Z núdze cnosť, alebo...

hehe,vynašla si sa.

Zase sa raz potvrdila moja hláška, že žena dokáže viac ako človek. Kde nič, tu nič a pochúťka na stole, si ty šikovnica šikovná.

@arasidka , ako si to pekne popisala, tie vase mestske aktivity, ako keby som tade prechadzala, tak som si to dokazala predstavit...A tie ochutnavky, mnam, veru by som si aj ja dala :-). Ked si zacala s palacinkami a jablckom, myslela som, ze si spravila jablckove palacinky, lebo tie tu veru robievame, su tiez vyborne a su nasladko :-). Nuz ale ty si stvorila nieco este lepsie-maskrtnejsie :-). Mamicka si iste pochutila!

Sovka, to vieš, mamina domácnosť je trošku iná ako moja, varím jej ja, kupujem jej ja, chladničku má síce novú, ale menšiu o polovičku ako mám ja, takže i zásoby v kuchyni sú omnoho menšie.Ak mám viac času, tak ho využijem na to, že jej u nej doma uvarím z tých zásob, čo nájdem.Hlavne preto, že niektoré veci by jej zostarli a znehodnotili sa. A tak mnohokrát improvizujem a než mama polihuje a driemka, uvarím polievku. Naposledy to bola polievka z poslednej mrkvy a petržlenu, čo som tam našla a dokonca i malý mladý kaleráb. Nakrájané, orestované na cibuľke, zaliate vodou, trošku korenia mletého a už sa varilo. A nedalo mi to, reku, idem ešte prezrieť futro chladničky a ono ti tam sedí na hornej poličke také malé čosi v zlatom obale - vraj hovädzí masox. A šup ho do polievky a nakoniec som z vajíčka a múky urobila cestíčko na drobné halušky. Než sa mamina zobudila, polievka bola na svete. A naozaj bola dobrá. Nie, neberte to ako chválenie, veď toto poznáme všetky gazdinky. Píšem to preto, že keby bol môj dzedko na mojom mieste, tak by to inak dopadlo, i napriek tomu, že je kuchár náturista a varí dokonca i vtedy, keď sa mu nechce . A v tom sa my- ženy v kuchyni líšime od mužov. Pretože ,ako to ja doma poznám, môj dzedko síce rád varí, ale musí mať "batériu" - a čo naviac neuznáva, tak to je - "čo budeme variť? " Odpoveď: "Neviem, ale ja niečo vymyslím."
Je to asi tým, že my ženy sme nielen nášmu sobášenému povedali svoje "áno" a prisahali mu vernosť na celý život, ale ani sme si to neuvedomovali, aj šporáku :))) Keď boli časy materskej, peňazí bolo málo, jesť sa muselo, tak sme nejedenkrát improvizovali, aby bolo všetko v poriadku.
Domci4, a to je odpoveď aj pre teba - my ženské sa musíme vždy vynájsť :))

Janger, ešte stále v nás oboch rezonuje dobrý pocit z dnešného výletu.Hlavne preto, že sme boli mimo každodenného stereotypu, ktorý sa točí okolo chodu domácnosti a mojím každodenným "výjazdom" k mame.Je to tak, vyžaduje si to každodennú opateru a aby som zvládla dve domácnosti , na iné veľa času nezostáva. Tam hore pod horou bolo čulo, poobede sa ľudia vybrali na ochutnávku, niektorí remeselníci tam ponúkali svoje výrobky - hlavne keramiku a chotárom voňal guláš z divočiny, opečené zemiaky, ražniči a iné maškrty. A nielen to, stretli sme niekoľko známych, a s niektorými sme sa nevideli poriadne dlho. Slovo dalo slovo a do debaty sa pridali i cudzí, ktorých sme videli po prvýkrát v živote. No veď, vínečko ľudí združuje :)) A priniesla som si domov aj darček pre seba, zväzok krásneho cesnaku . Tak hodnoverného, že ak nepozrieš bližšie a neopáčiš v ruke, ani na to neprídeš, že je to všetko z keramiky. Naša miestna keramikárka Majka Hanúsková je v tom naozaj majster. Tešíme sa na ďalšiu akciu, dokonca i počasie vydržalo, hoci zatiahnutá obloha neveštila nič dobré. Teraz práve vonku prší, a mohlo by do rána, zem to potrebuje.

Z celého zážitku cítim lásku k rodnému kraju, ale aj lásku dcéry k mamičke. Potiaľ sme deťmi kým máme rodičov. Viac ako rezeň alebo tortu ocenia starí ľudia milé slovo, pohladkanú ruku a aj z lásky urobené palacinky. @arasidka veď si tam dala samé dobroty a kvalitné ingrediencie, vymyslela si novú plnku - tak šup s ňou do receptov. Sme šporovlivé a robíme tak ako nás to doma naučili naše mamy a babky: aj z mála uvariť chutné jedlo.

