Pondelky

nephilim - fotkanephilim, 8. apríla 2019
Som cvok. Mám rada pondelky. Posledné dva mi dali zabrať. Ten predošlý začal atleticky: SK úrady. Moju srdcovku VŠZP som si nechala ako mätu v mojite. Že nakoniec. Pri pohľade na pani prepážkovú sa mi z úst vydral ston. Robí tam peklo už vyše dvadsaťpäť rokov. Snažila sa ma presvedčiť, že tri ťažké fascikle s dokumentáciou nestačia. Nemala som na ňu čas. Ani náladu. Úsmev vyhladovaného žraloka, charizma masového vraha a oceľový hlas právnika číslo jeden ju mal varovať.


Nasledovala knižnica. Pani knižničná niekde vo vzdialenej galaxii a svojom vlastnom svete objavila upomienku. Som cvok s profesionálnou deformáciou. Všetko kontrolujem. Čitateľské konto i svedomie mám čisté. Som urýpaná ako máti na záhrade.
„A za čo konkrétne je tá upomienka?“
„No to ja Vám neviem povedať.“
„A kto mi to teda povie?“
„No to ja Vám skutočne neviem povedať.“
Nejde mi o 1,70 EUR. Som tulák. Syndróm Mary Poppinsovej. Letím (doslova), kam ma vietor zaveje. Za štúdium, knihy a letenky som utratila tisíce. Ale tvrdo vyžadujem odpoveď na otázku „Prečo?“ Čiže úsmev vyhladovaného žraloka, charizma masového vraha a oceľový hlas právnika číslo dva.


Momentálne som rodinný taxikár. Čakala som na sis pred nemocnicou. Natiahla som sa s knihami v aute na zadné sedadlá. Nech si počítam. Vyrušilo ma klopkanie na okno. Strážca parkoviska. Vraj nesmiem sedieť v odparkovanom aute. Nasledovala moja obľúbená otázka. „Prečo?“
Lebo. „Milá zlatá, toto nie je kemp.“ Mal pravdu. Kempy sú väčšinou príjemné miesta. Milá zlatá nahodila úsmev vyhladovaného žraloka, charizmu masového vraha a oceľový hlas právnika číslo tri. Ozval sa v ňom pud sebazáchovy. Dal mi pokoj.


Cesta domov a zastávka na nákup v LIDL. Láskyplné upozornenie smerované na pani pokladničnú. Nablokovala mi dvadsaťdva ražných kociek. Boli dve. Zamyslene ich študovala. Asi aby sa presvedčila, že sú naozaj len dve. Vzápätí mi oznámila, že si smiem vziať iba jeden leták. Nie dva.
„Prečo?“
„Lebo ich ľudia hádžu do pece.“
„Nemám pec.“ Máme krb. Ale to je detail. Tie letáky aj tak nehoria. Skúšala som to.
„Tak ja zavolám SBS,“ oznámila mi.
V poho. Úsmev vyhladovaného žraloka, charizma masového vraha a oceľový hlas právnika číslo štyri to istil.


Večer sa stavil brat. Aj s najnovšou frajerkou. Devucha so mnou v piatok počíta. Ideme na diskotéku. Máti sa skoro zadrhla kávou. Zo sisinej izby sa ozvalo niečo ako rehot. Ešte aj tá sprostá mačka na parapete pootvorila oko. Ťahá mi na štyridsiatku. Z disko som už vyrástla. Okrem toho ju neznášam. Môže si dať o ôsmej ráno jaternicu/klobásu. Aj s kyslou kapustou. So smaženou cibuľou. Hrianku s masťou a cesnakom. Nič jej nie je. Ja by som už obdivovala krásy márnice.
„Na diskotéky nechodím.“
„A čo teda robíš?“ Znelo to úprimne. Úprimne prekvapene. Uprene hľadela na moje najnovšie Converse tenisky. Vzápätí mi bol ponúknutý lesk na pery. Lodičky. Zlatá kabelka. Že mi to zlepší náladu. Úsmev vyhladovaného žraloka, charizma masového vraha a oceľový hlas právnika číslo päť rozblikali rodinný alarm. Som problémový typ. Bola som vyhodená do kuchyne variť čaj.


Tento pondelok bol zvláštny. Sisinu najpriateľku Janicu poznáme vyše tridsať rokov. Taká adoptívna sis č.2. Má ťažko postihnutú tetu. Helenku. Má päťdesiat. Vyzerá na sedem. Mentálne je na úrovni trojročnej. Janica melie z posledného. Ochorela jej mama. Lebo však sa darí. Tak som sa ponúkla, že budem robiť aupairku. Strávila som u nich víkend. Konečne som vybalila vianočný darček. Tablet. Robila som si poznámky. Čo áno, čo nie. V akom poradí. Fandila som si, že zvládnem. Haha. Dnes mi o piatej ráno začala šichta. O deviatej som bola spotená až medzi viete kde. Hlavne dodržať režim. Krok za krokom. Nič nevynechať. Nič neporušiť. Letieť do obchodu vymeniť marhuľový jogurt za jahodový. Strážiť skrinku s liekmi ako oko v hlave. Už o jedenástej mnou zmietala túžba. Na trojitú vodku. Žlčník mi vzápätí poslal SMS, že neupadni do pokušenia, liter Cholagolu v kabelke nenosíš. Hovädziu polievku som uvarila. Ibaže bez papriky a paradajky. Nie som na to zvyknutá. Za ten cirkus by sa nemuseli hanbiť ani v Cirque du Soleil. O pol druhej som bola s nervami v ri...MAVSKEJ Sobote. Vtom ma osvietilo. (Zázraky sa dejú.) Helenke ku šťastiu stačí nová písanka. Bez riadkov či štvorčekov. Pastelky. Voskovky. Fixky. Má tri plné igelitové tašky. Hoci len čmára, majstrovsky kombinuje farby. Sedela som vedľa nej. Filozofovala som. A potom ma osvietilo druhýkrát. Požičala som si pravítko a hrnček. Na výkres narysovala geometrické vzory. Vysypala z igelitiek čarbátka. Začala som tieňovať a vyfarbovať. Akosi mi bolo lepšie.


