Výkonný práporčík už čakal s balíkom na stole. Podla predpisov mal balík pred mojimi očami skontrolovať, či neobsahuje zakázané veci ako napríklad alkohol.
„Miluju balíky, mámy posílej vojákům pečený kuřata, králíky, prasata, krávy pečený,“ fantazíroval výkonný práporčík otvárajúc balík.
Nič zakázané v ňom nebolo. Výkonného práporčíka zaujali zákusky v lepenkovej škatuli, také ešte nevidel, boli to makové rezy.
Aj keď, mi bolo lúto dať mu najlepší zákusok aký poznám, dezert, ktorý sa u nás podáva na Vianoce, dal som mu, lebo nikto by si nechcel proti sebe pohnevať výkonného práporčíka.
„Jó, dobrý je to, velice dobrý, dej mi jěšte.“
S nevôlou som ho ponúkol ďalším kúskom. Kým sa napchával, spozoroval som na polici za jeho chrbtom ručný strojček na strihanie vlasov. Napadlo mi, že by som si mohol ostrihať vlasy hola. Načo sú mi vlasy, keď sa mi hlava stále parí pod baranicou. Spýtal som sa výkonňáka, či mi ho požičia.
„Jasně, že jo,“ povedal s prehnanou zdvorilosťou, ešte ovplyvnený chuťou skvelého zákuska.
Môj krajan sa podujal ostrihať ma v umyvárni. Zo začiatku mu to nešlo, pár krát mi pokmásal vlasy, až sa mi nahrnuli slzy do očí, potom chytil gríf. Do umyvárne sa nahrnulo množstvo zvedavcov.
„Ostrihaj aj mňa,“ povedal jeden. „Aj mňa, aj mňa, pridávali sa ďalší. Čochvíla bola holohlavá polovica čaty.
Výkonný práporčík prišiel za mnou pod zámienkou vrátenia strojčeka na strihanie vlasov. V skutočnosti mu išlo o iné.
„Dej mi ještě z tý dobrý makový buchty,“ žobronil.
Nedal som mu, povedal som, že už nemám. Nie preto, že by som nemal. Nedal som mu, lebo sa mi nepáčilo pomenovanie maková buchta. Priam ma urážalo porovnanie prvotriedneho zákuska s akýmsi kysnutým čudom, naplneným džemom a posypaným zmesou cukru a maku, predstavu ktorého v nás maková buchta vyvolávala. Mám rád makové buchty, čoby som nemal, no maková buchta a makový rez sú úplne iné kategórie, to by bolo ako porovnávať šampanské s pivom. Trvalo mi ešte niekolko mesiacov, kým som pochopil, že Česi volajú všetky múčniky buchta, dokonca aj bábovku.
„Cos to udělal?“ spýtal sa výkonný práporčík, keď videl prechádzať okolo nás množstvo holohlavých vojakov.
„Je zakázané ostrihať sa dohola?“
„Ne, to není, ale stejně z toho bude průser.“
Mal pravdu, hneď na druhý deň som sedel u politruka (Zástupca veliteľa pre veci politické). Vybral si ma ako vedúceho skupiny, lebo som si vypýtal strojček a dal sa ostrihať prvý. Dookola zisťoval, proti čomu ostrihaním dohola protestujeme a ja som dookola odovedal, že vôbec pri ničomu. Neveril mi, ale nemohol nič spraviť. Tlačil na mňa, vyhrážal sa zarazením vychádzok a opušťákov. Vypočul všetkých, bol presvedčený, že sme dohovorení. Nakoniec celý prípad uzavrel, podla neho je jedno proti čomu protestujeme, náš protest aj tak vyjde nazmar.
@mijaita ďakujem za upresnenie :-)