Smutný koniec roku 1998
Na Silvestra 1998 sa predpoludním trúsili smutní ľudia do podchodu na Laurinskej ulici 11 v bratislavskom Starom Meste. Na posledný deň roka to nebol zvyčajný pohľad. Všetko však malo svoju príčinu.
Postavy vchádzali do rustikálneho dvora s pavlačami. Zamávali Bucovi, ktorý stál pred starožitnícvom. Niektoré vošli do pekárne, aby ešte dokúpili nejaké pečivo, či zákusky na večer. Potom sa všetci zišli v malinkej útulnej čajovni U Mažiarika, ktorá mala v ten deň posledný raz otvorené. Končila sa vyše šesťročná nezabudnuteľná kapitola v dejinách bratislavskej bohemológie a gastronómie.
Majiteľom Mažiarika bol najkrajší "pábitel", akého som kedy spoznal. Tak nečudo, že náš nežný Mažiarik bol všetko, len nie to čo by mal byť podľa živnostenského registra. Teda sterilná vegánska čajovňa presmradená vonnými tyčinkami a kecami o nirváne. Mažiariček môj zlatučký bola najútulnejšia umelecká a bohémska krčmička aká kedy v Bratislave v deväťdesiatych rokoch minulého storočia bola! A myslím si, že jej nebolo páru ani v onakvejších či inakvejších časoch!
Oáza starých dobrých čias
Ani ste nemuseli vstúpiť priamo do Mažiarika. Už dvor, na ktorom bola malinká krčmička na prízemí, vás odvial o desiatky rokov naspäť. Prešli ste podchodom pomedzi dve predajne Opusu na Laurinskej, neskôr v jednej bol Piano bar a nostalgicky ste úžasom vydýchli.
Ocitli ste sa v medzivojnovom Prešporku. Vysoká krychla neveľkého dvora pavlačových vežiakov dala na prízemí miesto trom prevádzkam. Starožitníctvo U Buca, ako sme ho familiárne podľa prezývky majiteľa volali, malo nádherné archaické dvere, malé okienka a dnu sa rozťahovala čarokrásna zmeska stariny. Neviem, ako sa skutočne volal tento dobre živený Balkánec z Viedne s prapodivným hlasom, lebo vraj vypil omylom kyselinu, ale prežil, len hlasivky mu vyžralo. Bol to típek ako vyšitý. Jeho starožitníctvo bolo všetkým, len nie košér obchodom so starými vecami.
Vedľa na prízemí otvorili trochu neskôr pekáreň s geniálnymi zákuskami a všelijakými pečivami rôznych chutí a tvarov. Tiež sa dnu vchádzalo cez presklený vchod, ktorý po záverečnej zatvárala dvojdielna kupecká brána. V rohu pri Mažiariku boli dvere do suterénneho divadla hudby Opusu, neskôr do dabingového štúdia pána Rózsu a ešte jedného môjho kamaráta (nespomeniem si na tvoje meno, ó, zabi ma, dávny priateľu, iné si nezaslúžim...).
Náš voňavý Mažiarik
Ak niekto dá nežný názov čajovni U mažiarika, nemôže to byť zlý človek. Ak niekto vie, že to bude všetko možné, len nie čajovňa a napriek tomu trvá stále na pomenovaní U mažiarika, nemôže byť obyčajný chlap. A majiteľ Štefan Rabina nebol tuctový človek, nikdy a v žiadnom prípade.
Keď ste do Mažiarika vošli, hneď vás ovanul neopakovateľný, vzrušujúci odér zmiešaných vôní cudzokrajných korenín, exotických čajov, nakladaného enciánu, smaženej sekanej, cigaretového dymu a sudového vína. Ako to voňalo U Mažiarika, presne taká bola aj všehochuť štamgastov. Našli ste tam všetky možné vzorky bratislavskej bohémy. Všetkých tých, čo dnu jednoznačne vtiahol pach človečiny výrazne odlišnej od neosobných kaviarní, ktoré už vtedy začali vznikať v centre Bratislavy.
