Smola.

sairaam - fotkasairaam, 8. novembra 2011
Milá moja rodinka, kto z Vás vie, čo je to smola?
Teraz každý povie, že smolu predsa každý pozná, každému z nás sa lepí na päty. Aj tá moja sa lepí, ale nie na päty :-)))
Dúfam že Vás nebudem otravovať, keď pridám jeden zážitok
z dávnej doby, zo svojho detstva.

Tí z Vás, ktorí si prečítali moje zážitky už vedia, že mám dve mladšie sestry. A že sme vyrastali v skromnej, ale milujúcej rodine. Nám deťom nič nechýbalo, rodičia nám dopriali podľa svojich možností. Mali sme aj sladkosti, ale nie v takom množstve ako majú dnešné deti. Mama nám vždy z obchodu priniesla nejaké cukríčky, najradšej farebné.
Už neviem presne, ale boli podobné dnešným Lentilkám.
Lenže vždy to bolo iba jedno balenie. A tak začalo delenie.
Na štyri kôpky - pre nás tri deti a pre mamu. Otec nemal rád sladkosti, tak pre neho sme nedelili. Na každej kôpke bol rovnaký počet cukríčkov, aj farba sa vždy zhodovala.
Len na maminej kôpke boli tie "zvyšné" počty a farby.
My - deti sme si vždy tie svoje rýchlo pojedli, mama iba ochutnala a potom nám znovu rozdeľovala tie svoje. Vždy si na toto delenie spomeniem, keď si moje vnúčatká vyberajú z poličky u mňa nejaké sladkosti. Tiež sa delia, nikdy nezabudnú na svojho súrodenca. Ale podľa farieb si rozdeľovať z jedného balenia nemusia.

Ale najväčšia radosť pre nás bola žuvačka - smola. U nás sa to takto volalo. Ja neviem prečo. Asi preto, že sa tak lepila. Naozaj to nebol nejaký "zázrak". Sladké sa vyžuvalo raz-dva a potom už iba zahodiť. Niečo iné ale bola žuvačka americká. Pre nás najväčší poklad. Možno aj preto, lebo sme ju dostali iba občas od susedky - kamarátky. Tej chodili balíčky rovno z Ameriky. Niekedy sa s nami podelila, inokedy zase nie. Tak ako to medzi deťmi býva. A keď nám nič nedala, tak sme bývali veľmi smutné. Pofňukávali sme doma, že prečo aj my také nemáme.
Raz bola u nás na návšteve stryná Zuzka práve vtedy, keď sme boli takéto nešťastné. A ona nám povedala, že nám urobí takú smolu, akú v žiadnej Amerike nemajú :-)))
Lenže sme museli pár dní počkať, kým stryná mala na to čas. Jedného rána prišla k nám, že nás zoberie na jahody do hory. Pišťali sme od radosti a rýchlo sme sa vystrojili.
Cestou do hory nám ukazovala rôzne liečivé bylinky a aj sme ich trhali do kytičiek. Aj jahody sme si dávali do kytičiek a aj do hrnčekov, ale väčšinu sme rovno zjedli.
To bola dobrota! Voňavá, sladučká.
My sme si nevšimli, že stryná občas odlúpila zo stromu - smreka živicu a že si ju dala do svojej tašky.

Keď sme mali už aj pre našu mamu nachystanú kytičku jahôd a boli sme vybehané a unavené, tak sme sa vrátili domov.

