Hotel Old Bazaar stál za fajku močky. Pár hodín som sa prehadzoval v mizernej posteli a ráno pred šiestou ma zobudil hlas muezína. Pozriem z okna, mrholí. Navyše hotel raňajky nepodával...
Vybrali sme sa s Mirom do mesta. Jeho nová časť je prepchaná bronzovými veľmožmi, mocnými levmi a vyleštenými panovníkmi na koňoch. Skopje je najgýčovitejšie európske hlavné mesto. Vrátili sme sa na ľavý breh rieky Vardar, do sveta moslimských tradícií. Nechali sme sa unášať vôňami a farbami bazáru, chlipkali sladký čaj a načúvali reč, ktorej sme nerozumeli.
Po troch hodinách túlačky sme vyhladli. Vkročili sme do reštaurácie Bratstvo na Debarskej 10 a objednali si, divte sa, teľací guláš. Priniesli ho na veľkom podlhovastom tanieri. Bol horúci, voňal a vyzeral divne. Príloha pôsobila nezvykle. Naberačka domácej ryže (kočanski oriz), naberačka zemiakového pyré, naberačka bielej fazule z Tetova (odroda Tetovac) a naberačka džuveču.
Džuveč je také balkánske ratatouile. Všetko spolu, všetko zvlášť, všetko na jednom veľkom tanieri. Nebolo to slané ani štipľavé. Soľ, mletá paprika – taká i onaká i korenie bolo však k dispozícii. Mäsko sa rozpadávalo na jazyku a „gulaš“ chutil. Žiadalo si to orosený pohár domáceho piva alebo čašu akurátne vychladeného Vranecu.
V tej reštaurácii u Adema to však nebolo možné. Alkohol je trest Alahov. Museli sme sa uspokojiť s minerálkou Kožuvčanka a bylinkovým čajom. Neľutovali sme.
Nuž a ak sa sem niekedy ešte vrátime, už si teľací guláš neobjednáme. Za tých pár dní „tam dole“ sme spoznali i príťažlivejšie tváre balkánskej kuchyne...
Diskusia k článku