Začiatkom leta oslávi tento muž sedemdesiatku. V spoločnosti vinárov nikdy nevytŕča, nie je ani vysoký, ani hlučný prejavom, ale okolie ho vždy rešpektuje. Waldnerovou prednosťou je analýza a predvídavosť, úcta k tradícii a poctivej vinohradníckej a vinárskej praxi. A práca s detailom.
Na jednej strane pokora, skromnosť, na druhej znalosti a vysoké nároky na seba samého aj okolie. Nikdy zbytočne nemíňal slová, akoby pri nich narábal s peniazmi, použi len toľko, čo treba, ale účinne.
Už jedenásť rokov organizujú na Prvého mája vo Vinárskych závodov v Topoľčiankach Deň otvorených pivníc. Malú trojtisícovú obec zaplnia návštevníci z celého Slovenska. Vinári sa spojili s Národným žrebčínom a ľudia spoja dve elegancie v jednu: najprv obdivujú krásne záprahy lipicanov, nazrú do priestorov zámočku, ktorý bol kedysi letným sídlom Tomáša Garigue Masaryka, a potom sa vydajú degustovať vína na nádvorie Chateau. Keď sa medzi nimi objaví Milan Waldner, dav ľudí sa rozostúpi a každý ho zdraví.
"Vitajte, som rád, že ste nás poctili návštevou,“ odzdraví desiatky známych aj neznámych ľudí muž, ktorý sa už bezmála polstoročie venuje vínu. Môže byť spokojný, pestrá spoločnosť ľudí rôzneho veku sa spontánne baví, víno jej chutí, necháva sa unášať živou hudbou.
Topoľčianky opäť elitou
Za štvrťstoročie, čo Waldner a štyria jeho spoločníci – Karol Kríž, Vladimír Kukla a Vladimír Strieženec budujú značku Chateau Topoľčianky, sa na nepoznanie zmenilo vinárstvo, okolité vinohrady a víno samo.
Topoľčianky vždy patrili k elite, lebo samy boli elitou. V minulosti ju tvorila šľachta, a nie hocaká, boli to príslušníci cisárskeho dvora, neskôr význam Topoľčianok podčiarkol prvý československý prezident Tomáš Garigue Masaryk, veľký Waldnerov životný vzor. Masaryk urobil z Topoľčianok viac než len letné sídlo, urobil z nich sídlo dobrých mravov.
Tie nemožno zúžiť len na politiku, ale v Masarykovom ponímaní reprezentujú životný štýl prejavujúci sa vo vzťahu človeka ku krajine a jej ľuďom, k lesom, vinohradom, stolovaniu. Masaryk položil základ občianskej spoločnosti, spoločnosti, ktorá si ctí ľudskosť a talent a dáva človeku príležitosť. Masaryk bol filozof, Waldner človek podnikateľskej praxe, výsledkom ktorej bola obnova po roku 1989 upadajúcej vinohradníckej krajiny a tvorba krásnych vín.
Tak ako poznáme pojem krásna literatúra, existuje aj pojem krásne vína. Sú to vína, ktoré si vyžadujú viac než remeselné majstrovstvo, zračí sa v nich znalosť vinohradníckeho terénu, znovuobjavenie zabudnutých terroirov s vynikajúcou mikroklímou, návrat k starým odrodám, ale aj priekopnícka práca s novošľachtencami. V Chateau Topoľčianky sa rodia krásne vína.
Dobrý vinár je z podstaty samotného vína človek trpezlivý, nenáhlivý, rešpektujúci mierku času danú biorytmom viniča, ktorý diktuje rozmarné počasie. A potom je tu samotná premena muštu na víno, oná pozoruhodná zmena má často prívlastok mysteriózna. Možno preto, že ľudia sú očarení farbou, vôňou a chuťou vína. Niet takého prírodného a ľudského produktu zároveň, ktorý by vedel poskytnúť nielen toľko rôznych prejavov iných druhov ovocia, ale aj povznesenie ducha. Je to nápoj zmyselnosti aj duchovnosti.