Pri stoloch mali všetci k sebe blízko. Miesta bolo málo a tak sa svorne tlačili výtvarníci, sochári, študenti, ale aj robotníci, úradníci z blízkych bánk a vzdialenejších vládnych inštuitúcií, herci nielen z dabingu od Rozsóvcov, ale aj hviezdy SND, advokáti či dobre utajení bohatí podnikatelia, ktorí sa „nenápadne“ vyzvedali o novinkách vo výtvarných dielach, do ktorých chceli investovať a ako čerešnička na torte svojrázne postavičky podvodníčkov.
Napriek tejto všehochuti dnu vládla všeobjímajúca atmosféra porozumenia a vzájomného rešpektu. Debaty občas rušili výstrely smiechu, ktoré vyvolali hlášky prekárajúcich sa známych sediacich pri rôznych stoloch. Lebo U Mažiarika bolo často problém chytiť flek. Ale veľa dobrých ľudí sa pomestí a tak neraz sa pri stoloch sedelo na spôsob lastovičiek pred odletom do teplých krajín. Zadok pri zadku, lakeť pri lakti.
A nikomu to nevadilo, lebo tam sa v podstate všetci ľudia poznali, všetci si boli bratmi a sestrami a niekedy aj manželkami. Teda všetko so všetkým, čo ku správnej rodine patrí. Aj s občasnými hádkam či výbuchmi zlosti, ktoré sa však okamžite skončili, len čo vstúpil do jedinej hosťovskej miestnosti asi dvojmetrový bradatý pán domu Pišta Rabina.
A zaujímavé bolo, že aj náhodní hostia po chvíľke prijali za svoju atmosféru, ktorá vládla U mažiarika a správali sa presne podľa nepísaných, ale ľahko vycítiteľných pravidiel slušnosti patriacej do tejto krčmičky, ktorá dostala názov podľa veľkého kovového mažiarika na pulte pri vchode, kde sa väčšinou opieral majiteľ Pištinko Rabina a vítal osobne hostí, či obsluhoval zákazníkov, ktorí si prišli kúpiť korenie a sypané čaje.
Aby ste rozumeli, v roku 1992, kde Mažiarika otvoril, ešte neboli plné obchody korení ako teraz. Pištovi ich dodávali až z vyhlásenej pražskej predajne pri Karlovom moste U Salvatora. A tam niekde sa začína moje gurmánske šialenstvo presne podľa hesla: Oprobuj všetky korenia, čo Pišta ponúka a povedz kamarátom aký zázrak ti z toho vznikol! A aj sme dlho a často na tému bašta pri stole U mažiarika debatovali.
Bohémska všehochuť
Police s koreninami a čajmi boli teda oproti vchodu, naľavo bola malá kuchynka a napravo hosťovská nie veľmi veľká miestnosť. Boli v nej, moment, zavriem oči a porátam stoly – mám pocit, že štyri stoly. Jeden bol veľký vrchstolový - štamgastoidný.
Za ním sedeli výtvarníci a sochári, všetko Pištovi kolegovia, ktorý je tiež výtvarník. Robil a robí hlavne tapisérie a teraz aj obrazy, ak sa nemýlim. Za stolom štamgastov sedela naozaj zvláštna zmeska. Od úspešných kumštierov, ktorí mali a majú vily v lukratívnych častiach Bratislavy až po tých, čo stále brblali, že nejdú kšefty a pritom celé dni sedeli na svojom mieste a nepohli sa od Mažiarika od rána do večera.
Napríklad práve tu vymyslel Duško Búřil v búrlivých debatách povestné prírodné sympózium v Osrblí, kde sa rok čo rok, keď Boh dal a nasnežilo a zamrazilo, sekali a rúbali a stavali sochy a objekty z ľadu a snehu. V krčmičke boli pravidelné výstavy. Keď som hľadal súputníkov spomienok na Mažiarik na google, našiel som odkazy od výtvarníkov, ktorí zaradili medzi výstavy aj tú, čo mali na štyroch stenách malej bohémskej krčmičky. Považovali si to za česť.
Každý štvrtok sa časť Mažiarika premenila na Planétu opíc. Nie že by sa všetci zrúbali pod ľudskú dôstojnosť. Planéta opíc sa totiž volal scifi klub, ktorého členovia sa tam stretávali. Teraz už môžem prezradiť, že Pišta na nich trochu brblal, že pijú len jeden čaj za večer, ale nechal ich tak. Hostia boli pre neho posvätní.
