nej hovoril, že je to žena do voza aj do koča.
Nevedela si však rady. Ujo Gusto sa vracal domov stále častejšie
pod parou. Prosila ho, vyhrážala sa mu, ale nepomáhali ani prosby
ani hrozby.
Raz, keď v lete doniesli uja Gusta jeho kamaráti z mokrej štvrte
pred činžák na lavičku, lebo nevedel ani nohami prepletať, nechali
ho tam sedieť v nádeji, že už preňho urobili dosť a niekto ho
objaví, odišli.
Tete s ním pomohol sused. Skrsla v nej myšlienka využiť
nepriaznivý, daždivý deň. Vzala nešťastná jeho najlepší oblek,
namočila do blata a riadne ošúchala o betónový múrik a dokonale
zničila.
Na druhý deň ráno čakala, kedy vyjde jej "miláčik" z kanafasu.
Mokré a zablatené šaty hodené v kúte hľadeli smutne na ňu a ona
na ne.
Ňou lomcovalo, lebo si "starý" stále nedá povedať a štvala ju aj
škoda, pre ktorú sa rozhodla. Pomyslela si, že snáď mu dôjde, ako
musel vyzerať, keď šaty takto "zničil" a alkoholu sa bude
vyhýbať.
Keď vstal, vraj mu nepovedala ani slovo. Iba zdvíhala šaty zo
zeme, akoby ich išla vešať po praní. Z Gustových úst sa
nevydrala najprv ani hláska a hľadel na všetko krvavými očami.
Iba po hodnej chvíli sa opýtal, čo sa to vlastne stalo.
"No, môj milý, odteraz budeš všade, rozumieš, všade, chodiť iba
v montérkach, lebo tento, doteraz tvoj najkrajší oblek sú iba
handry súce do kontajnera s odpadom. Už ti nič nekúpim a
pamätaj, ak ešte raz prídeš, alebo ťa dopracú ožratého, ja ťa
zabijem. Sekerou!"
Teta dávno zabudla na túto vyhrážku, vyslovenú v spravodlivom
hneve. A ujo na zničený odev.
Bolo to práve pred Vianocami a teta robila úpravy v spálni,
premiestňovala skrine a priniesla si aj malú sekerku. Oprela si ju
vedľa skrine a ešte zbehla do pivnice.
Tak ako vždy, aj teraz na všetko bola sama.
Medzitým ale vošiel do izby ujo Gusto a pri pohľade na sekerku
mu v ušiach zarezonovali rázne slová: "Ja ťa zabijem. Sekerou!"
"Preboha, ona sa na mňa chystá! V noci!"
Keď sa teta Magduška vrátila do izby s drevenými kajlíkmi na
podloženie skríň, našla uja Gusta na kolenách so zopnutými
rukami a trasúcim hlasom prosiaceho: "Magduška, len ma prosím
ťa, nezabi. Sľubujem ti, už nevezmem kvapku páleného do
huby."
Teta mu hlavou prikývla a pripomenula, že týchto sľubov má už
za plný činžákový poval.
Stále nechápala, čo to tento melie, čo sa s ním robí, či mu už z
toho alkoholu prepína.
Keď sa však ani nepohol a pozeral stále jedným smerom, pozrela
sa, čo tam ujo Gusto vidí.
"Pamätáš, ako si mi povedala, že ma zabiješ? Vieš, vtedy, keď
som tak zrichtoval tie pekné šaty."
Až potom si spomenula, odkiaľ vetry dujú.
"No vstaň, slovo, čo si mi práve dal, dodrž! A poď mi pomôcť s
tými skriňami, lebo mám ešte habadej roboty a Vianoce klopú, čo
nevidieť, na dvere."
Teta Magduška povedala, že to boli jej prvé najkrajšie Vianoce a
po nich ešte ďalších celých šestnásť spoločných rokov, keď sa z
ich spolužitia vytratila metla ľudstva.
Škoda, že sa ujo Gusto (po tých šestnástich rokoch) pobral na
druhý svet, keď mu sekerka prinavrátila rozum.
lebo odučiť kamaráta z mokrej štvrte od alkoholu je ozaj ťažké.
Mnohodetná matka, Hubatý alkoholik - no nemala som ja veselý život?
Prajem všetkým pokojné Vianoce, aby sa vytratil strach a hrubé nadávky v rodinách, aby deti zažívali stále viac rodičovskej lásky a porozumenia a manželia aby znovu prežívali tie nádherné časy "frajerčenia."