Začnem zase tým, že to bolo dávno, keď som mala možno 7-8 rokov.
Moji starí rodičia boli roľníci a hoci väčšina ich majetku bola v družstve, zostali im nejaké
ťažšie prístupné polia, aj lúky, aby mohli chovať dva kone, dve kravy, dve prasatá a
zo 15-20 oviec.
Chovali tiež husi, sliepky a jedného vlčiaka - Bobyho.
Toho zaobstaral môj otec, hoci všetci v rodine boli proti. Lenže zakrátko sa stal najväčším miláčikom rodiny a veľkým strážcom nás - detí. Na otcovo plece nikto nesmel položiť ruku ani v priateľskom potľapkaní, lebo Boby hneď po ňom skočil. Ani sa nikto nesmel zahnať na hydinu, keď bol Boby nablízku, lebo hneď držal hus, alebo sliepku pod krkom. Ale ináč to bol veľký dobráčisko a bojko. Ak pršalo a pri tom náhodou aj zahrmelo, milý Boby aj dvere na dome vyvalil, aby sa mohol schovať pod posteľ.
Chodil v pätách každému členovi rodiny, ak mu to bolo práve dovolené. Aj starý otec ho mal rád.
Jedného večera, keď išiel starý otec nakŕmiť a skontrolovať ovce, išiel Boby tiež v jeho stopách. Oviec bolo už veľa, lebo prišli na svet aj jahniatka. V tom množstve si starý otec nevšimol, že Boby vošiel za ním do ovčína. A zostal tam, nespozorovaný, na celú noc.
Večer už pes nikomu nechýbal, lebo my deti sme spali a dospelí mali iné starosti.
Až ráno, keď starý otec otvoril ovčín, čakalo ho divadlo, že to skoro neprežil.
Milý Boby si asi myslel, že má v ovčíne urobiť poriadok. A on ho urobil. Neprežila ani jedna ovca, ani jahniatko.
Všetok hnev sa zniesol na hlavu môjho otca, lebo on bol "pánom" toho nešťastníka,
čo ešte od radosti aj chvostom krútil a myslel si, že bude pochválený.
Rodina teda nad Bobym vyniesla ortiel smrti. Ako zišiel z tohto sveta sme sa nikdy nedozvedeli, ale plakali všetci, aj chlapi mali slzy v očiach a nebolo im do reči.
Z ovčieho a jahňacieho mäsa sa niečo podarilo zachrániť, ale bola to narobená veľká škoda.
My deti sme išli dospelým už na nervy neustálym spomínaním na Bobyho, lebo tí by boli najradšej čím skôr zabudli.
Ešte musím povedať, že sme boli naozaj veľká rodina. V jednom dome žili starý rodičia s tromi synmi a ich ženami a deťmi. Spolu 14 ľudí :-))).
Našťastie bolo už po "Jáne" a vtedy sa u nás na hornom Liptove chodili kosiť vzdialené lúky, takže prišli na rad iné starosti. Niektoré lúky boli naozaj ďaleko, až pod samým Kriváňom a cesta peši trvala aj dve hodiny. Takže keď chlapi odišli kosiť, domov sa vracali až keď bolo všetko posušené a uložené v stodolách, čo niekedy trvalo aj dva týždne. Ale ženy museli túto cestu denne prejsť dvakrát. Ráno - veľmi skoro nosili koscom "fruštik", čiže raňajky. A to boli skoro vždy navarené halušky s bryndzou. Ženy cez leto pochudli, lebo nosiť na chrbte v košíku misu halušiek, džbány s kyslým mliekom, slaninu, chlieb, cibuľu, cesnak - to veru bola riadna zaberačka. Vstávali ráno o tretej, navarili halušky, obriadili statok v maštali, potom deti a ponáhľali sa za chlapmi na lúky.
V to leto starý otec prikázal, aby v prvé ráno ženy na lúky priviedli aj odrastenejšie deti.
Teda troch chlapcov a tri dievčatá. Deti od šesť do dvanásť rokov.Malé deti zostali doma so starou mamou.
Pravdaže sme sa tešili, veď doma stále chýbal náš kamarát Boby.
Chlapi odchádzali z domu už večer, aby mohli kosiť za rosy, od tretej ráno.
Okrem kosy a k tomu potrebných vecí, každý nabral do ruksaka aj nejaké zásoby potravín. Staršie deti už vedeli, že sa bude variť na lúkach "lohaza", veď to už zažili.
