Nebola to tučná duchna, skôr taký ľahký letný paplón. Zopár centimetrov bielej zimnej krásy. Na sánkovačku to ešte nebolo, no dôvodov na detskú radosť bolo habadej. Ulice, stráne i blízke vinice výskali deťmi a malí aj väčší snehuliaci rástli ako huby po daždi.
Pokoj doľahol aj na moju dušu. V záhrade som to stihol na poslednú chvíľu. Ešte pred snehom som vykopal zo zeme poslednú koreňovú zeleninu, červené i biele muškáty. Obral a pozbieral som už hniličkové mišpule a dal ich do „kvásku".
Hrabanie trávnika mi dalo najviac zabrať. Najmä pod našimi troma stromami jedlých gaštanov. Nebolo ich málo ani veľa. Neboli veľké a neboli ani malé. Bola ich však plná debnička. Utieral som si pot na tvári a zároveň tuho rozmýšľal, ako ich spracovať. Rozhodne ich nebudem piecť, uvarím ich! A tak sa aj stane. Bude to pár dní pred Vianocami a ja sa pred rodinou „vytiahnem" s gaštanovou roládou mojej babky a praprababky mojich vnukov. Ona, naša babka a praprababka Rózka, nebola príliš zdatnou kuchárkou, ale tú gaštanovú roládu, tú „uměla".
Napred musíte gaštany olúpať z vonkajšej šupy. Potom ich treba dobre povariť a za horúca šúpať z tej vnútornej. Tá je zarezaná hlboko do plodu, ten sa drobí a teplá gaštanová hmota sa vám lepí na prsty. Lúpať a čistiť gaštany bola za našich detských čias takmer trestanecká robota. Ani dnes sa do toho nebude nikomu chcieť. Budem to musieť urobiť sám. Za pár hodín to však zvládnem. Nuž a potom to už pôjde zľahka.
Ošúpané gaštany pomeliem, zhomogenizujem s trochou kondenzovaného mlieka a práškového cukru, pridám niekoľko kvapiek rumu pre dobrú vôňu. Masu rovnomerne rozotriem na mokrú utierku, potriem – opäť rovnomerne, čokoládovou plnkou. Tú si vopred pripravím z masla, cukru a zo strúhanej čokolády. Všetko to opatrne zviniem do úhľadnej rolády, ktorú zabalím do alobalu a uložím na deň, dva, tri do chladničky. Gaštanovú roládu podávam so šľahačkou a s horúcim šípkovým čajom. Dospelí majú nárok i na kalištek ľadového vína. Najlepšie – moku od Mira Petrecha alebo Mirka Duda...
Diskusia k článku