„Jedným z nich bola, v Bratislave vtedy už veľmi známa, čajovňa Mažiarik. Priestory tam síce boli menšie ako v Umelke, ale paradoxne tam voľné miesto bývalo častejšie. Robili tam kvalitné aromatické čaje, fajčilo sa tam striedmo a občas sa tam zjavili aj známe šoubiznisácke osobnosti ako Andráši, Vacvalová, Dančiak a pod. Bolo tam veľmi milé, útulné a príjemne prostredie a sympatický personál.“ (Z webových spomienok scifákov z Planéty opíc)
Chodievali tam samozrejme aj iné známe tváre. Nezabudnem na moju príhodu ako som si pomýlil spisovateľa Tomáša Janovica z dnes už nebohým skvelým muzikantom a dvorným skladateľom RND Jankom Melkovičom. Neviem, ktorý z nich sedel oproti mne. No velice sme diškurovali. Odbehol som si na záchod, zakecal som sa a keď som sa vrátil, môj debatný súputník tam stále sedel. Len sa akosi trochu zmenil, čo som však pripisoval výrazne tuhému horcovi.
Pokračoval som v načatej debate a onen človek vypúlil oči. Ak si viete predstaviť podobu pána Janovica a spomínate si na tvár Janka Melkoviča, bol to naozaj neopísateľný šok pre každého, ktorý sa do ich ešte viac vyvalených očí pozrel. Hneď potom sa ma môj debatník jemne opýtal, či mi nie je zle a radil aby som radšej už nepil.
Po chvíli sa nepochopiteľná situácia vysvetlila. Takéto niečo môže napísať iba veľký beťár život. Páni Melkovič a Janovic sa svojim spôsobom po niekoľkých stakanoch ostrej vody na seba podobali. Jeden z nich počas mojej neprítomnosti odišiel a čuduj sa svete, presne na jeho miesto si sadol jeho „dvojník“, keď prišiel do Mažiarika. Mal som vtedy dosť veľkú blamáž a dosť sa mi ľudia smiali, ale no a čo!
Pil sa aj čaj
Do Mažiarika, aby som mu nekrivdil, sa chodilo aj na čaj. Vtedy v Bratislave bolo málo miest, kde ste dostali kvalitné sypané čaje aj do pohára. Samozrejme, pilo sa hlavne s pokročilým denným časom aj kvalitné sudové červené a biele víno a rôzne ohnivé vody. Fičal hlavne koňak a horec. Ten najmä po mojom každoročnom návrate z Tatier.
Mali sme totiž so Štefanom viac ako vzťah štamgasta s majiteľom krčmičky. Pišta mi bol akýmsi duševným otcom a je jeho adoptívnym do somarín vydareným potomkom. Preto som mu vždy z už teraz žiaľ tiež neexistujúceho malého bufetu pri stanici električky na Štrbskom Plese doniesol korene horca, ktoré sa mi úplnou náhodou zrazu ocitli v ruksaku. (Aj som sa vždy opýtal toho bradatého uja v bufete, či nevie, kde sa mi tam v ruksaku vzali, ale on tiež na môj dušu hriešnu nevedel. To aby som nešiel do basy, vraj sa to nesmie.)
No a Pišta dal horec vyluhovať. Ako dni išli, bol horec menej a menej cítiť, lebo koncentrát sa stále riedil vodkou či borovičkou. Preto na konci leta išiel najviac na odbyt a smerom k Vianociam až tak veľmi nie.
K Pištovi sa chodilo na syr
Ako jedlo frčal vtedy nedostihnuteľný Pištov nakladaný syr Encián. Jeho tajomstvo bolo nielen v receptúre, ale aj v tom, že do toho istého oleja nakladal syry mnohokrát a tak sa stalo, že nieln syr, ale hlavne olej dostal neopakovateľnú arómu, farbu a chuť. Ak sa niekomu vylial doma na koberec, to sa nedalo vyčistiť ani keby ste ten fľak vystrihli nožnicami.
