
.....a dál....tá brečka sa furt mosela míšat a míšat a varit a varit a furt pridávat po troche k tej rozvarenej hmote....a povím vám, teda bola to dost tašká robota a teda došél rad aj na chlapof. Lebo jako to f tých kotloch hustlo, míšaný bolo kamdál taščé a sa aj zvečerilo, ba aj noc došla.
Ale pri kotloch bolo veselo, chlapiská si poulévali z lonejšéj slivovice, potom nabrali reči ten „správný spád“, až ích moseli ženy „haltuvat“, lebo šak boli prítomné aj dzeci...A viprávali si šelijaké, aj vymyslené príbehy. Jako boli vojáci a jako šálili dzifčence, jako to bolo za vojny, jako sa poženyli a moseli poslúchat svekruše, /nekerí/, medzitým si aj zanócili nejakú pesnyčku....a tak! A moselo sa furt míšat, aby to neprihorelo.
Jak večér prešél do noci, gazdziny si chodzili na chvílku zdrímnut a zahlídali po chlapoch, ked si častejší ulévali „téj pesnyčkovéj“ a prikazuvali aby merkuvali, aby to naozaj neprihorelo....A ked sa pritrefilo, že aj potrundžení chlapiská zdrímli po tem, jako pod kotel priložili....bola galiba na svete. Lekvar prihorél...to ale potom „ból tanec!!!“ Zobudzenému vartášovi sa ušlo z lekvarovú varechu po krížoch a teho vadzená čo bolooooooo!!!!!
Ale ked išlo šecko dobre jako malo, lekvarík sa dobre uvaríl, bol hustýýýý a tmavý a rozvonávál po celéj ulici....Nááá a potom si ho gazdzinky dali do takých hlinených džbánkóf, alebo do inačích hrncóf, no, do čo na to mál. Naša babka „experimentuvala“ a do nekerích džbánkóf šprtla na vrch trošku rumu, aby to náhodu nepzlesnyvelo. Ale ked bol čistučko lekvar uvarený vydržál aj vác rokóf. Nádoby sa zakryli s pergamentovým papírom, prevázali ze špagácikom a v chlade uskladnyli. Dzetko ked mali chut na buchty, tak privonáváli k tým hrncom a donésli ten „rumový“... To boli potom dobrunké buchety aj parené sa robívali, aj osúchy s lekvarom a orecháma, ale aj len tak, natretý na chlebe. Vtedy sme mali lekvarové fúze aj my dzifčence, né len chlapci...A veru, tú chut a vónu slifkového lekvaru si budem pamatat.....no dokál si budem nečo pamatat!!!
Éééjha, ale som sa rozrečnyla....ná čo ma už nevyženete háááá??? No čo už? Ked jáá tak strašlivo ráda spomínám a viprávám, ked ma má do počúvat.....Tak sa tu majte pekne, šak já zas nekedy dóndem......
vlastnila pôvodne jedna rodina ale postupne, ako sa rodina rozrastala,tak aj majitelov pribúdalo, takže keď naslal zber,bolo nás tam neúrekom, starí rodičia, deti a ich deti a tď.Slivky sa odvážali na vozoch a ich použitie bolo dvojaké - slivovica a lekvár. Naša stará mama ale slivky navykvôstkovala, ale rozvarené ich pretierala cez
veľké sito a tie kvostky sme potom oblizovali dočista, až nás boleli
bruchá. Lekvár sa varieval na predome, t.j. pred domom a každý
kto išiel po ulici sa pristavil na kus reči. Sú to naozaj krásne spomienky. Ja dnes lekvár aj slivkový varím klasicky po rajničkách a predvčerom som zistila, že mi začali kysnúť slivky v kompote, problém v vičkami, 6 pohárov som musela otvoriť, vliala som to všetko do rajnice, rozvarila, rozmixovala, pridala cukor, škoricu a 2 Pl kakaa a uvarila
3 poháre lekváru. To kakao tomu dodá takú príjemnú chuť, mala tam ísť horká čokoláda, ale niekto mi ju zjedol, tak musela byť náhrada kakao, ale poslúžiílo.
Pánečku, to bola dobrota!!!
Jeden týždeň sa varil slivkový lekvár, na druhý týždeň sa vyberali zemiaky a olamovala kukurica. My decká sme si spravili ohník a mali čierne huby od pečených zemiakov a kukurice. Na obed babka spravila fazuľovej polievky a upiekla béleše, vypli sme dvere z verandy, dali na ne obrus aby sme sa všetci pomestili pri stole na dvore. Dedko mal na starosti nalievať a úlohu si svedomite plnil. Aj robota bola porobená, aj sa rodina zišla, aj sme vyfasovali lekvár, burčiak, kukurice na varenie a zemiakov na zimu. No nebolo to krásne keď sa zíde takto celá rodina?
Aj pre toto chcem záhradu..........!!!