Väčšina pedagógov sa usmievala, len môj priateľ Vilo bol nevrlý. Dennodenne križoval po modranských horách a z hubárskych potuliek sa vracal s prázdnym košíkom. Bolo preteplo a už pár týždňov nepršalo. Podhubia driemali v anabióze a hlávku sem–tam vystrčila fialová plávka či bielobodkovaná muchotrávka. Les bol smutný a tri modranské potoky vysychali. Leto ako na Sahare. Pokojní boli len vinohradníci. Ani perenospóra a múčnatka sa vo viniciach neobjavovali...
Vilo však nedávno vinohrad vyťal. Energiu presunul smerom k rodine, smerom do lesa. Bol nešťastný. Jedno ráno zavelil. Ide sa do Nízkych Tatier. Na rekreáciu, na huby! Týždeň o ňom nebolo počuť. Vrátil sa po pár dňoch. Bez húb, s ovisnutým nosom. Dočerta, ani tam nerástli. Bože, aký si nespravodlivý.
Nebola to celkom pravda. V Malých Karpatoch medzitým pár ráz popršalo. Viliam vyčkal a potom vyrazil na Zochovu chatu, pod Kúgel, na Zámčisko. Tri dni sa vracal s plnými košmi. Malé Karpaty predsa nesklamali.
Potešil rodinu, potešil aj priateľov. Pár hrstí tých najkrajších bielych dubákov sa ušlo aj mne. Ani som veľmi nerozmýšľal, čo s nimi. Očistil som ich, olúpal a na malé kocky pokrájal. Opražil som ich na bravčovej masti, na bielej cibuľke. Trochu posolil, trochu pokorenil, pridal pár kvapiek jablčného octu a téglik smotany. Šestnástky. Všetko som dobre rozmixoval a navyše precedil aj cez jemné sitko. Biela dubáková omáčka voňala, bola vláčna a chutná.
Podával som k nej biele bavorské klobásy. Tie už viete ako pripraviť. Buď uvariť v medenom kotlíku, alebo pogrilovať na elektrickom rošte. Prekvapí vás to, bude to chutné, chutnučké. Takú kombináciu väčšina z vás ešte nikdy nemala na tanieri.
Diskusia k článku