Psík

Zdá sa, že nielen Miloško sa vydaril, ale aj vnúčatká. Závidím Ti!!!!!

....ide na to dobre:-)sikovne dievcatko to bude...dufam,ze si ako dobra babka pomohla...

Prvý pokus o protekciu.....ale psíka, takého maličkého by som jej kúpila. Najprv by pomáhala babka sa oň starať (haha) a potom , podľa jej vzoru aj vnučka (hehe).

hihi, sú tie deti vynaliezavé. My sme podobný problém riešili pred 23 rokmi s našou dcérkou. Tiež veľmi túžila po psíkovi, ale ja tým, že som už v tom čase nemala čas na starostlivosť o neho, tak som bojovala, aj keď psíkov a mačky neskutočne ľúbim. S manželom sme mali taký zvyk, že celé výplaty sme dávali do šuflíka v obývačkovej stene. No a naša podarená dcéra zavolala babke /svokre/ s ukrutným plačom, že ona chce psíka a rodičia hovoria, že nemajú peniaze a pritom je ich plný šuflík. Poznámka: vtedy neboli tisíc ani päťtisícky, takže dieťaťu sa zdalo veľa. Nakoniec obláznila moju mamu a tá jej pudlíka kúpila. Ale starala sa o neho príkladne. Čas, nečas musela von, dávala mu papať, aj ho kúpala. V tomto som nepoľavila. Výnimkou bola jej nejaká choroba, kedy ozaj nemohla. Nejak som sa rozpísala, ale ešte Vám poviem, že sme vybrali pudla aj kvoli tomu, že mala atopický ekzém a kdesi som čítala, že netreba dieťa vytrhávať z prostredia, v ktorom musí prežiť. No a ekzém prešie. Dnes je z nej krásna mladá dáma. A pudlík sa vďaka jej starostlivosti dožil 15 rokov. A teraz chová mačky. Takže si myslím, že zvieratko v rodine naučí deti disciplíne, len ozaj netreba prevziať povinnosti na seba a odbremeniť dieťa. Veľa šťastia.

Verka, vyborna praca. Zvacsa rodicia kupia psika detom, deti sa staraju 3-4 mesiace a potom za staraju rodicia. Kedze psik je na cca 15 rokov, rodicia by si mali dobre zvazit, ci sa chcu na to podujat. Mala som psika a takychto pripadov som stretavala velmi vela na prechadzkach.

Dúfam, @hubata , že si sa zachovala presne tak ako dieťa očakávalo (veď si babička, preboha, kto iný by im mal plniť všetky želania) a že pes je už členom domácnosti. Veď babičky a dedkovia sú tu na to, aby vnúčatá rozmaznávali, vychovávať si ich môžu rodičia. Samozrejme, preháňam, ale musím priznať, že vnúčatám som dovolila a tolerovala veci, ktoré by našim deťom neprešli. Až mi je to dodatočne ľúto, lebo napriek tomu sú vnúčence vydarené, úspešné a svet sa nezrútil aj keď som ich maznala.

Urobili sme kompromis keďže ja ešte robím: pritúlili sme mačiatko a chodíme kŕmiť jej mamu a súrodencov. A svedomite vysáva každý deň, lebo mačka púšťa chlpy. Ešte s mojimi deťmi sme mali dvoch psíkov a dožilli sa vysokého psieho veku, užili sme si s nimi kopec srandy aj na chalupe aj doma. Môžem povedať že do činžiaku je kvôli chlpom lepší ten pes, aj keď s ním treba chodiť von, ale aspoň by som sa donútila 3 x denne s ním vyvenčiť a s mačkou sa len tuľkáme pri telke a obidve priberáme.

u nas to bolo naopak :JA som tuzila po psikovi ci macicke a akosi sme sa s detmi a manzelom nemohli dohodnut :-))))))tak sme mali vtaciky, skrecky , osmakov .....a nakoniec dcera zatuzila po macicke ! tak som sa dockala.....:-))))))

My psíka máme vždy, ale musíme vybrať takého, komu nepadá srsť....teraz máme maltezáčika, ktorému vôbec nepadá :)) Ináč okrem psíka sme mali mačky, zajace, žaby, korytnačky a aj rybky :))

a my občas aj slimáky , svrčky,jašteričky, desať škrečkov,tri akvária,čierneho špica Pegina a čím ďalej, tým viac sa zväčšovali objemy zvierat - dnes máme "ridžbeka Alana" a jeho hmotnosť je zatiaľ najväčšia - 5O kilo živej váhy. Čo vám poviem, to hoviadko keď sa doma natiahne, je ho plná chalupa!

