KDE BOLO, TEPLO BOLO AKO ŠĽAK. Ba čo teplo, horúčava zaľahla na krajinu až telo ráňalo. Na vetvách stromoch ležali spotené veveričky. Chvosty im bezvládne viseli dolu. Z kožušiniek sa im parilo. Vo vzduchu sa zúrivo hmýril zvláštny modrý hmyz. Útočne pišťal. Keď sa hmyzu osamotený pocestný bližšie prizrel, zistil, že sú to nie sú obyčajné krvilačné komáre. Sú rozprávkové, majú kŕčové žily a preto sú do modra. Však čo, bol v rozprávke a tam to je normálne. Mykol len plecom a išiel ďalej.
Ďalej kráčal lesom. Na cesty ho vyhnala to, že vodík a blbosť sú vo vesmíre najrozšírenejšie, ale v lese je predsa len druhý základný kozmický prvok zastúpený menej ako v meste. Teraz mu však v žalúdku mu vyhrávala Osudová symfónia a to ho trápilo. Nadával sám sebe, že keď pred odchodom na vandrovku vytrvalo pršalo, že mu až pivnicu zaplavilo, mohol predsa len naklásť dole tie pasce na myši. Možno by sa mu v pivnici dáka rybka chytila a on by mal teraz čo do úst vložiť.
Bol naozaj hladný prenáramne. Aby zahnal mučivé kŕče, začal v duchu písať prvú kapitolu kuchárskej príručky pre hladných pocestných a ostatné sociálne prípady: „Ako nezjesť sám seba, ale všetko naokolo“.
Už bol na ceste tretí deň a nevládal, zjedol by všetko. Aj to, čo navarila jeho svokra. A to už bolo čo povedať. Počas jej varenia totiž vždy vyskočil inak verný pes aj cez zatvorené okno. Dostal panický strach, že mu zase bude dávať ochutnávať, či je to dobré, čo varí. Z okolia domu vtedy už pred zapalením plynu pod hrncom potichu zmizli všetky potkany, ktoré vždy cítia dopredu prichádzajúcu katastrofu.
Pocestný pomaly kládol nohu pred nohu a čakal, kedy sa začne zvíjať od hladu ako had a aspoň si pri plazení oddýchne od namáhavej chôdze. V tom v diaľke započul buchot sekery. Potešil sa, že kde sú drevorubači, tam sa vždy nájde niečo pod zub. Aj im zaplatí, veď je hore na horniakoch, kde ľudia trú biedu. Buchot sekery silnel a o chvíľu uvidel opálenú ženu. Ťala do mohutného smreka ako Jánošíkov mladší brat. Rúbať stromy ženu ešte nevidel a prekvapený slušne pozdravil.
„Pabodaj šťastia, ženička.“
„Aj ťebe junáčik. Šťekňi, poč si prišjeu semka?“
„Hlávku vyčistiť, dušičku preliečiť. Ale lačný som až hrôza.“
„„Aj junáčik, ňemám ja chlebíka, len čerstvej voďički napojím ťa z pramjenčoka.“
„Ďakujem, tetuška. To by zle dopadlo.“
Tak si pocestný k drevorubačke aspoň na chvíľu sadol. Nôžky reku na kúšťok vystrie. Slovo dalo slovo a o chvíľu zurčal medzi nimi plynulý dialóg. Zemo pocestný mal prvú príhodu a prvú skúsenosť, ktorú by v meste ťažko našiel. Žena a drevorubačka!
Volala sa Mária. Ako vyplynulo z jej slov, stálo ju to trochu premáhania, ale rozhodla sa pre túto prácu, ktorá je inak výhradne mužská, sama od seba, lebo chce byť priekopníčkou, o ktorej by sa písalo v Pravde. Drevobijka vyzerala na štyridsať. V skutočnosti mala, ako sa hrdo priznala, už 57 rokov. Na záver obojstranne prospešného stretnutia, ktoré zaujalo obe zúčastnené strany, si drevorubačka utrela znoj z čela, pohodila svoje polodlhé havranie vlasy dozadu a vyriekla záverečné komuniké.
„Kebi sa muž rozhodou robiť prácu, ktorá je inak víhradňe ženská, je určiťe gai. Mňa však monťerki a sekera urobja ešťe vjac sexi, pretože iba muž v ženskích šatoch vizerá ako blbec.“
Pocestný sa s jednoduchou Máriou rozlúčil, i keď tá po ňom hádzala významné pohľady a vravela, že toť asi dva kilometre v maringotke má slaniny a klobások a chlebíka i cibuľka sa nájde. Len nech zbehne s ňou. Nedal sa zlákať za kus žvanca a panictvo si ustrážil. I pošiel ďalej.
