Jasová bola dlho v tieni známejších vinohradníckych obcí južného Slovenska. V posledných rokoch sa však už neskloňuje len Strekov, Rúbaň, Mužla, Sv. Peter, Gbelce, Svodín či Dvory nad Žitavou, ale aj Jasová.
Dedina leží trochu bokom od hlavných dopravných tepien s chotárom, ktorý sa raz zvažuje a potom stúpa z malebných údolí na mierne vŕšky Pohronskej pahorkatiny. Polia lemujú zvyšky dubových lesov, ktoré tu vyrúbali pred vyše dvesto rokmi, a teraz tu rastie aj veľa agáta. Na jednom mieste sa mihne hladina rybníka. Takto by mala vyzerať pestrá poľnohospodárska krajina.
Pôda v jasovskom chotári sa podchvíľou mení, jedno však má spoločné, leží na hlbokej spraši, čo ukázali aj sondy, ktoré tu vlani aj z iniciatívy vinosadského vinára Juraja Zápražného urobil tím do vína zaľúbeného geológa Ivana Krausa. Potvrdilo sa to, čo Ladislav Boros, rodák z týchto končín, vedel dávno od svojich predkov i z vlastnej polstoročnej poľnohospodárskej praxe. Je to územie požehnané vínu a ovociu. Preto Boros s neomylnou istotou začal spolu so synmi pred pol druha desaťročím budovať vinice, ovocný sad a na prekvapenie mnohých obnovovať aj les.
Viac ako neomylný inštinkt
Borosovci pojali celý priestor komplexne, s takým prístupom ku krajine sa na Slovensku stretávame zriedkavo, vídame ho možno v Provensalsku, Burgundsku či Toskánsku. O krajinotvorbe sa veľa sa píše, rojčí, ba aj prednáša na poľnohospodárskej univerzite, ale ako v skutočnosti vyzerá súčasná vidiecka krajina? Prichádza o svoju pôvodnú tvár. Boros bol kedysi predsedom družstva v Dubníku a už vtedy sa prejavil ako vizionár – budoval vinohrady, dokonca ním vedené družstvo sa stalo najväčším pestovateľom melónov na Slovensku. A potom prišli deväťdesiate roky.
Boros si skôr ako iní uvedomil rozpad ovocinárstva, vinohradníctva a zeleninárstva. Kým ostatní sa dali unášať prúdom a žili z podstaty vinohradov, on až nepochopiteľne začal kráčať proti prúdu.
Keď Miro Petrech dostal v Amerike od Roberta Parkera, nekompromisného degustátora svetových vín, veľkú zlatú medailu za Rizling rýnsky narodený v mužlianskom vinohrade, pre Borosa to bol signál o mimoriadnom vinohradníckom potenciáli južného Slovenska. Vedel, že s výsadbou vinohradov sa nepomýlil, že ich čas príde.
Vlastne už prišiel, pretože v uplynulých rokoch vína z jasovského vinohradu Borosovcov brali jednu zlatú medailu za druhou – doma i vo svete. Najlepšie roky majú vinohrady ešte len pred sebou. Čo je to pätnásť rokov z hľadiska života dobre založenej vinice, kde kry poriadne zakorenili? Je to akurátna východisková pozícia pre budúcich najmenej štyridsať plodných liet.
Do vinohradu ľudia chodia najradšej na jeseň, keď dozrievajú bobule hrozna a prvý jesenný mráz vyfarbí listy viniča do zlatočervena. Ale treba okúsiť aj farebnosť a vôňu májovej vinice. Tá borosovská vonia rozkvitnutým agátom a nádejou, že bohatá násada malých strapčekov rozkvitne a prežije všetky strastné poryvy počasia, ktoré každoročne formujú úrodu.
Skôr než návštevník vkročí do vinohradu, spravidla sú to profesionálni vinári, ktorí si chodia pravidelne obzerať, ako im rastie úroda, privíta ho impozantná vínobrána. Je to veľký zlatožltý drevený portál, ktorý predstavuje hospodárov priestoru. Také niečo možno zazrieť v Burgundsku či v Bordeaux, tam sú brány do viníc kované a zdobené rôznymi vinohradníckymi motívmi.
Ani nie sto krokov od brány stojí moderný do svahu citlivo zakomponovaný drevený vinohradnícky dom s veľkou vyhliadkovou terasou. Práve z nej sa otvára úchvatný pohľad do jasovskej vinohradníckej krajiny. V tej chvíli si dobrý pozorovateľ uvedomí, že vinohradníkom a architektovi, ktorý pre nich postavil dom, záležalo a záleží na každom detaile.
Rovno pod terasou sa vlní ako oceán pole práve vyklaseného jačmeňa. Keď ho zožnú, strnisko dôkladne hlboko preorú, vyhnoja maštaľným hnojom, dodajú ďalšie zásobné hnojivá a príde sem vinič. Na obzore vidno pár červených striech z osady Vinohrady, tak sa volá aj rodinná firma. Oči blúdia po krajine, na horizonte končia vinice v hradbe zeleného dubového lesa. Povetrím sa nesie silná vôňa agátu.
"Otec nechal vysadiť z agátov dlhú, vari dvojkilometrovú aleju. Najprv sa mi s bratom zdalo, že je to zbytočný luxus, ale teraz vidíme, že vinica s cieľavedome udržiavanou alejou a priliehajúcimi lesíkmi či tu a tam roztrúsenými remízkami z roka na rok krásnie a lepšie dýcha, vlastne my v nej lepšie dýchame,“ povie starší z bratov Kamil Boros.