Na smolu - žuvačku, čo nám sľúbila stryná sme vtedy nemysleli, možno sme na to celkom zabudli. Ale ona nezabudla.
Doma vybrala z tašky nazbieranú živicu, dala ju do kastrólika
a ten postavila na rozkúrený kuchynský sporák.
A povedala nám tajomným hlasom, že teraz uvidíme ako sa robí smola. My - okolo nej a okolo sporáka sme nedočkavo krúžili. Za chvíľku začala živica v kastróliku bublať a zvláštne voňať. A hmota, čo z toho pri miešaní vznikla hnedla a lepila sa na varešku. Ako keby som to videla dnes! Stryná bola v tej chvíli pre nás hotová čarodejnica. Netrpezlivo sme na ňu pozerali, čo ide robiť ďalej. Po chvíli miešania a ovoniavania povedala, že je to hotové. Vyliala hnedú hmotu na studený tanier a v tej chvíli to vyzeralo ako nejaká zvláštna omeleta.
Nožom všetko rozkrájala na malé kúsky, také - na jeden raz do úst. Potom to vychladlo a stuhlo. Nevedeli sme sa dočkať, kedy konečne tú smolu ochutnáme.
Konečne to prišlo. Rozdelila nám kúsky presne rovnako.
A už bol jeden kúsok v ústach! Vyzeralo to ako karamel, ale chutilo strašne zaujímavo. Vôňa po živici, ale tvrdé to bolo strašne. Stryná nám vysvetlila, že to musíme zohriať v ústach a opatrne rozžuvávať. A mali sme smolu, ktorej sa nevyrovnala ani tá americká!-))) Chutila nám a hneď sme utekali do susedov, podeliť sa so susedkou, našou kamarátkou. Tá bola trošku sklamaná, ale my sme si nedali radosť pokaziť. Každému sme rozprávali, že nám stryná vyrobila smolu lepšiu ako majú susedovci z Ameriky. Že sa to po chvíli žuvania v ústach rozpadlo nám nevadilo, veď sme mali smoly dosť.-:)))
Bolo to iba raz, ale tak mi to utkvelo v pamäti, ako niečo veľmi vzácne. Ja som variť smolu nikdy neskúšala, sama neviem prečo. Ale možno keď pôjdem s vnúčatkami niekde do hory a nájdem tam ZDRAVÝ smrek, tak im toto porozprávam a aj vyskúšam.
A čo Vy, nemáte chuť to skúsiť?
@zareaguj