@arasidka , velmi rada citavam tvoje prispevky. Paci sa mi ako toho svojho volas dzedko. Tiez ti potichucky zavidim aku mas moznost byt stale s mamickou a preukazovat jej lasku. Ja tuto moznost nemam a je mi toho velmi casto luto. Dobre si sa vynasla s tymi palacinkami. Este odkladas v komore vrecka cukru na povzbudenie pri chudnuti?

@arasidka mila, ani nevies ako mi "hovoris z duse" ked pises co a ako robis pre svoju mamu. Tak, ako sa na spravnevychovanu a citlivu dceru patri. Ved kazda mama sa snazi dat svojmu dietatu vsetko co moze a vydat zo seba ... nemozem ani pisat dalej, lebo pre slze nevidim.

Varecháčky, nikdy som si nepredstavovala, že to bude také, ako to je. Je to veľká škola života - praktické cvičenie - a neexistuje žiadna kniha, alebo náučný film, ktorý by tak dokonale prezentoval život.A pre mňa je toto obdobie akýmsi "dežavííí", pretože som to zažila , keď som bola mladá žena na materskej a moja babička - mamina mama - sa stávala každodennou súčasťou mojej rodiny. Pokým vládala, prichádzala za súmraku ku mne, prešla takmer polovičku mestečka, s čiernou taštičkou v ruke, s nočnou košeľou v nej a nejaké to cucu pre moje deti.
Dnes, keď sa dívam na maminu tvár, vidím babku Terezku, rovnaké husté šedivé vlasy, tie isté oči, pohľad.Tie sté dlane, zvráskavené ruky a veľa ďalších podôb. Náramne sa podobala na tú českú filmovú babičku.
Možno sa niekto spýta, prečo si to nezľachčím a nie je mama u nás. Ale býva, dosť často, ale sotva prejdú dva- či tri dni , už sa pýta domov. A tak sa vraciam každý deň tam, kde bol môj domov pred viac ako 42. rokmi. Keď zas sebou zatvorím dvere , akoby som vkĺzla do úplne iného sveta - kde všetky problémy ľudské nemajú miesto. Žiadny počítač, žiadny mobil, ticho a kľud. Akosi je u nej všetko jednoduchšie, rokmi nezmenené - žiadna hospodárska kríza, žiadna nezamestnanosť, žiadne katastrófy, neustále ten istý chod, aký si zachovala po dlhé roky. Ešte i ten šijací stroj stratil na význame, vlastne - stal sa podložkou pre mikrovlnku, ktorú mama síce neuznáva, frfle na ňu, ale občas ju využíva. Vedľa na chladničke stojí kanvica, je síce pripravená zohriať vodu na kávu, ale lmama vždy povie: " Ale prosím ca, tam je kastrólik, nalej na dve kávy vody, bude to friščí na plyne a aj lacnejší - hento strašne moc žere elektriny ...
A tak zohrievam v kastróliku, zalievam "žufankou", a káva je na svete.
Hubatá, iste ten recept dám na pravé miesto, ale hnevám sa na seba, až som občas bezradná, že nedokážem fotky z mobilu preniesť do počítača a keď už sa odhodlávam, že niekoho zavolám, kto sa tomu lepšie rozumie, buď m do toho niečo príde, alebo od únavy zaspím, alebo ten "odborník" nemá čas. A recepty bez fotografií sú síce dobrá vec, ale tie zábery tam chýbajú. A teraz idem do kuchyni, dovariť obed.Dobrú chuť vám k obedu.

palokuchki - že "dzedko" - to je u nás tak zaužívané - v dobrom. Ale sú miesta, kde to nepoužívam, napríklad včera - v dobrej nlálade na čerstvom vzduchu som na vinohradníckom mecheche v prírode povedala: "Ná šak, dzedko, vyber néčo aj pre moju hubu ..."
Myslela som tým vzorku nejakého vínečka, čo by mi zachutilo - néčo bapské - sladkavejšé - nečo mnam. A veru, dzedko sa na mňa tak divne pozrel, vyštafírovaný jak Sagan tam negdze na trase ve Franciji, a já mu že "dzedko". Ale táto veta rozprúdila príjemný rozhovor, lebo keď som si z toho Mullera srkla, skonštatovala som, že dobre vybral a vtedy ma oslovil ďalší pán, že či je naozaj chutné, lebo aj jeho žena chce "takú dobrú značku - bapskú" . A tak sme trkotali chvíľočku, než sme zišli dolu stráňou ku konkurencii - k ďalšiemu vinohradu.