Ide, ide, vetrík nezafúka. Dusno začalo byť. Kde tu zo stromov padli už načisto vyšťavené veveričky a s úľubou sa zvalili do chladivého machu. Modré komáre prestali pišťať. Nebolo počuť ani hlások vtáčika, letáčika. Bolo dusno, predusno. Blížila sa kacapuca. Zrazu sa zotmelo a v diaľke zarachotil varovný úder hromu. Junáčik pridal do kroku, lebo sa mu zazdalo, že tam medzi stromami vidí niečo blikať. A skutočne!
Z tmavosti lesa sa zrazu objavilo nežné svetielko. O chvíľu rozoznal siluety prízemného domčeka. Mal štyri maličké okienka a masívne dvere vo výške priemerného pygmejského bojovníka. Pred dverami sa poklonil, aby mohol vôbec vojsť dnu. Kľučka zaškrípala, dvere zavŕzgali a vstúpil dnu.
Keď si jeho oči zvykli na clonu cigaretového dymu, rozoznal sediacich chlapov, ktorých by si netrúfal obsadiť do komparzu transylvánskych podaných pod Drakulovým hradom ani najzvrhlejší režisér. Krvavé oči, desaťročná špina za ušami a nechtami, zarastené tváre a prešívané vatové kabáty, ktoré pamätali úspechy reálneho socializmu tretej päťročnice. Všetci ho začali zabíjať pohľadmi.
Spoza pultu k vystrašenému pocestnému vykročil dvojmetrový holohlavý chlapisko. Logaji sa pred ním stiahli ako kopnuté hafáky. Opachiač bol hnedky pri vyhladovanom pocestnom, ktorý ho úctivo pozdravil.
„Dobrý deň, vinšujem. Nenašlo by sa ctený pane niečo pod aspoň jeden zúbok pre hladného pocestného?“
„Naplňím ťi len podolok. Nože, nach okúsiš lalot nalátích úst."
„Nie, ďakujem pán krčmár. Nebudem piť, len lačný som. Ani skyva starého chlebíka by sa pod pultíkom nenašla?“
„Ňje, aj poslednú kuorku sťihli ťito logaji vichlastať.“
Pocestný zjavne posmutnel. Nesmelo sa opýtal krčmára, či by aspoň teplej čiernej kávy nemohol dostať. Chlapisko prikývlo, odbehlo za záves vo výčape a o chvíľu sa vrátil s pariacou sa obrovitánskou šálkou čiernej cígorky. Pocestný tekutinu fúkal a pomaly ju sŕkal. Pri tom sa stal svedkom nezvyčajnej situácie. Krčmár zrazu skríkol na logajov.
„Aňi ruchu, aňi šuchu! Pred namí sú tri múdrosťi na dňešní ďeň. Zoberťe si ceruzki a papjere, napíšťe si ich. Zajtra vás z ňich viskúšam.“
Muži poslušne naslinili kúsky ceruziek, otočili účtenky na druhú stranu a s otvorenými ústami hľadeli na krčmára. Začal im po hláskach pomaly diktovať a muži s vyplazenými jazykmi sústredene písali.
„Prvá múdrosť: Alkohou skracuje život, lebo sa po ňom dlho spí a človek ňje je hore, čiže sa mu skracuje život. Druhá múdrosť: Alkohou škodí ludskjemu zdravju tím, že je mu po ňom dobre. A do treťice: Konzumácja večšjeho množstva alkoholu nám síce ňeumožní získať rozum, ale ulahčí nám jeho ňeprítomnosť.“
Pocestný sa po jeho slovách zamyslel a spomenul si, čo mu vraveli jeho starý otec, čo bojoval až na Piave a tak nemohol byť sprostý. Hovoril mu, že hlad je iba prezlečený smäd. Mávol rukou a dal si od krčmára naliať. Nech reku prekabáti tých muzikantov, ktorí stále odušu fidlikovali hlavný motív z Beethovenovej Osudovej. Krčmár sa na neho milo usmial a kým mu nalial, pohladil ho po hlave a povedal.
„Veru si ti statoční junák, tak načim bojovať s plágou hladu! Odpusťi, že v ňezašaťení svjatočnom, oblečúc si iba hábki a uhosťím ťa z celej šťedrosťi.“
Ráno si pocestný pripadal ako púšť Gobi. Zima a sucho v ústach. So sebazaprením sa otočil na bok na stole, kde zaspal uprostred prevrátených poldecákov. Vedľa stál spokojný krčmár, ktorý sa usmieval na celý svet. Ukázal mu na fľašu, že či chce na poprávku. Pocestného naplo a vystrelil radšej kade ľahšie von z krčmy opäť na vandrovku.