Práve v borosovskom vinohrade, dnes je to 60 hektárov nových viníc, si uvedomíme, že "vinohrad nie je iba vinič, ale aj všetko čo ho obklopuje, napokon aleja to je aj hradba proti vetru, vzniká tu osobitná mikroklíma, ktorá je taká dôležitá pre vinič v každom období roka“.
Túto poznámku akoby mimochodom prehodí mladší z bratov, po otcovi Ladislav. Kým starší Kamil má na starosti ekonomiku, mladší sa stará o vinohrad. Bratia si na pomoc pribrali aj mladého absolventa nitrianskej SPU Martina Baláža. Je rodák z Jasovej a vinice pozná práve tak dobre ako Borosovci.
Ako sa rodí víno par exellance
Chodíme hore-dolu po vinohrade. Je to paráda. Hm, keby bola jeseň, tak ochutnáme niektorú z dvadsiatich odrôd, ktoré tu vysadili. Nachádza sa tu komplet slovenská – presnejšie stredoeurópska – klasika od rizlingov cez veltlín po Dunaj, sú tu svetové odrody – Chardonnay aj Cabernet Sauvignon, aj Merlot, uznania ktorého sa nevedia od úradov dočkať nielen jasovskí vinohradníci. Slovensko sa stalo raritou medzi vinohradníckymi krajinami – všade v Európe Merlot dávno uznali, len u nás nie a nie dať mu oficiálnu pečiatku. Také typické slovenské úradnícke Kocúrkovo.
Jedným z pravidelných odberateľov hrozna z jasovskej vinice je Vinosadčan Juraj Zápražný. Možno povedať, že si urobil meno práve na tomto vinohrade, tak ako aj Martin Pomfy. A platí to aj obrátene, spomínaní vinári, medzi nimi aj Roman Janoušek, urobili meno Borosovcom ako vinohradníkom par excellence.
Nie prvý rok na Slovensku prebieha diskusia, leitmotívom ktorej je, že vinár má mať vlastnú vinicu. Je to, samozrejme, ideálne riešenie, lenže život, ako to vie každý z nás, je trochu komplikovanejší.
"Keď som sa vrhol na výrobu vína a začal budovať vinárstvo, bol som šťastný, že som objavil vinohrad v Jasovej. Mohol som sa totiž plne koncentrovať najmä na výrobu vína, ale aj investície do nej, pravdupovediac, nejde všetko odrazu,“ hovorí vinosadský vinár Juraj Zápražný. Má vinohrad aj v Malých Karpatoch, kde sa sústreďuje na veltlíny a oba rizlingy, ale na červené víno a roséčka hľadá hrozno na slovenskom juhu v Jasovej. Márna sláva, je tu viac slnka.
Zápražný tu objavil aj niektoré špeciality. Na svet prišli akoby náhodou. Borosovci mu na mieru vysadili niekoľko odrôd. Jednou z nich malo byť Bouvierovo hrozno. Lenže dodávateľ štepov nemal bouvier, a tak Borosovci vysadili Muškát žltý. A z núdze sa narodila cnosť. Typickú tokajskú odrodu nepestuje s výnimkou vinohradníka Karka a vari šľachtiteľa Ondreja Korpása na juhozápade Slovenska nikto.
"Prednosťou Muškátu žltého sú svieže kyselinky. Víno má krásnu, mimoriadne čistú muškátovú arómu a sviežosť vďaka kyselinám. Tým vyniká aj nad Muškátom moravským či Muškátom Ottonel, hovorí Juraj Zápražný,“ ktorý našiel pre Muškát žltý ešte jedno uplatnenie, a to v podobe veselých bubliniek vo frizanté.
Na margo diskusie, ktoré víno je lepšie, či z vlastnej, alebo kooperujúcej vinice, Zápražný podotkne, že ju napokon rozsúdi spotrebiteľ. "Ak si kupuje moje vína z Jasovej, nemá s tým problém. A pokiaľ ide o mňa a Borosovcov, je to vec dôvery. Jednou z najdôležitejších prác vo vinohrade je rez. Ak chceme mať úrodu na kre okolo 1,5 kilogramu, tak vinič v Jasovej režú na jeden ťažeň a 7 – 8 očiek. Ak potrebujeme prebierku, urobia ju. Myslím, že sme našli modus vivendi, ako dobre spolupracovať,“ ukončí debatu na tému vinohrad a víno Juraj Zápražný.
Borosovci, samozrejme, zvažovali a zvažujú, že by sami spracúvali úrodu hrozna. Majú aj projekt moderného gravitačného vinárstva, lenže ide o obrovskú investíciu. "V Novozámockom okrese sa teraz pripravuje takmer 30 vinohradnícko-vinárskych projektov. Myslím, že si treba dobre zvážiť možnosti, ako sa nové značky uplatnia na trhu. Nebude to vôbec jednoduché,“ povie Kamil Boros a dodá, že z hľadiska súčasnej ponuky sa treba pozrieť na pôvod niektorých slovenských vín. "Neviem, či je v tejto chvíli toľko rodiacich vinohradov, ako sa deklaruje na etiketách niektorých výrobcov.“
Diskusia k článku