@arasidka - Ty keď niečo pripodobíš - môžem byť akokoľvek zle naladená, dobrá nálada mi hneď naskočí. Moja dcéra bola po operácie chrbtice ako 15 ročná /už druhej/, bola dlhodobo doma a vraj aby ma niečo nútilo chodiť von a hýbať sa viac, kúp mi psa. Nechcela som, ale kúpila som. Starala sa asi raz dvakrát denne na 10 minút na "ciknutie", neskôr ju sem tam okúpala ale tak, že havinka knúčala a vedelo to pol činžiaku. No a dnes má havinka 14,5 roka, žijem s ňou, ľúbime sa, vyrástla z nej riadna osobnosť, od ktorej som sa mnohé veci naučila. Veríme si. NIekto živý na mňa doma čaká a prejaví úprimnú radosť z toho keď sa objavím. Treba rozumieť reči psov. Kým sme si ju vtedy pred rokmi zaobstarali, preštudovali sme nejakú tú literatúru a dalo nám to veľa. Odporúčam - mamičky, babičky - kým kúpite havinka, alebo iné zvieratko svojim deťom a vnúčatkám - darovať k nejakému sviatku knihu, kým nepreštuduje - nekupovať!

Ja som síce psíka nemala, ale sme mali mačičku a všeličo možné - rybky, andulku, korelu, korytnačku, a ešte nejaké vtáčence, ale nie ako deti, ale my dvaja s manželom, dosť dlho. Na balkóne sme dokonca mali aj veľkú voliéru, no, teraz sa staráme jeden o druhého.

@evanaaa , prosím ozvi sa nám do redakcie, vďaka!

Svetlanka, zrovna som sem prišla, reku idem mrknúť, čo nového pod pokrievkou... A v ruke držíme kľúče od byt, vôdzku a pri mne leží náš koník africký a idem ho dať vyluftovať. Syn je v hoteli - čaká ho ešte nejaká práca, tak mi Alan znovu zostal "na krku", ale sa teším,vybehneme za dom, máme tam ešte "dočasne" krásnu lúku s nekosenou l,5metra vysokou trávou, že ešte i ja sa v nej stratím, a pomedzi ňu cez vyšlapaný chodník pôjdeme aspoň kilometer chotárom . Neprší nám, tak je dobre. A keď sa vrátim, budem variť na zajtra, mám tam necelé kilo bravčovej lopatky, už nakrájanej na kocky - tak - dievčence moje - čo by ste vy z toho uvarili? /Lebo ja už asi viem, ale keby vás niečo rýchle a chutné napadlo - napíšte mi - P.S. Len nie pečené!!! Tzv. moravských vrabcov z toho robí môj muž, a mne už z nich čviriká !/

@arasidka ,rizoto.

Rizoto sme mali v utorok. Ale asi to spravím podobne ako guláš, s pikantnou šťavou a k tomu máme radi cestovinu, trebárs niečo ako halušky.

a mám to - písala som toť vedľa, že som to nazvala - bravčové na smoatne s haluškami.

aj ja mam vnučky,ktoré túžia po psíkovi no ale ho mať nebudú,pretože syn nechce ani počut aby bol psík v byte. Prišli teda za mnou aby ho kúpila ja ,ale ani ja nemôžem im radosť urobiť,pretože psíka v byte nechce zasa môj manžel. Majú doma škrečka a rybky no psík je zatiaľ v nedohladne.

čítam, usmievam sa a spomínam, manžel dlho odolával tlaku detí, mladšia bola alergička, čas letel a staršia keď mala 18 narodeniny vyslovila želanie: psíka,vzdialení príbuzní mali chovnú stanicu a moja sestra zaobstarala svojim synom kavalierika Riu, u nás už nebol pokoj, tak si to šla "len" obzrieť a mali sme doma tiež malé čudo judo, Alana z An Fle, kavalier king charles španiela, malinké stvorenie ale bojovné. Sused podľa farby typoval že keď vyrastie bude z neho bernardýn, nedalo sa uhádnuť čo to je za rasa. Vyrástol iba na malého španiela, ale ešte dnes spomínam ako nás vedel rozosmiať, aký bol učenlivý, varil so mnou v kuchyni a najradšej mal odrezky z kurčaťa a rybičky.Bývame pri jazere a po rybároch zostávajú v tráve zvyšky a báli sme sa aby nám Alino neochorel zo starých zvyškov.To bol boj, zobrať mu to z papuľky , bol s nami 14 rokov ,ja hovorím že bol ako ďalší člen rodiny, rybičky a papagáj sa tak nerátali ako Alino.Vnúčatá ho milovali , len bol to už starší pán a tak pred nimi občas zaliezol pod vaňu aby mal pokoj. No a dcéra dnes chová mačky... :))

Aké milé spomienky máme so zvieratkami: takže kašľať na chlpy a skoré ranné vstávanie - stojí to za to keď má človek výborného kamaráta.