Teraz každý povie, že smolu predsa každý pozná, každému z nás sa lepí na päty. Aj tá moja sa lepí, ale nie na päty :-)))
Dúfam že Vás nebudem otravovať, keď pridám jeden zážitok
z dávnej doby, zo svojho detstva.
Tí z Vás, ktorí si prečítali moje zážitky už vedia, že mám dve mladšie sestry. A že sme vyrastali v skromnej, ale milujúcej rodine. Nám deťom nič nechýbalo, rodičia nám dopriali podľa svojich možností. Mali sme aj sladkosti, ale nie v takom množstve ako majú dnešné deti. Mama nám vždy z obchodu priniesla nejaké cukríčky, najradšej farebné.
Už neviem presne, ale boli podobné dnešným Lentilkám.
Lenže vždy to bolo iba jedno balenie. A tak začalo delenie.
Na štyri kôpky - pre nás tri deti a pre mamu. Otec nemal rád sladkosti, tak pre neho sme nedelili. Na každej kôpke bol rovnaký počet cukríčkov, aj farba sa vždy zhodovala.
Len na maminej kôpke boli tie "zvyšné" počty a farby.
My - deti sme si vždy tie svoje rýchlo pojedli, mama iba ochutnala a potom nám znovu rozdeľovala tie svoje. Vždy si na toto delenie spomeniem, keď si moje vnúčatká vyberajú z poličky u mňa nejaké sladkosti. Tiež sa delia, nikdy nezabudnú na svojho súrodenca. Ale podľa farieb si rozdeľovať z jedného balenia nemusia.
Ale najväčšia radosť pre nás bola žuvačka - smola. U nás sa to takto volalo. Ja neviem prečo. Asi preto, že sa tak lepila. Naozaj to nebol nejaký "zázrak". Sladké sa vyžuvalo raz-dva a potom už iba zahodiť. Niečo iné ale bola žuvačka americká. Pre nás najväčší poklad. Možno aj preto, lebo sme ju dostali iba občas od susedky - kamarátky. Tej chodili balíčky rovno z Ameriky. Niekedy sa s nami podelila, inokedy zase nie. Tak ako to medzi deťmi býva. A keď nám nič nedala, tak sme bývali veľmi smutné. Pofňukávali sme doma, že prečo aj my také nemáme.
Raz bola u nás na návšteve stryná Zuzka práve vtedy, keď sme boli takéto nešťastné. A ona nám povedala, že nám urobí takú smolu, akú v žiadnej Amerike nemajú :-)))
Lenže sme museli pár dní počkať, kým stryná mala na to čas. Jedného rána prišla k nám, že nás zoberie na jahody do hory. Pišťali sme od radosti a rýchlo sme sa vystrojili.
Cestou do hory nám ukazovala rôzne liečivé bylinky a aj sme ich trhali do kytičiek. Aj jahody sme si dávali do kytičiek a aj do hrnčekov, ale väčšinu sme rovno zjedli.
To bola dobrota! Voňavá, sladučká.
My sme si nevšimli, že stryná občas odlúpila zo stromu - smreka živicu a že si ju dala do svojej tašky.
Keď sme mali už aj pre našu mamu nachystanú kytičku jahôd a boli sme vybehané a unavené, tak sme sa vrátili domov.
Na smolu - žuvačku, čo nám sľúbila stryná sme vtedy nemysleli, možno sme na to celkom zabudli. Ale ona nezabudla.
Doma vybrala z tašky nazbieranú živicu, dala ju do kastrólika
a ten postavila na rozkúrený kuchynský sporák.
A povedala nám tajomným hlasom, že teraz uvidíme ako sa robí smola. My - okolo nej a okolo sporáka sme nedočkavo krúžili. Za chvíľku začala živica v kastróliku bublať a zvláštne voňať. A hmota, čo z toho pri miešaní vznikla hnedla a lepila sa na varešku. Ako keby som to videla dnes! Stryná bola v tej chvíli pre nás hotová čarodejnica. Netrpezlivo sme na ňu pozerali, čo ide robiť ďalej. Po chvíli miešania a ovoniavania povedala, že je to hotové. Vyliala hnedú hmotu na studený tanier a v tej chvíli to vyzeralo ako nejaká zvláštna omeleta.
Nožom všetko rozkrájala na malé kúsky, také - na jeden raz do úst. Potom to vychladlo a stuhlo. Nevedeli sme sa dočkať, kedy konečne tú smolu ochutnáme.
Konečne to prišlo. Rozdelila nám kúsky presne rovnako.
A už bol jeden kúsok v ústach! Vyzeralo to ako karamel, ale chutilo strašne zaujímavo. Vôňa po živici, ale tvrdé to bolo strašne. Stryná nám vysvetlila, že to musíme zohriať v ústach a opatrne rozžuvávať. A mali sme smolu, ktorej sa nevyrovnala ani tá americká!-))) Chutila nám a hneď sme utekali do susedov, podeliť sa so susedkou, našou kamarátkou. Tá bola trošku sklamaná, ale my sme si nedali radosť pokaziť. Každému sme rozprávali, že nám stryná vyrobila smolu lepšiu ako majú susedovci z Ameriky. Že sa to po chvíli žuvania v ústach rozpadlo nám nevadilo, veď sme mali smoly dosť.-:)))
Bolo to iba raz, ale tak mi to utkvelo v pamäti, ako niečo veľmi vzácne. Ja som variť smolu nikdy neskúšala, sama neviem prečo. Ale možno keď pôjdem s vnúčatkami niekde do hory a nájdem tam ZDRAVÝ smrek, tak im toto porozprávam a aj vyskúšam.
A čo Vy, nemáte chuť to skúsiť?
U nás smolu (živicu) z borovíc používali starí ľudia na horúce zábaly ak mali reumu. Horúca sa natrela na handru, na to lopúch alebo nejaké iné listy aby sa to neprilepilo na nohy a nechalo sa pôsobiť. No a my decká sme mali živicové tepláky keď sme si v lese sadli na klát.......
priviedla si ma sem..i my sme žuli rovno zo stromu-ako píše vyššie @Julica..kamar átka vedela-ktorá živica je dobrá,ktorá nie..žili sme v bio kraji-bez jedov a chémie..jednoducho..skromne..tá doba mi vonia človečinou..:-)