Ďalej ponúkal nezabudnuteľnú klasickú opekanú sekanú, domáce klobásky alebo párky. K tomu kvasenú kapustu, feferónky, baranie rohy, horčicu, chren a báječný domáci chlieb. No nebola to čajovňa jedna báseň? Všetko bolo skoro za facku. Ani vám nebudem hovoriť cenové relácie, aby vás netrafilo!
Na záver o Štefanovi Rabinovi
Ešte k Štefanovi. Má, ak sa nezmenil a v to neverím, stále neskutočne skutočný výraz rabína. Je svojrázny filozof s neopakovateľným zmyslom pre humor, ktorý môžu mať len Záhoráci, ak sa vydaria. Štefan pochádza z Malaciek a vydaril sa až tak, že som ho začal využívať ak streleného podnikateľa zo Záhoria, s ktorým som robil pre rádio Twist vždy rozhovory v malej mažiarikovej kuchynke, kde nám do toho vždy brblala jeho polovička, ktorá nemohla za Boha pochopiť, že tu sa rodí umenie, a nejaká tá strava musí počkať!
Pustil sa nahrávaciu mašinu, opýtal som sa Pištu, o čo dnes bude reč, on nahodil a za 5 až 10 minút sme boli väčšinou hotoví s rozhovorom. No neraz aj sami so sebou, lebo som sa začal uprostred rozhovoru dusiť od smiechu a vzápätí vybuchol Pišta a vynadal mi, že on odkazuje ľudstvu dávne múdrosti a ja ho smiechom sťahujem z iných dimenzií. Už si veľmi nepamätám na jeho úlety, ale jeden mi utkvel v pamäti. Ako podnikateľ chcel vyvážať hasičskú techniku do Nepálu, lebo jej tam majú nedostatok, lebo inak by sa nehovorilo, čo ťa nepáli, nehas.
Keď vítal hostí, pri hlave na poličkách mu vždy hralo rádio a iba stanica TWIST. V tom čase sa U Mažiarika stretávala predovšetkým liberálna spoločnosť, ktorej nebolo po srsti vyvádzanie vládcu nového Švajčiarska Veľkého Muftiho Vlada M. Preto tam aj TWIST, v ktorom Muftiho redaktori a humoristi naozaj nemuseli, stále hral.
V roku 1993, keď sme sa s Pištom začali zbližovať, som robil v tomto médiu tzv. lietajúceho reportéra. Rádio vrchnosť si predstavovala, že vyfasujem mobilný telefón vo veľkosti lodného kufra Pepka námorníka a presne aj tak vážiaceho. Vtedy iné "prenosné" telefóny ani neboli. S týmto "pomocníkom" že budem lietať po Bratislave a okolí a hľadať senzácie.
Vydržal som to mesiac, denne tak štyri vstupy z rôznych aktualít a zaujímavostí. Potom som sa naštval: čo som ja šerpa himalájsky? Nie, centrom informácii sa stal Mažiarik. Tu sa, ako som už spomínal, stretávala veľmi pestrá spoločnosť a preto som sa častejšie ako by možno bolo smrteľníkovi treba dozvedel o množstve tipov a pikošiek. Stačilo zavolať a od príslušnému človeka získať overenie alebo bližšie podrobnosti - mal som lodný kufor telefón - načarbať si pár poznámok a vybehnúť na dvor. Zaliezol som do kúta, zavolal do rádia, že mám pikošku a už som rapotol do éteru. Odkvákal som si svoje a šup ho naspäť do Mažiarika.
Najviac som sa tešil, keď som videl nejakého hosťa vedľa Pištu za pultom, ktorý ma počúval povedzme v priamom vstupe "z Petržalky" a zrazu o pol minúty som stál po jeho pravici. Počul som takto často hlášky, že som skutočne lietajúci reportér. Podobne ako keď som z dvora Mažiarika informoval o záťahu policajtov na rómskych vreckárov v pešej zóne, ktorého som podľa mojich slov live svedkom. Poprosil som predtým kamarátov od Mažiarika, aby pískali na kúpenú píšťalku z neďalekého hračkárstva a robili mi hlukom "křoví". Radostne blbli až kým zrazu nezmĺkli a začali odo mňa utekať, rehotajúc sa ako kone. A čo som ja za to mohol, že som povedal: "Policajti práve zadržali počernú občianku cigánskeho pohlavia..."
