Ako sa na lúkach varila lohaza.

sairaam - fotkasairaam, 22. apríla 2010
Nemôžem si pomôcť, ale moje najkrajšie zážitky sú z detstva. Na tie neskoršie asi budem spomínať, keď budem mať 90 rokov :-)))
Začnem zase tým, že to bolo dávno, keď som mala možno 7-8 rokov.
Moji starí rodičia boli roľníci a hoci väčšina ich majetku bola v družstve, zostali im nejaké
ťažšie prístupné polia, aj lúky, aby mohli chovať dva kone, dve kravy, dve prasatá a
zo 15-20 oviec.
Chovali tiež husi, sliepky a jedného vlčiaka - Bobyho.
Toho zaobstaral môj otec, hoci všetci v rodine boli proti. Lenže zakrátko sa stal najväčším miláčikom rodiny a veľkým strážcom nás - detí. Na otcovo plece nikto nesmel položiť ruku ani v priateľskom potľapkaní, lebo Boby hneď po ňom skočil. Ani sa nikto nesmel zahnať na hydinu, keď bol Boby nablízku, lebo hneď držal hus, alebo sliepku pod krkom. Ale ináč to bol veľký dobráčisko a bojko. Ak pršalo a pri tom náhodou aj zahrmelo, milý Boby aj dvere na dome vyvalil, aby sa mohol schovať pod posteľ.
Chodil v pätách každému členovi rodiny, ak mu to bolo práve dovolené. Aj starý otec ho mal rád.
Jedného večera, keď išiel starý otec nakŕmiť a skontrolovať ovce, išiel Boby tiež v jeho stopách. Oviec bolo už veľa, lebo prišli na svet aj jahniatka. V tom množstve si starý otec nevšimol, že Boby vošiel za ním do ovčína. A zostal tam, nespozorovaný, na celú noc.
Večer už pes nikomu nechýbal, lebo my deti sme spali a dospelí mali iné starosti.
Až ráno, keď starý otec otvoril ovčín, čakalo ho divadlo, že to skoro neprežil.
Milý Boby si asi myslel, že má v ovčíne urobiť poriadok. A on ho urobil. Neprežila ani jedna ovca, ani jahniatko.
Všetok hnev sa zniesol na hlavu môjho otca, lebo on bol "pánom" toho nešťastníka,
čo ešte od radosti aj chvostom krútil a myslel si, že bude pochválený.
Rodina teda nad Bobym vyniesla ortiel smrti. Ako zišiel z tohto sveta sme sa nikdy nedozvedeli, ale plakali všetci, aj chlapi mali slzy v očiach a nebolo im do reči.
Z ovčieho a jahňacieho mäsa sa niečo podarilo zachrániť, ale bola to narobená veľká škoda.

My deti sme išli dospelým už na nervy neustálym spomínaním na Bobyho, lebo tí by boli najradšej čím skôr zabudli.
Ešte musím povedať, že sme boli naozaj veľká rodina. V jednom dome žili starý rodičia s tromi synmi a ich ženami a deťmi. Spolu 14 ľudí :-))).

Našťastie bolo už po "Jáne" a vtedy sa u nás na hornom Liptove chodili kosiť vzdialené lúky, takže prišli na rad iné starosti. Niektoré lúky boli naozaj ďaleko, až pod samým Kriváňom a cesta peši trvala aj dve hodiny. Takže keď chlapi odišli kosiť, domov sa vracali až keď bolo všetko posušené a uložené v stodolách, čo niekedy trvalo aj dva týždne. Ale ženy museli túto cestu denne prejsť dvakrát. Ráno - veľmi skoro nosili koscom "fruštik", čiže raňajky. A to boli skoro vždy navarené halušky s bryndzou. Ženy cez leto pochudli, lebo nosiť na chrbte v košíku misu halušiek, džbány s kyslým mliekom, slaninu, chlieb, cibuľu, cesnak - to veru bola riadna zaberačka. Vstávali ráno o tretej, navarili halušky, obriadili statok v maštali, potom deti a ponáhľali sa za chlapmi na lúky.

V to leto starý otec prikázal, aby v prvé ráno ženy na lúky priviedli aj odrastenejšie deti.
Teda troch chlapcov a tri dievčatá. Deti od šesť do dvanásť rokov.Malé deti zostali doma so starou mamou.
Pravdaže sme sa tešili, veď doma stále chýbal náš kamarát Boby.

Chlapi odchádzali z domu už večer, aby mohli kosiť za rosy, od tretej ráno.
Okrem kosy a k tomu potrebných vecí, každý nabral do ruksaka aj nejaké zásoby potravín. Staršie deti už vedeli, že sa bude variť na lúkach "lohaza", veď to už zažili.

