Fedor Malík:
Fašírka pani richtárovej

Fedor Malík, 23. februára 2016     2 minúty čítania

Roky nám letia ako bláznivé, pamäť nám odumiera a spomienky na našich dedov a prababky blednú ako tvár chorého starca.


Foto: Pravda
Sem–tam ktosi čosi vytiahne z archívu a opráši. Tie „oprášenia“ milujem. Na jedno z nich som „narazil“ v brožúrke Márie Sklárovej a kol. Na šenkvickom tanieri. Spomienka na grófa Andrassyho je úsmevná. Bol to vraj statný fúzatý muž, ktorý mal panstvo v šenkvickom chotári. Je to už dobrých stopäťdesiat liet. Dochádzal sem so svojím služobníctvom tri razy do roka. Počas žatvy, na konci oberačiek a potom v čase, keď na šenkvické polia padol sneh.

Zajacov bolo v chotári v tom čase ako maku a pán gróf búšil do nich ostošesť. Jednak z titulu loveckej vášne, ale aj preto, že zajačinu miloval. V tom čase bol šenkvickým richtárom Lenard Cisar. Jeho žena bola zdatná kuchárka, ktorá pripravovala grófovi zajačiu fašírku tej najlepšej povesti. Recept pani richtárovej sa zachoval: mäso z celého zajaca, pol kila bravčového bôčika, v mlieku namočený biely chlieb, štvrť kila na kocky pokrájanej slaniny, cibuľa, cesnak, čierne korenie, červená mletá paprika, soľ a pár domácich vajec. Všetko dobre pomlieť, zhomogenizovať a vyformovať úhľadný fašírkový bochník. Dať ho na vymastený pekáč, podliať ho vývarom a do chrumkava upiecť. Tak to miloval i pán gróf. K fašírke pojedal už vtedy slávny šenkvický chlieb a všetko to zapíjal richtárovým vínom. Vraj išlo o Viridulu z cerovského, malošenkvického honu Grefty.

Takej sa dnes už v Šenkviciach nenapijete... Všetko zničila fyloxéra. Len fašírka pani richtárovej zostala...



Diskusia k článku

venusa
Veď to, akosi vsetko príliš uteká. Čert to ber, no spomienky ostanú. Fasirky ( ze hamburgery) z rôznych druhov masa neobišlo žiadnu domácnosť. Najlepšie ( pre mna) su malé guličky do chrumkava opečené a môžu byt s čímkoľvek. Zajtra ich mám v pláne.
A prijemne sa to vsetko okolo toho číta.






 



TOPlist