(Tak, aby ste vedeli bývalí šéfovia TWISTU, taký som ja bol lietajúci reportér so zdravým rozumom! Veď ten neúprenosný kufor značky Eurotel vážil ale 5 kilogramov!)
Svadobný svedok Rabina
S Pištom sme si padli do oka až tak, že keď som sa v roku 1995 ženil, tak som ho poprosil, či by mi s manželkou Zlatkou nešiel za svedka. Rád súhlasil. A neboli by sme to mi dvaja Mažiarici, ako nás stále nazývala moja polovička, keby sme aj na svadbu nepripravili kulehu.
Dôstojnému pánovi Jankovi Sucháňovi, ktorý ma so ženou v Krakovanoch oddal, som pred sobáš pri spisovaní úradných záležitostí odpovedal na otázku, koho mám za svedka: „Rabina!“ Janko zdvihol zrak od papierov a mám pocit, že vtedy by z neho veľa krvi nevytieklo.
Upozornil ma, že teraz nie je miesto na moje žartíky a opýtal sa ešte raz, koho mám za svedka. Ja zase: "Veď som už povedal, že rabina". Janko si ani nevšimol, že naschvál používam v tomto slove krátke i. Zakričal som na Pištu, aby išiel dnu a to bol zlatý klinec, vyšperkovaná pointa našej malej frašky. Do farskej kancelárie vošiel vysoký muž s bradatou archaickou rabínskou dôstojnosťou. Len pozdrav Shalom chýbal. Vlastne ani veľmi nie, lebo to by asi Jankovi naozaj ublížilo na zdraví. Už mu aj tak stuhla posledná kvapka krvi. Nakoniec všetko dobre dopadlo. Tí dvaja si počas svadobnej hostiny v kaštieliku v Moravanoch dobre podiškurovali o umení a aj sa spolu nasmiali.
Smutno, presmutno
Tak toľko o Mažiariku a našom nezabudnuteľnom Števovi Rabinovi, za ktorými je nám mnohým veľmi, ale veľmi smutno. Keď Pištinkovi a jeho Mažiariku vtedajší majiteľ nehnuteľnosti nepredĺžil nájomnú zmluvu, ako keby spustil prerod bratislavského Starého Mesta a jeho lokálov na odľudštené, bezcharakterné a zbohatlícke centrum výsostne predraženého žrádla a prostoduchej zábavy zdrogovanej a ožratej zlatej mládeže.
-ak na neho klikneš, objaví sa satelitná mapa Bratislavy. Ak si dáš väčšie rozlíšenie (v ľavom rohu stupnica plus a mínus), zbadáš medzi Uršulínskou a Nedbalovou ulicou jeden obdlžnikový dvor. To je ono! Naľavo v širšej časti dvora bol Mažiarik.
Frezia68 - keby prišiel nebodaj Fellini do Mažára, ako sme krčmičke tiež hovorili, keď mali sanitárny deň, tak sa odtieľ slávny režisér s citom pre pitoreskné situácie a tváre ani nepohne a zostane tam točiť filmy. Idem ešte pospomínať na postavičky...
Hubata - absolútny súhlas a smútok v duši.
Evanaa - vo Večerníku som nerobil a to som asi robil asi všade :o) Pištinko Rabina je na dôchodku, žije v Devínskej Novej Vsi, stále tvorí, máva najčastejšie výstavy v tamjojších kulturnych inštitúciách. A som starý Prešpurák, odchovaný Legiodomami, Palisádmi, Dimitrovkou i novou dnes už starou Pošňou a čuleky čuleky čulek Ľudovou štvrťou. Čiže taký malý patriot, že až no :o)
Hubata - áno, Pišta má manželku Zlatku, ale neviem, kde sa ste sa kolegovali :o)
Hubata, v ktorých rokoch si chodila po korze, možno sme sa aj stretali. Ja v 60 -70 tich.
@zemo , ak Zlatka mala také pekné, bohaté vlasy, mahagónovej farby, nosila ich vyčesané do uzla a hovorila tak dôkladne, pomaly - tak sme bývalé kolegyne. Nikdy nerobila v učtárni? Podnik sem samozrejme nedám.