Mačacími hlavami vydláždenou Streleckou ulicou sme vykročili do hotela Krivá Lipa. Tá lipa tam skutočne stála, bola krivá a hotelík útulný. V recepcii sme si dali štamperlík užhorodskej Tisy a tamojšie dobré pivo. Ľvivské 1715.
Stúpla mi nálada a ozval sa hlad. Moji spolupútnici tu vo Ľvove kedysi študovali, a tak nebol problém navštíviť čosi dobré a „slušné". Pomotali sme sa uličkami a postavili sa do radu čakajúcich v reštaurácii Puzata chata (Bruchatý dom). Pri vchode boli umývadlá. Zobral som plastovú tácku a posúval sa pozdĺž čistého pultu. Bolo z čoho vyberať.
Polievky od výmyslu sveta. Boršč mäsový, zeleninový, biely i cviklový. Soľanka, ktorej som neveril, hovädzie aj hydinové vývary, okroška. To je, prosím, zeleninová smotanová polievka na studeno. A potom to už išlo... bravčové i hydinové šnicle, hovädzie stejky, losos v alobale, fašírky aj guľky – varené či pečené, vareniky plnené mäsom, zemiakmi, syrom. Pirohy veľké aj malé, varené, pečené. A potom prílohy, také, čo poznáme aj nepoznáme, šaláty, zákusky, krémy.
Konečne som sa rozhodol. Na veľký vyhriaty tanier som si dal naložiť kurací rezeň, dozlata upečenú zemiakovo–tekvicovú placku a veľkú porciu mladokapustovo–uhorkového šalátu s kôprom. Bolo to chutné, jedinečné. Trochu bol len problém s výberom pitia. Poškuľoval som po višňovej limonáde, jablčnej šťave a minerálke sv. Fedyra. Napokon som sa rozhodol pre domácu čapovanú špecialitu. Chlebový ukrajinský kvas s názvom Kvas Taras. Bol nefiltrovaný, pasterizovaný, „silnogazovanyj" a... nie chutný. Pokazil som si pozitívny dojem z príjemného ľvovského obeda. Nabudúce budem opatrnejší...
Zelam est vela inspiracii a tesim sa na dalsie zprostredkované hody.