Nebudem spomínať majstrov vinohradníkov ani vinárov, slávnych pernikárov, klobučníkov, stolárov, kamenárov, zručných peciarov a keramikárov, kovotepcov, krajčírov, ba ani holičov či pekárov. Bolo by to veľa slávnych mien, fúra zabudnutých príbehov.
Zameriam sa na mäsiarov. Vegetariánov žilo a žije v Modre pomenej. Modrania a Modranky totiž milujú mäso. Bravčové, hovädzie, teľacie, hydinové. Menej baraninu či rybacinu. Kráľovnou mäsa je u nás bravčovina. Čerstvá aj údená. Najlepšie doma dochovaná. Tak ako to bolo u nás pred dobrou kopou liet. Za čias boľševikov chovali (a zabíjali) svine v Modre aj notári, bankoví úradníci, mestskí radní, učitelia aj farári. Každý z nich mal svojho mäsiara, každý z nich miloval čosi iné.
Od jesene do jari sa tri desiatky mäsiarov zvŕtali pri ružových „mušikách“. Ambro, Andel, Bakoš, Horváth, Just, Flajšaker, Bittner, Škrabák, Somorovský, Galovič... To boli tí najlepší z najlepších. Domáca kotlovina, paprikový lalok, jaternice, jelitá, údená slanina, prerastený bôčik, pečeňové paštéty, modranské klobásy. Tie nemali páru široko–ďaleko.
Vraj najlepšie ich robil Ambro a najchutnejšie Bakoš z dolného predmestia. Tie sa prezývali „luteránske pátričky“. Chutili aj katolíkom. Boli akurátne štipľavé, akurátne cesnakovo–rascové. Delikátne boli aj v neúdenom stave zapečené v rúre. Po vyúdení a vyzretí, tak po dvoch–troch týždňoch, nemali chyby–chybičky. Pojedali sa „len tak“. Natenko nakrájané a s modranskou horčicou zn. EFA. Aby ste rozumeli. Tú skvelú horčicu dijonského typu vyrábal na modranskom námestí pán Eugen Famler. Jeho vnuk, tiež Eugen, sa horčici už nevenuje. Domácim i turistom od jari do jesene ponúka delikátnu modranskú zmrzlinu...
Bolo ju treba zbúrať,aby mali kde byvat synovia a dcery z valalov