Vo víne je samozrejme aj alkohol, to on pošibne jazyky k pravdovravnosti, k tomu, že sa vieme s vínom nielen zabaviť, ale dozvieme sa nečakanú pravdu o nás samých – jednotlivo i o spoločnosti. V tejto neuveriteľnej súzvučnosti prírody samej i sebaspytujúceho sa ľudského vedomia je odveká príťažlivosť vína. Nie hocakého, ale vysokopostaveného, vína hodnostára, pretože je kľúčom k hodnotám.
Také víno neprichádza samo od seba, na svoj zrod potrebuje partnera. Waldner sa tiež ním nestal, ako sa vraví, z noci na ráno, dobré víno si treba zaslúžiť.
Po roku 1989 nastalo obdobie veľkých príležitostí, niektorí k ním kráčali hlava-nehlava. Waldner a jeho partneri budovali firmu po malých krôčikoch. Najprv si prenajali upadajúci vinársky závod v Topoľčiankach, potom ho odkúpili a pomaly technologicky obnovovali. Zo začiatku predávali len sudové víno, neskôr si za 120-tisíc korún zaobstarali už vyslúženú starú fľaškovaciu linku. Šikovní technici jej vdýchli druhý život.
Víno bolo a je späté s obchodom. Vďaka nemu zbližovalo národy a zarábalo na svoj rozvoj. Začiatkom deväťdesiatych rokov Západ objavoval Východ a Východ Západ. Milan Waldner stretol anglickú obchodníčku s vínom Angelu Muryovú. Bola vo vytržení nielen z vín, ale aj z Topoľčianok, parku, zámku. Keď došla reč na praktickú stránku obchodu, spýtala sa, či vie vinárstvo zaručiť každý rok dodávku vyrovnaných partií vína.
"Akoby nie, máme spoľahlivých dodávateľov,“ odvetil Waldner. "Dnes ich máte, zajtra nie,“ odsekla Mury. "Hľaďte si posilniť bezpečnosť dodávok suroviny.“
Táto poznámka anglickej dámy priviedla Topoľčianky k tomu, že začali budovať vlastné vinohradnícke zázemie. V priebehu dvadsiatich rokov obnovili alebo založili vinohrady na 650 hektároch v Nitrianskej a Južnoslovenskej vinohradníckej oblasti. Ťažko sa na Slovensku hľadá podobný vinársky podnik, ktorý by takto jednoznačne investoval do surovinovej základne a svojej budúcnosti.
Krv života
Na prelome zimy a jari sa vždy v Paríži koná najprestížnejšia medzinárodná súťaž vinárov Internationales Vinalies. Chateau Topoľčianky tam tohto roku získalo 4 zlaté medaily, najviac spomedzi slovenských vinárstiev. Bola to svojím spôsobom satisfakcia za trpezlivú prácu s vlastnými vinohradmi, ktoré zviditeľnili nielen Slovensko, ale aj jednotlivé odrody a vinohrady. Tie kvalitou vín prekročili dávno rámec regiónu, rajónu, učia ľudí spoznávať hodnotu územia, ktoré obývajú.
Nuž si teda všimnime, že medzi zlatými vínami bolo rosé šumivé Prezident z Frankovky modrej. Na dňoch otvorených pivníc to bolo druhé najžiadanejšie víno. Vinári z Topoľčianok prispeli k veľkému návratu frankovky na trh. Ukázali, že táto odroda patriaca Slovensku je mimoriadne ohybná a poskytuje nielen klasické suché červené vína, ale aj expresívne ružové, dokonca ľadové vína a tiež sekty. Kráča s dobou, tým dokazuje svoju nadčasovosť.
Hneď nad vinárstvom leží jedna z najkrajších viníc Chateau Topoľčianky, ktorá pozostáva z Frankovky modrej. Z honu Nad kostolom má človek celé územie zovreté z jednej strany Pohronským Inovcom a z druhej od Zobora sa tiahnucim Tribečom ako na dlani.
