Na stupni najvyššom, a to sa s vami stavím, budú hrať hymnu rezancom. Alebo slížom, ak chcete. Rezance na slano, rezance na sladko. Alebo len také varené a s maslom.
Milujem také i onaké. Magnetizujú ma však rezance krupicové. To je návrat do detstva. Spomienka na babku Rózku Mesíkovú, obývajúcu starý domček v modranskej Novej ulici. Úzky dvor, obrovská pergola s Izabelou, páchnuce komory a emailom natretá kuchyňa, v ktorej sa kuchtilo.
Kuchtilo sa tam však skromne. Navyše stará mama nebola zdatná kuchárka. No slíže, najmä tie krupicové, tie teda „uměla". Rezance boli široké a dlhé. Detská krupica bola akurátne osmažená a slíže sa podávali v hlbokých tanieroch posolené alebo „polekvárované".
Lekvár bol excelentný. Zásadne morušový alebo drienkový. Statná moruša trónila na zadnom dvorčeku a zaberala celú jeho plochu. Keď plody dozrievali, ich vôňa sa vznášala i ponad mestské hradby.
Drienkový lekvár, to už bolo „iné kafé". Ten bol z babkinho vinohradu z Folegruntov. Tam drienky rástli pri kamenici a keď dozreli do rubínovočervena, obrali sa a uvaril sa lekvár. Pikantný, kyslý, sladučký. Nuž a keď sa ním ozdobili rezance, nebolo „úniku".
My deti sme k tejto modranskej dobrote pochlipkávali čaj z materinej dúšky. Tá sa zbierala na rúne folegruntskej vinice. Rástol v nej Muškát Otonel. Bolo ho len pár súdkov, bolo to však víno s veľkým V. Veľa som z neho neokoštoval. Pár rokov po „víťaznom" februári vinicu skonfiškovali súdruhovia. Dnes sa vo Folegrunte už nedarí ani drienkam...
A teraz tá krupica:
Cca 0,5 dl oleja, masla, alebo masti rozohrejeme na veľkej ťažkej panvici s hrubým dnom (pre úspech asi najdôležitejšie!!!!) Pridáme 200g hrubej (nie detskej) krupice a opražíme o ružova. Keď je, tak ju zalejeme horúcou osolenou vodou, alebo mliekom. Na začiatok 2dl a podľa potreby ešte prilejeme tak 0,5dl až 1dl. Ide o to, aby krupica nebola jedna veľká hruda, ale pekne jemná a sypká, nie však suchá. Tu už treba využiť vlastnú intuíciu a spomienky z detstva. My sme ju mali najradšej s cukrom a čerešňovým kompótom