Tie slávnostné museli byť u nás s domácimi frkacúlami. Nevyhýbal som sa však ani polievkam zahusteným. Bielym smotanovým či tmavým zapraženým. Strukovinovým, zemiakovým, mliečnym, syrovým. Osobitnú triedu tvorili polievky gulášové, fazuľové, šošovicové, cícerové.
Boli aj také, ktorým som sa vyhýbal. Polievky rajčinové, špenátové, šalátové a polievky rybacie. Na chuť tých naposledy menovaných som prišiel až v strednom veku života. Nezjem viac ako jednu, dve do roka...
Ako dieťa či mládenec som nikdy na tanieri nemal polievku hustú. Taký nemecký „ajntopf“. Horúci, sýty a pevný ako remeň. Aj lyžica v ňom musela stáť! U nás doma sme také niečo nikdy nepoznali. Na ajntopf som si zvykol až počas môjho univerzitného pobytu na Humboldtovej univerzite vo východnom Berlíne. Štipendium bolo mizerné a strava biedna. Čierny čaj, chlieb s maslom, varená cvikla a nahrubo nakrájaný „blutvurst“. Nemecká studená krvavnica.
Dvakrát týždenne som si zašiel aj do „imbissu“. Na Alexanderplaci som si dal postojačky originálny nemecký Eintopf. Z hlbokej misky sa parilo a bolo tam všetko. Zemiaky, zelenina, slanina, kocky hovädzieho či bravčového mäsa. Voňalo to cibuľou, cesnakom i opraženou strúhankou. Teda „prézlami“. Dokonale som sa zasýtil a nikdy mi nebolo ťažko od žalúdka.
Tejto prehustej polievke som zostal verný podnes. Ajntopf si pripravujem pravidelne a recept na jeho prípravu si zlepšujem z prípadu na prípad. Sem–tam v hrnci vymením zemiaky za bataty či čiernohorské „špécle“. Občas mäso vymením za klobásu a zeleninové spektrum obmením a obohatím ružičkovým kelom, karfiolom, fazuľovými strukmi, bielou fazuľou. Čím som starší, tým je môj ajntopf chutnejší a zdravší. Menej soli, menej tuku, menej korenia. Kto chce, ten si ho prisolí, dokorení...
Diskusia k článku