Ráno sa nám veľmi nechcelo vstávať, ale odvrávať sa nesmelo. Tak sme poslušne stúpali s mamami po prašnej ceste. Keď sme došli na miesto, boli sme zo všetkých najhladnejší.
Chlapi už mali pokosený veľký kus lúky a nevedeli sa žien dočkať. Slnko už riadne pálilo
tak sa všetci usadili do tieňa pod stodolu. A to jedlo čo sa tam podávalo, to bolo v tej chvíli najlepšou pochúťkou na svete. Chlapi dostali halušky s kyslým mliekom , slaninu
s cibuľou, vajíčka uvarené na tvrdo a chlieb. Aj my deti sme si zo všetkého ujedli a navyše sme dostali aj čerstvý chlebík so slivkovým lekvárom. To bola dobrota.
A starý otec zahlásil, že na obed bude lohaza / krúpová polievka, k ktorej sa varila šoudra - údené bravčové stehno/.
On s nami deťmi zostal variť, ženy išli porozhadzovať nakosenú trávu a chlapi spať do ešte prázdnej stodoly/drevený domček na uskladnenie sena/.
My deti sme mali za povinnosť nosiť vodu zo studničky, ktorá veru nebola blízko. Ale cestou za vodou sa aj všeličo poobjavovalo, kvietky, motýle, žaby, sem-tam aj zajac,
alebo črieda srniek a jeleňov. Lúky boli pod samou horou, takže o takéto zážitky nebola núdza.
Voda bola v kandličkách a krčahoch nanosená, tak starý otec mohol začať variť.
Rozložil oheň z raždia, na drevené palice zavesil kotlík s vodou a vložil opláchnuté údené mäso. Prikázal nám prikladať na oheň a keď voda zovrie, mali sme ho zavolať, lebo si tiež odišiel ľahnúť. Voda zovrela a bratranec zakričal: "Starý otec zviera!"
"Chyť skalu a zabi ho!", ozvalo sa zo stodoly. Nasledoval smiech a vlastne až vtedy všetci pochopili, že starý otec sa už nehnevá pre podrhnuté ovce, lebo už začal vtipkovať.
Prišiel, očistil švábku, umyl ju, pokrájal a pridal k mäsu. Nasypal ešte lohazu/veľké krúpy/, vložil cibuľu a pár strúčikov cesnaku. Nám sa zdalo, že sa to jedlo varí neskutočne dlho. Nevedeli sme sa dočkať, kedy už zase budeme jesť. Aby sme toľko na jedlo nemysleli, tak nás zamestnali. Učili sme sa pekne robiť, to, čo robili naši rodičia. Chlapci kosiť a dievčatá hrabať.
Ale keď nás konečne zavolali jesť, to bola radosť. Zvládli sme po plnej miske polievky s nakrájaným mäsom a k tomu ešte po krajci chleba.
Večer s nami otec behal okolo stodoly, lebo sme pre plné bruchá nemohli pospať.
Ďalšou radosťou pre nás bolo, že nás mamy nechali spať s chlapmi na lúkach.
Ale to by bolo na ďalšie rozprávanie, lebo tohto je už asi priveľa :-)))
len toho Bobyho bola skoda ...:-((((
Ako dievcatko som chodila na taketo akcie, ked sa na "lazoch" dorabali sena. Okolo 9 rano sa zenicky zisli s kosami na chrbtoch a v nich navare dobroty ako spominas. Nikdy nechybali dobre mliekove polievky ci uz z mladej fazulky, alebo uhorkove smotanove salaty, k tomu napecene dobre buchty s lekvarmi ci makom a orechami-MNAM..
Kedze cesta bola dlha, v skupine bolo aspon 20 zien s hrablami vyspevaovali sa cestou krasne pesnicky a veruze niektore zienky male take krasne hlasy ako Darinka Lasciakova...
Krasny pribehsi povedala, tu sa hodi perfektne, lebo viaceri aj ked to nezazili aspon poculi, alebo este patria do generacie ako ja, ze to mohli aspon scasti zazit.
Skoda, ze o tychto veciach sa ani nepise, bol by potrebny taky zberatel ako bol Dobsinsky na rozpravky, aby sa to vsetko uchovalo, lebo zda sa, ze Matica Slovenska robi velmi malo.
O to mam dnes krajsi den Siraam, za co ti dakujem!