Vliekol sa hodinu, vliekol sa dve, plazil sa tretiu hodinu. Bol už taký smädný, že sa nemohol ani napiť, kým sa najskôr nenajedol a taký hladný, že sa nemohol najskôr najesť, kým sa najprv niečoho liehuprostého nenapil. Pomaly sa lúčil so svetom. A tu zrazu, kde sa vzal, tu sa vzal, pred pocestným zrazu stál, či lepšie povedané zrazu sedel na pníku taký ten lesný mužíček v muchotrávkovitom klobúčiku, čo ste ho všetci videli v Mrazíkovi, ako potom premenil Ivana na medveďa. Pocestný sa samozrejme vyľakal.
„No do rite. Nestačí, že tu zgegnem od hladu a smädu. Ešte mi bude pri umieraní aj horko v kožušine, lebo tento krpec ma zaručene premení na chlpáča medveďa tatranského.“
Pre istotu sa preto rozžiaril tým najsrdečnejším úsmevom, akého bol vďaka žalúdočným kŕčom schopný. Asi nedoslýchavý starček v mikologickom klobúku si ho nevšímal. Sedel na pníku a hrabal sa v batohu, čo mu ležal pri nohách. Vytiahol z neho zelenú poľnú fľašu. Najprv s ňou zahrkal pri uchu. Spokojne sa usmial, mľaskol si a fľašu až teraz otvoril. Bohatiersky sa napil, poľnú fľašu vložil medzi nohy, starostlivo kontrolujúc či hrdlo smeruje k nebesiam a teda z nej nevyšplechne ani kvapka. Vybral si z vrecka kus chleba a slaniny a dal sa do jedenia.
Pocestný preglgol a mimovoľne sa zosunul na kolená. Ruky zopäl v nemej prosbe. Starček muchotrávka si ho vôbec, ale vôbec, nevšímal.
„Dobrý deň, vinšujem deduško. Ako by som vám mohol pomôcť?“
Skúsil mladík, pamätajúc si na rozprávky, kde sa dobro vždy dobrom odvďačilo. Dedko nič. Mladík sa na kolenách prisunul bližšie ku pníku, na ktorom sedel senior mikológ. Zopakoval svoju prosbu. Už hlasnejšie. Až vtedy ho dedko zaregistroval. Chytil sa za srdce, viditeľne zbledol a vyhŕkol.
„Jaj, zer nahi duzu?“
„Ježíš Mária, cudzinec. Rozumieš, ideš tri hodiny, nijaký bufet, len nejaký starý exot, ktorému nerozumieš! Mňa prdne!“
„Gose zara? Egarri zara?”
“Kuwa fix námol! Čo to ten dedko kecá?
“Gose zara? Ogia, txingarra eta ura.”
“Čo to ten stále melie? Aký je to do šľaka jazyk?”
Postupne sa dôchodcu opýtal, či nehovorí po rusky, nemecky, poľsky, maďarsky, česky, anglicky, francúzsky a rómsky. Dedko na neho iba vyvaľoval nechápavé oči a furt niečo mlel v tej jeho hatlanine.
Mladý pocestný vedol a vedol. Vytiahol mobil, že sa ide rozlúčiť s rodinou, lebo o chvíľu uderí jeho posledná hodina. Buď zomrie od smädu a hladu alebo ho zavrú za vraždu tohto dedka. Kukol, či má signál a vtedy ho osvietilo. Jasne! V mobile je záchrana, ešteže si priplatil za internet. Započúval sa do reči dedka, niečo začal ťukať do telefónu. Chvíľu mu to trvalo, kým z neho vyhŕklo.
“Ešte dobre, že ten dedko je Bask a ich reč je na začiatku abecedy!”
Rýchlo sa pozrel na displej a prečítal z neho.
“Egun ona. Let me jan eta edan!”
A otočil sa smerom, kde tušil zvonec, lebo rozprávke bol šťastný koniec. Žili obaja, kým nezomreli. Dedko trochu kratšie, ale stále si písali cez skype, lebo vedeli, že keď má človek google prekladač, aj sa síce nasmeje, ale od hladu a smädu nezomrie a si aj trochu pokecá. Dobrú noc, milé deti!
Tú poznámku o tom ako varia svokry máš u mňa: navždy si si to u mňa po .. mrvil. Ten popis veru na mňa sedí, podobnosť nie je celkom náhodná, to som ja !
Nooo počkaj zajac, raz ty prídeš do Malacek, budeš mať chuť na ríbezlák - ale nedám, počuješ nenalejééém , za tú svokru veru neulejéém !!!