Kúsok od Topoľčianok pod pätou tribečského pohoria je hosťovská vinica, kde sa narodil slamový Rizling rýnsky. Sto dní schli jeho bobule pod strechou vinárstva, aby sa zvýšila koncentrácia zvyškového cukru na 196 gramov. Tento lahodný mok z roku 2016 s výstužou ihravých a pevných kyselín ocenili v Paríži tiež zlatom.
To si odniesol aj Irsay Oliver z veľkozálužskej vinice. Lahodné muškátové víno sa rodí v takmer čistom piesku pár kilometrov na juhozápad od Nitry. Vonia ako čerstvá kytica poľných kvetov, je aj korenisté a odkazuje na ďalšiu znamenitú polohu, kde sa rodí skvelé slovenské víno.
A potom tu máme Neronet z Marcelovej, ktorý uzatvára štvorlístok zlatých vín ocenených v Paríži. Marcelovú dlho všetci poznali ako obec zeleninárov, ale na miernych svahoch za dedinou sa rodia vína s veľkým potenciálom dozrievania. Patrí medzi ne aj mok z prelomu zimy 2013 až 2014. Neronet, modrá odroda profesora Viléma Krausa, vyzeral najprv ako škaredé káčatko, ale aká labuť z neho vyrástla! Chcelo čas, to je veličina, ktorej Waldner a jeho tím rozumie.
Víno si podmaní človeka, keď ho uvidí v pohári a potom rozkošnícky vychutnáva. Jeho cesta do pohára býva dlhá, začína sa vo vinohrade, kde si užije všetky peripetie roka, potom príde pivnica. Je dobré, keď vinári otvoria svoje pivnice. Nie je veľa príležitostí, aby sa bežný spotrebiteľ dostal do podzemia boha Bakcha. Najväčšie okúzlenie prinášajú drevené sudy – v Topoľčiankach majú unikátnu drevenú pivnicu pozostávajúcu zo stovky starých dubových sudov. Keď sa pootvoria dvere do modernej časti podzemia, návštevníci uzrú antikorové nádoby, v ktorých možno presne riadiť fermentáciu vína.
Zrieme ako víno, mohol by o sebe a svojich spoločníkoch povedať Milan Waldner. Víno sa časom mení, to, ktoré má na to predpoklady, zrie do krásy, dokonca sa niekedy hovorí, že z vína prehovára múdrosť. Zračí sa v ňom múdrosť vinára, na to, aby víno potešilo človeka, mu treba dopriať čas.
Chateau Topoľčianky ponúkajú jednu z najširších škál vín slovenskej produkcie. Je to produkcia, ktorá ide nielen naprieč dvoma znamenitými vinohradníckymi oblasťami, ale aj naprieč spoločnosťou – ponúka totiž každej vrstve širokú paletu kvalitných vín, dobrú hodnotu za dobré peniaze. Vinár nerobí víno pre seba, ale pre potešenie ľudí.
Vyšli sme s Milanom Waldnerom a jeho synom Samom z príboja hluku degustujúcich návštevníkov do vinohradu. Prvé zelené výhonky frankovky sa lačno vystierali za májovým slnkom. Už sa na nich objavovali zárodky strapčekov, vinič sa vydal na svoju každoročnú veľkú púť, na konci ktorej je strapec symbolizujúci krv ľudského života.
Milan Waldner si s nádejou obzeral vinicu, po boku mu kráčal syn, ktorý pracuje už niekoľko rokov spolu s ním. Je komu odovzdať štafetu. Aj z detí Waldnerových spoločníkov sú aktívni vinári. Slovensko obnovilo tradíciu – keď synovia a dcéry pokračujú v diele rodičov, krajina má záruku, že dobré víno sa bude v Topoľčiankach rodiť ďalej.
Diskusia k článku