Diskusia k článku

janger
@sairaam , velmi pekny zazitok. Ja som si hned myslela, ze sa bude jednat o tu smolu zo stromov. Lebo aj moja babka to tak volala...Tak si vyvolala vo mne mile spomienky. Nikdy som to ale na taky sposob, ako popisujes, neochutnala. No a bodaj by sme len takuto smolu mali v zivote, pravda?:-).
julica
My sme zuli rovno zo stromu, dedo nam ukazal
sovka62
@sairaam , veľmi dobre si pamätám tie časy. Žuvačky sme kupovali cez okno domu, ktorý sme mali po ceste zo školy, jeden plátok za dve koruny, majiteľka tiež mala rodinu v Amerike, tak si z balíkov prilepšovala na živobytie. No ale kedy sme mali dve koruny na žuvačku? Veď aj na desiatu som dostala korunu a päťdesiat halierov, na dve vodové žemle a tavený syr za korunu. A aj to len výnimočne, väčšinou som desiatu mala z domu. Občas sme sa na ten plátok zložili štyri po päťdesiat halierov a rozdelili sme si ho na štyri časti. No, moc sme si nepožuli. Keď nám v lete v tábore jeden chlapec povedal, že v lese okolo nás je žuvačky plno, ani sme mu veriť nechceli. Tak nám odlúpil kus živice a šup s ním do pusy. Nikdy na to nezabudnem, bol to šok. Jednak tá chuť (lúpal to, tuším, z borovice) a jednak polepené zuby, z ktorých sa to nedalo oškriabať. Tak som na žuvačky zanevrela, na americké, aj slovenské a veru mi to vydržalo hádam aj do tridsiatky.
hubata
Ale to vážne? Živica sa žuvala?
U nás smolu (živicu) z borovíc používali starí ľudia na horúce zábaly ak mali reumu. Horúca sa natrela na handru, na to lopúch alebo nejaké iné listy aby sa to neprilepilo na nohy a nechalo sa pôsobiť. No a my decká sme mali živicové tepláky keď sme si v lese sadli na klát.......
evanaaa
Ja sa na prvé žuvačky - tie Americké tiež pamätám, nosila ich spolužiačka, čo mala za morom rodinu a my sme len pozerali, ke´&d si vybalila plátok a vopchala do úst. Keď videla, ako sa pozeráme, tak nám kúsok dala, čo nám bolo vzácne. Potom jeden spolužiak vymýšľal, že si žuvačku môžme spraviť aj sami a mal na mysli živicu zo stromov, len na blízku žiadne také neboli, tak sme o tom iba snívali. Potom začali aj u nás predávať rôzne príchute, ale tá klasická chuť to už nebola. Aj neskôr, ako dospelá som na ne myslela, chuť žuvačiek sa odvtedy úplne zmenila. Aj tie prvé kockaté - Pedro si iste pamätáte. No a teraz by som žuvať nemohla, aj keby som chcela, lebo by mi to zuby vytiahlo, tie umelé.
arasidka
Pripomenula si mi obdobie, keď som so sestrou bola v detskej zotavovni Železnô, neďaleko Ružoberku a L. Mikuláša. Na priestrannej lúke boli detské zotavovne a my sme bývali v tom, ktorý sa volal Salatín. A sestričky s nami chodili každý deň na vychádzky, les bol hneď okolo nás, ihličnatých stromov o pretrh. A tam nám ukázala jedna z nich, ako sa zbiera šťavička z tých stromov, a že to je ako žuvačka. Akosi sme tomu dobre neporozumeli, lebo kde bola aká kvapka na kôre, tak sme ju odtrhli a dali do úst. Nepopieram, pekne to voňalo, ale tie polepené zuby! Ani zubná pasta nám nepomohla.Všetko to musel spraviť čas.:)))
kopretina
Moje babička ze smůly, včelího vosku a sádla dělala mast na zhnisané - říkala podebrané - rány. Byla opravdu účinná. Smůlu rozehřála, přidala ostatní, promíchala a mast byla hotová. Jen smůlu než ji přidala, tak cedila. Říkali jsme jí "babiččina mast".
babidka
Ake pekne spomienky:-) Ja so tiez raz ako dieta odskusala zuvat "smolu" zo smreka a takmer som si zlepila usta - sestra mi musela vycistit usta drievkom a snad este tyzden bolo zo zubov co vyberat a oskrabovat:-)))))ale zuvacky milujem este aj teraz...
samanka
živicu som teda nikdy neskúšala, ale niektorá kamoška mi poradila, že keď sa rozhryzie pšenica, tak je z toho žuvačka, Samozrejme bez chuti, ale žuvačka...fakt...vyskúšajte. Ešte aj dnes, keď sa náhodou dostanem k zrelému obiliu, neodolám...
pacik
Mne mama ukazovala v hore dva druhy živice. Jedna sa dala žuvať hneď zo stromu a druhá, tú nazývali pupková sa musela "topiť" pred žuvaním. Ale vždy sme zbierali len tú s okamžitým použitím :-)
1x radost
sairaam
Ďakujem Vám všetkým že ste si prečítali môj zážitok a aj za komentáre. A ako napísala @janger , bodaj by sme mali v živote iba takúto smolu.
sovka62
@samanka , to poznám. V ústach ti zostane len lepok. Tiež sme to žuvali ako deti, samozrejme netušila som, čo je to hladučké, čo naozaj veeeľmi pripomína žuvačku. Až na cviku z obilninárstva sme zisťovali obsah bielkovín v pšenici a to čo nám zostalo, bolo presne to, čo sme žuvali ako deti. Seitan, ktorý sa tu dosť často vyskytuje, je vlastne to, čo nám zostávalo v ústach, len ho potom ešte treba variť.
tinca
aj ja si pamätám na časy, keď peňazí nebolo a sladkosti sa delili na kôpky, ja výmyselník som polku mojich dala ocinovi, lebo bol veľký maškrtník a on mi za to dal drobné na kolotoč,tam som míňala majland. No a ešte k ocinovi mama aj vianočné kolekcie a salónky delila na kôpky, tak sme si ich dobre ukryli, ale ocko ich vždy vyňúral a len sme zbadali ako nám z našich ubúda. Tie žuvačky z Ameriky tiež sme si išli za nimi krky polámať, jedna susedka ma s nimi vždy potešila. Dnešné deti sa nad tým len rehocú...už ani nevedia čo by chceli.
akeber
krásny zážitok.....:-) , ja sa pamätám na žuvačky Pedro boleli ma z nej ústa a pepermitové tie sa zas v ústach rozpadli....tie lepšie sme si kupovali na kolotočoch keď bola u nás v dedine hostina....a ešte sa pamätám ako nám starký nosil voskové pláty od včeličiek a tie sme žuli.....
mirci25
:-D toto je tá lepšia "smola". Zábavný príbeh, rada by som ochutnala :-)
radost
@Mirci25 (18.2.2018 16:49)

priviedla si ma sem..i my sme žuli rovno zo stromu-ako píše vyššie @Julica..kamar átka vedela-ktorá živica je dobrá,ktorá nie..žili sme v bio kraji-bez jedov a chémie..jednoducho..skromne..tá doba mi vonia človečinou..:-)



 



TOPlist