@arasidka , krásne sa čítajú tvoje riadky, až mi nabehli zimomriavky. Možno mi ich spôsobili podobné spomienky na moju starú mamu. O tom, že aj dobre varíš, vôbec nepochybujem. Takže klobúk dole. A dvakrát.

Seanka, som rada, ak máš vôľu, prečítaj si, určite všetci máme rovnaké spomienky na starých rodičov, a ja som mala to šťastie, že moja babka žila do r. 1985 a v tom veku aj v máji odišla navždy - ako zvykneme ešte občas zaspomínať - že naša babka umrela zdravá, chutilo jej jesť takmer dokonca, nič ju nebolelo, nič ju netrápilo, iba hlavička sa jej každým dňom zamotávala viac a viac, až jedného dňa nemala silu vstať z postele a než prešli tri dni a tri noci, zaspala na večnosť.
No a čo sa týka toho druhého - teda varenia - jo - navarím, aj je to celkom k jedeniu, aj varím niekedy s veľkou chuťou, aj napečiem nejaké tie "matrtáky", ako im zvyknem hovoriť, ale vďaka tomu, že môj dzedko nemá väčšieho koníčka ako varenie, ešte s väčšou chuťou prenechávam blahosklonne žezlo jemu a ja likvidiujem prach, vysávam, alebo sedím za počítačom , alebo venčím psa, jednoducho, aj keby som mala stríkat stromky, alebo vinohrad - idem a postríkam, od radosti, že nemusím stráviť čas pri varení. A čím to je? Že by dlhoročnou každodennou povinnosťou - veď som celé roky kŕmila 5 hladnlých krkov - z toho tri "nenažraté" puberty, kedy bola chladnička viac sledovaná ako televízor, kedy sa potichu aj v noci otvárala a mizlo z nej všetko, čo sa dalo zjesť. A potom prišli vnúčence, prázdniny, a s nimi palacinky, makové šuľance, a zase palacinky a osúchy - dokola celé prázdniny. A tak som rada, že môj dzedko Al Rašid má túto záľubu a ja ho viem k nej dotiahnuť jak na húru aj bez rebríka.A najradšej pečiem - nepečené, alebo keď už - tak tie ľudové - od osúchov , lokší, šuľancov až ku kapustným bálešom.

@ara šidka, myslím, že je najvyšší čas, aby si sa dala do písania a všetky tvoje krásne spomienky, zážitky zo svojho života zhrnula v knižke, ktorú ver alebo nie, každý bude čítať bez dychu až do konca. keď si prečítam tvoje riadky, dýcha z nich toľko lásky, sú tak farebné a živé, že je predo mnou jeden prekrásny film , v ktorom vidím aj svoje detstvo, aj rodinku so starými rodičmi, aj svoje dospievanie. a keď tú knihu vydáš, budem medzi prvými , ktorí si ju kúpia. vyslovujem ti za tvoje príspevky veľké ďakujem nielen za seba, ale aj za všetkých varecháčov, ktorí reagujú a cítia pri čítaní to isté čo ja.

anina,to vieš, takéto slová vždy potešia. Pracujem na tom už nejaký čas,ale v poslednej dobe je na mňa toho príliš veľa a akosi v písaní zaostávam. A je tu ešte jeden bod, ktorý ma schladil v písaní, nenapíšem kde, ale dosť pohŕdavým spôsobom sa na toto moje písanie vyjadril niekto, o kom neviem kto to je , ale s určitosťou vie o mne mnohé veci a predpokladám, že to môže byť niekto aj z mojej blízkosti. Nie že by som bola taká slabá,fajnová, či urážlivá, ale trvalo mi to nejaký čas, než som sa cez to preniesla, pretože spôsob, akým to písal -a, bol veľmi ostrý a pohŕdavý. Už som to akosi predýchala a povedala som si, že nič nové pod slnkom. Ak by som mohla posúdiť všetky kontaktné fóra, diskusie na internete, môžem povedať iba jedno - Varecha je jednou z najlepších , je tu spôsob vyjadrovania ľudský, priateľský a čo je úplne super, ak sa vyskytnú dáke problémy, či nesúhlas s niektorej strany, dokáže to každý povedať slušne a bez osobných invektív, ktoré dokážu človek poriadne rozladiť.A preto sem rada chodím a cítim sa tu ako medzi seberovnými, ktorí mnohí už veľkú časť života prežili a vedia "o čom to všetko je". A obzvlášť je vítané, že sa sem pripájajú aj mladí ľudia, mladé gazdinky a nikto im za ich otázky, či písanie o nezdaroch v ich kuchyni neodpíše primitívnym spôsobom a vulgárne.
P.S.: enem nech nám táto varecha ešče dlho slúži, je nám tu dobre ! :)