Ráno sa nám veľmi nechcelo vstávať, ale odvrávať sa nesmelo. Tak sme poslušne stúpali s mamami po prašnej ceste. Keď sme došli na miesto, boli sme zo všetkých najhladnejší.
Chlapi už mali pokosený veľký kus lúky a nevedeli sa žien dočkať. Slnko už riadne pálilo
tak sa všetci usadili do tieňa pod stodolu. A to jedlo čo sa tam podávalo, to bolo v tej chvíli najlepšou pochúťkou na svete. Chlapi dostali halušky s kyslým mliekom , slaninu
s cibuľou, vajíčka uvarené na tvrdo a chlieb. Aj my deti sme si zo všetkého ujedli a navyše sme dostali aj čerstvý chlebík so slivkovým lekvárom. To bola dobrota.

A starý otec zahlásil, že na obed bude lohaza / krúpová polievka, k ktorej sa varila šoudra - údené bravčové stehno/.
On s nami deťmi zostal variť, ženy išli porozhadzovať nakosenú trávu a chlapi spať do ešte prázdnej stodoly/drevený domček na uskladnenie sena/.
My deti sme mali za povinnosť nosiť vodu zo studničky, ktorá veru nebola blízko. Ale cestou za vodou sa aj všeličo poobjavovalo, kvietky, motýle, žaby, sem-tam aj zajac,
alebo črieda srniek a jeleňov. Lúky boli pod samou horou, takže o takéto zážitky nebola núdza.
Voda bola v kandličkách a krčahoch nanosená, tak starý otec mohol začať variť.
Rozložil oheň z raždia, na drevené palice zavesil kotlík s vodou a vložil opláchnuté údené mäso. Prikázal nám prikladať na oheň a keď voda zovrie, mali sme ho zavolať, lebo si tiež odišiel ľahnúť. Voda zovrela a bratranec zakričal: "Starý otec zviera!"
"Chyť skalu a zabi ho!", ozvalo sa zo stodoly. Nasledoval smiech a vlastne až vtedy všetci pochopili, že starý otec sa už nehnevá pre podrhnuté ovce, lebo už začal vtipkovať.
Prišiel, očistil švábku, umyl ju, pokrájal a pridal k mäsu. Nasypal ešte lohazu/veľké krúpy/, vložil cibuľu a pár strúčikov cesnaku. Nám sa zdalo, že sa to jedlo varí neskutočne dlho. Nevedeli sme sa dočkať, kedy už zase budeme jesť. Aby sme toľko na jedlo nemysleli, tak nás zamestnali. Učili sme sa pekne robiť, to, čo robili naši rodičia. Chlapci kosiť a dievčatá hrabať.

Ale keď nás konečne zavolali jesť, to bola radosť. Zvládli sme po plnej miske polievky s nakrájaným mäsom a k tomu ešte po krajci chleba.
Večer s nami otec behal okolo stodoly, lebo sme pre plné bruchá nemohli pospať.
Ďalšou radosťou pre nás bolo, že nás mamy nechali spať s chlapmi na lúkach.
Ale to by bolo na ďalšie rozprávanie, lebo tohto je už asi priveľa :-)))


@zareaguj


Diskusia k článku

babidka
krasne a mile :-)))
len toho Bobyho bola skoda ...:-((((
oblizprst
Škoda, že naše deti už môžu o tom iba počuť alebo čítať. Na vlastné oči to bolo ako v rozprávke. A bosými nohami po zarosenej tráve, to bol pôžitok. Len sme nesmeli stúpiť na niečo pichľavé.
sovka62
Sairaam, to je krásny príbeh. Dýcha z neho dobrá pohoda v rodine, kde každý mal svoje miesto a každý svoj diel práce, ktorú bolo treba spraviť a každý dostal aj svoj diel lásky a opatery. Takto akosi sme vyrastali aj my. Ani nás nenapadlo odvrávať, keď nám prideľovali prácu, považovali sme za samozrejmé, že pomáhame. A keď bolo porobené, všetci spolu sme sa venovali oddychu a zábave. Dnes sa každý člen rodiny zavrie vo svojej izbe, niektoré rodiny sa nestretávajú ani pri jedle a najväčším zážitkom cez víkend je návšteva nákupného centra. Veru by som s dnešnými deťmi nemenila.
evusik
aj keď som vyrastala na dedine toto som nezažila, ale zážitky mám krásne. Naše deti už vyrastali v meste a veru sme im nedali šancu nudiť sa alebo túlať sa len tak. Tiež museli priložiť ruku k dielu, či na záhradke, či povysávať, riad umyť a keď bolo porobené išli sme na výlet - do prírody, ruksaky na chrbát a išlo sa. Dnes na to radi spomíname, na všetko to pekné a úsmevné čo sme zažili. Presne tak ako na svoje detstvo s láskou spomína @sairaam.
honestka
Jej, podobny pribeh som napisala davno tiez, ty si mi teraz pripomenula vsetku tu starodavnu krasu.
Ako dievcatko som chodila na taketo akcie, ked sa na "lazoch" dorabali sena. Okolo 9 rano sa zenicky zisli s kosami na chrbtoch a v nich navare dobroty ako spominas. Nikdy nechybali dobre mliekove polievky ci uz z mladej fazulky, alebo uhorkove smotanove salaty, k tomu napecene dobre buchty s lekvarmi ci makom a orechami-MNAM..
Kedze cesta bola dlha, v skupine bolo aspon 20 zien s hrablami vyspevaovali sa cestou krasne pesnicky a veruze niektore zienky male take krasne hlasy ako Darinka Lasciakova...
Krasny pribehsi povedala, tu sa hodi perfektne, lebo viaceri aj ked to nezazili aspon poculi, alebo este patria do generacie ako ja, ze to mohli aspon scasti zazit.
Skoda, ze o tychto veciach sa ani nepise, bol by potrebny taky zberatel ako bol Dobsinsky na rozpravky, aby sa to vsetko uchovalo, lebo zda sa, ze Matica Slovenska robi velmi malo.

