dostala pozvánku zúčastniť sa tohto milého posedenia.
Bolo o čom hovoriť - aj tie, čo si už užívajú dôchodok a aj tie, čo
ešte "zarezávajú".
Dobre sme sa o.i. pobavili, keď sa rozhovorila staršia kolegyňa a
zaspomínala na časy, keď ju "povolali" z materskej. Keďže stavali
v tom čase rodinný dom, každá korunka sa zišla, to vedela veľmi
dobre.
Problém nastal, čo s malým synom, lebo vtedy nebola v ich
dedine materská škôlka a ani jedna stará mama už nežila. Boli vo
všetkom odkázaní s manželom sami na seba.
Po dlhom uvažovaní a prehodnocovaní situácie sa predsa len
odhodlala ísť za staršou, ale ešte celkom čipernou susedou.
Vedela, že chodieva každé ráno na omšu. V duchu sa nádejala, že
snáď...
"Nóóó, ja ti ho povarujem, však keď teda chlapča už nepotrebuje
plienky a všetko si nachystáš, ale to ti hovorím, ja si svätú omšu
ráno nevynechám."
Dohodli sa tak, že svojho syna dovezie ku kostolu a ona mala
odchod autobusu tak, že nadväzoval na koniec omše, čo
vychádzalo ku spokojnosti oboch.
Ako však synček videl, že babka mala modlitebnú knižku v
kabelke, na zápästí ruky omotané pátričky a nosila okuliare, tak
musela naša kolegyňa kúpiť svojmu synovi kabelku, modlitebnú
knižku, pátričky, slnečné okuliare (miesto optických) a baretku "s
hromozvodom".
Keď sa ho večer vypytovala, kto slúžil omšu a odpovedal, že
veľké brucho - bol to starý pán dekan a keď malý amen, bol to
vzrastom malý, mladučký farár (a ten nosil baretku s
hromozvodom").
Ale ho to už preslo:)
Deti sú veľmi všímavé, pozorujú nás ani si to neuvedomujeme a vtedy keď to najmenej čakáme tak nás niekedy aj nemilo prekvapia.
Som rada, že som urobila snáď trošku veselej nálady. V dnešnej uponáhľanej dobe je to zdravý doping. Teším sa na veselé príbehy od všetkých.