Obidvaja s Egídiom nemáme ďaleko do bruška a tak sme samozrejme začali viesť dlhé gastrodišputy. Egi mi stále vychvaľoval ich národné jedlo kašu fufu. Teda bol som o tom presvedčený. Môj čierny pokrvný brat takto volal kašu z hrubo pomletej kukuričnej múky. Tváril sa pritom tajomne a nechcel ani za živého boha prezradiť recept. Vraj je to jedlo posvätné, keby ho povedal bielemu, šamani na neho pošlú krvilačné potvory.
Nedalo mi to a chcel som tej záhade prísť na kĺb.či ako sa to vraví...
Zbieral som materiály o mozambickej kuchyni a nikde som fufu nenašiel. Kašu tam volajú utswa, xima, wusa a ktohovie ešte ako inak. Z Egiho pod ťarchou dôkazov vyliezlo, že mám pravdu. Kaša dostala meno fufu až na Slovensku. Varil fufu na internáte v Mlynskej doline. Počas varenia sa na povrchu kaše tvoria veľké bubliny. Pri prasknutí vydávajú mohutný zvuk fu...fu...fu... Tak, aby jeho vtedajší slovenskí konškoláci vedeli, čo jedia, jedlo nazval fufu. Aby som nezabudol! Jedno z domorodých pomenovaní pre kukuričnú kašu je sadza. A ja viem, prečo! Egídio a jeho bratia sú totiž čierni ako z komína.
Druhým základom mozambickej kuchyne je arašidová omáčka matapa. Pomelú surové arašidy, vsypú do vriacej vody, nesolia sa, ale stále miešajú, aby z hrnca nevykypelo. Varia asi päť minút. Že je polotovar na omáčku uvarený, spoznajú podľa toho, že už nekypí. Potom všetko dobre prepasírujú cez sitko alebo cez bielu gázu, dobre pritlačia a je to. Vodu nevylievajú. Využívajú ju na riedenie omáčky alebo iných hustých jedál. Matapa sa využíva hádam do každého jedla. Pripravujú s ňou Bacalhau, teda sušenú rybu v soli alebo aj kura.
Kešu poznáme ako oriešky. Málo kto z nás vie, že rastlina kešu má aj ovocie, na konci ktorého rastie práve tento oriešok. Ovocie sa neexportuje. Čo s ním robia? Varia z neho pivo a pália pálenku. Inak Mozambik je jedným z najväčších exportérov orieškov kešu na svete. Mozambik je naša družobná krajina. Egi mi vravel, že to čo tam domorodci vypijú, si neviem u nás na Slovesnku ani predstaviť. Ale s úctov vždy dodal, že by sme sa v tejto africkej krajine istotne nestratili....
Bežná kuchyňa uprednostňuje jedlá v jednom hrnci. Vďaka podnebiu a hroziacim chorobám všetko varia. S Egim sme sa nevedeli zhodnúť, čo je na mozambický spôsob varenie a čo dusenie. To čo mi považujeme za dusenie, oni považujú za varenie. Nuž čo, iný kraj, iný hrniec...
Základom bežného hlavného denného jedla, sú husté polievky, ryža, kukurica, varená zelenina, listy rôznych rastlín a cestoviny. Varená hydina, hovädzie mäso a ryby patria skôr na sviatočný stôl. V tejto africkej krajine nepoznajú vyprážané jedlá. Výnimkou je azda len ryba, ktorú najprv na oleji sprudka opečú a až potom ju varia. Egi má teóriu, že práve preto sa im nikdy ryba počas varenia nerozpadne.
Na záver vám pripomeniem Egiho. Mnohí ste ho videli v TV a tak si osviežte pamäť. Pamätníci si iste spomínajú na Skrytú kameru na Markíze v druhej polovici deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Mal som česť byť jej dramaturgom či vymýšľačom scénok.
Niekoľko nezabudnuteľných Egiho majsteršikov v tejto relácii. Za brucho sme sa chytali, keď pochodoval v máji po Malackách s obstarožnými lyžami na pleciach, s ruksakom na chrbte a čiapkou z brmbolcom. Zastavoval bodrých Záhorákov a nešťastný im kládol otázku:"Kde Tatry? Kde Štrbacké Pliecko?" Pomenovanie Štrbského Plesa vzišlo z jeho hlavy. Toto Slovák nevymyslí.
Alebo si predstavte si ospalú Trenčianskú Teplú. Po ulici ide nič netušiaci starší muž. Naproti nemou Egi s veľkým kufrom. Zrazu položí kufor, roztiahne ruky a rozbehne sa k deduškovi s výkrikom: "Tato!" Objíme dedka a začne ho presviedčať, že je jeho dávno stratený syn. Mama mu bola na Slovensku na brigáde a ako sa stalo, tak sa stalo, on je jeho otec. Situáciu na infarkt Egi vylepšil tým, že zazvonil pri bránkach rodinných domov. Keď vyšla žena, tvrdil, že jej muž je jeho otec a on bude u nich bývať. A keď otvoril muž, mamou mu bola jeho žena...
Po Záhorí išiel Egi vo veľkom, drahom teréniaku. Vystúpil z neho a tváril sa, že zablúdil. Neustále opakoval:"Kadiaľ Londýn?" Reakcie tamojších domorodcov sa nedajú opísať na papieri. To by ste museli vidieť. Azda iba jedna replika. Domorodá žena sa zamyslela, kadiaľ má najbližšie do hlavného mesta za kanálom La Manche a poradila:"A úfam, chupče, že na Lozorno..."
Egimu naozaj nič nie je sväté. Počas verejnej nahrávky Skrytej kamery privliekol oblečený v kroji na pódium Ibrahimovi Maigovi barana. Spolu s Martinom Nikodímom ho donútili, aby ako známy čierny bača „ovcu“ podojil. Maiga si kľakol a začal. Ľudia padali zo stoličiek...
Ja viem, že posledné riadky s jedlom nemajú veľký súvis, ale nedalo mi. Inak, mám ešte niekoľko receptov africkej kuchyne od Egiho, ktorá mi inak na stránkach varechy chýba, a postupne vám ich ponúknem. Adeus, amigo Egi, I miss you!
No na knihu by to hadam dalo!