O to mam dnes krajsi den Siraam, za co ti dakujem!
frezia68
Veru Sairaam,pekný príbeh a len potvrdzuje to,že väčšina z nás má na detsvo pekné spomienky,aj keď hmotné statky veľmi neboli.A ako vraví Sovka,dnešným deťom v mestách a v bloku nezávidím.Aj keď u mnohých je hojnosť,citová stránka je zanedbávaná.Niekedy bývali v dome aj tri generácie,tam nutne musela byť tolerancia,aj detí bolo viac v rodinách.A tým aj deľba práce,kúsok zodpovednosti za mladších súrodencov,spolupatričnosť,vzájomný rešpekt,aj úcta.Dnešná mládež je omnoho múdrejšia,má väčšie možnosti spoznávať svet-cestovanie atď.,len si myslím,že pokuľháva citová výchova.Každá rodina nemá šťastie na starých rodičov a ulica to supluje,žiaľ zle.Našťastie nie v každej rodine a tým končím,lebo ani som toľko nechcela písať.......:-)
hannah22
@sairaam , pekné rozprávanie až človeka srdce zabolí, čo všetko krásne sa stráca do nenávratna, len spomienky zostávajú , ale asi to má tak byť, vďaka ... :))
evas13
Naozaj veľmi krásne čítanie. Na takéto detstvo dnešné deti nebudú mocť spomínať. Páčila sa mi na tom tá súdržnosť ľudí a šťastie detí, aj keď nemali všetko čo si zažiadali. Šťastie sa nenachádza v mamone, ale v postoji ľudí jeden k druhému. Tiež si rada spomínam na to ako som chodila pásavať húsky na Prievozkých družtevných strniských a veru mama sa nemusela báť, že sa mi tam niečo stane. V tú dobu tam bolo panensky krásne, začalo sa to kaziť, keď postavili železničnú trať s prekládkovou stanicou do Slovnaftu. Dnes sa tam už deti nemôžu hrať celý den po ulici, kde prešiel konský záprah a auto raz za deň. Nehovorím o tom ako spomínala @sairaam , behanie bosími nôžkami po tráve. To bolo fantastické a tak dávno.
sairaam
Veľmi pekne ďakujem všetkým, ktorí ste si prečítali môj zážitok z detstva. Podarilo sa mi presne to, čo som chcela - vyvolať vo Vás starších spomienky a mladším, ktorí možno ani netušia ako sa niekedy žilo, priblížiťtrošku tú dobu.
slnieckosom
Súhlasím s ostatnými, je to krásna "freska" :-))). Ja veľmi rada čítam podobné dielka, preto aj Babička alebo poviedky od E.M.Šoltésovej, T.Vansovej -ale aj od iných- mi ozaj tak príjemne rozonujú v duši... :-)) Ďakujem teda za pohodovú chvíľku pri čítaní tohto zážitku :-))
zemo
Kobúk až na hlbokú zem, smutno krásne, dostalo ma, bravó!
ernest
Neuverite ale čosi takéto zažijem raz v roku na týžden skoro každý rok na lazoch len svojho psa tam neberiem možno by susedovy vyviedol čosi podobné ,inak v myšlienkach som už tam .Aj ostatným prajem takéto zážitky .....
svetlana33
vau , Ty si spisovateľka? Som si spomenula, že 9.mája 2009 sa nachádzala v obci Budikovany na Teplom vrchu a tam chatári varili kotlíkový bôb - skrátka kyslú fazuľu s údeným mäskom v kotlíku. Takú kotlíkovú som jedla prvý krát. Bola super.



 



TOPlist