Dotelefonovala som s potenciálnym sobášnym č.2. Priletí na otočku obdivovať krásy Žiliny. Mám si zbaliť do tašky, čo vezme späť do Španielska. Nech v máji neplatím za batožinu naviac. Oznámila som mu, nech zaistí súkromné lietadlo. Mám debničky s knihami. Jedenásť rybičiek. Tri debničky so zaváraninami. (Ď, máti.) Debničku liekov. Asi pätnásť škatulí s puzzle. Zasmial sa. Ešte netuší, že nežartujem.


Však on to budúci pondelok zistí.
@zareaguj


Diskusia k článku

denyany
Mne pondelky nevadia, ak nemusím do práce. Deň ako deň. Ale tvoj bol že fakt bohatý a perfektne si ho opísala. Tento štýl môžem. Prečítala som toho dosť, zvládla by som aj knihu o tvojich pondelkoch, napr. Neplánuješ vydať? Knihu, nie sa:-))
nephilim
@Denyany Dlho som nenávidela piatky. Kým som pracovala pre istú nemeckú firmu, . Šéfstvo celý týždeň hralo mŕtveho jeleňa. Na moje emaily reagovali, že áno, obratom pošleme. Poslali. V piatok o druhej. A že keby to bolo hotové do štvrtej.

Doma sme kedysi vtipkovali, že v pondelok si ideme do práce oddýchnuť. Nakoniec sme sa zmierili s tým, že máme priveľkú záhradu. Už to nebola radosť. Ale galeje.

kecupicek
Ja som tiež nenávidela pondelky. Prišlo vždy toľko listov, e-mailov, ktoré bolo treba expresne vybaviť a spracovať, objavil sa šéf s rôznymi nápadmi a doma ma čakala chorá mama. Na zbláznenie! Urobila som to najnutnejšie a buchla dverami. Aj zajtra je deň!
nephilim
@Kecupicek No tak to je úplne "ideálna" kombinácia. Práca+pacient v rodine. Iniciatívny šéf=nebezpečný tvor.
Už vôbec si neviem predstaviť deti. Zaviezť do škôlky/školy. Po práci vyzdvihnúť. Nakúpiť. Uvariť. Mať niečo zo dňa okrem pádu do/vstania z postele. Na začiatku som bola plná nadšenia. Ochotná. (=Blbá.) Pracovala som aj cez dovolenku či víkendy. Skrátka superžena. Potom som ovdovela. A bolestivo si preinštalovala priority.
Máš pravdu: aj zajtra je deň. A ak mal byť dnes, mali ma kontaktovať/dodať podklady včas. Nech teda počkajú.
Niekedy ťa prefacká život. Niekedy musíš ty prefackať iných. Aspoň v mysli. Môj zoznam tých druhých je dosť dlhý.

evelynba
Výborne napísané, dobre sa čítalo... :-)) Poznala som aj ja také "veselé" dni a tiež také piatky, ako píšeš. Aj náš nadriadený orgán, t.j. ministerstvo, milovalo takéto piatkové príkazy, samozrejme, popoludní. Časom som sa tiež naučila, že svet sa nezrúti a začala som sa riadiť mottom istej psychologičky, na ktorej prednáške som raz bola, že "s mojimi pribúdajúcimi rokmi sa zužuje okruh tých, ktorí ma môžu nas.ať". Teraz na dôchodku už mám pokoj a môžem sa v kľude venovať napr. aj Vareche. :-))
kecupicek
Keď som sa ráno zobudila, spomenula som si na tvoje slovné spojenie :- s úsmevom vyhladovaného žraloka-... som rodine oznámila, že dnes nevstávam. Bolí ma oko, ale na počítač vidím, nech mi urobia raňajky. Tvoj štýl sa mi veľmi páči. Neviem, prečo je toľko nepríjemných a neochotných ľudí práve na pozíciách, ktoré nám majú pomáhať, asi ich priťahujú na tieto miesta magnetom. Žijem podľa hesla: Dôchodcom je všetko dovolené...
2010
Ja som asi ten najhorsi sef, robim lebo ma to bavi len tak, aby som sa nenudil ( ziadna hypoteka ani pozicky ma nenutia), clovek moze rozmyslal ovela volnejsie a kreativnejsie a moze poslat do prcic koho chce, ale pocitac aj na dovolenke, odpovedam maily 24 /7.
Dochodok ? nuda budem pokracovat dalej buzerovat mladych, internet je vsade aj na poslednom ostrove na konci sveta. Aj ked vo Vanuatu ked som sa stazoval ze internet nejde poobede, tak mi zahlasili ci som si nevsimol ze poobede fuka vietor od mora...Cheers
nephilim
@2010 *nadšene* Off topic. To ja rada.

Sorry for breaking bad news: najhorší šéf som ja. Trvala som na malom tíme. A výhradne mužskom. Nezaujíma ma, kde si kto nechal urobiť nechty. Alebo ako strávil víkend. Potrebujem sa na ľudí spoľahnúť. Nebudú robiť prácu za mňa. Ja nebudem robiť prácu za nich. Hodnotím podľa výkonu. Nie podľa umelého "predpísaného" úsmevu. Alebo podľa (ne)účasti na teambuildingoch. Kedysi som mala pocit, že sa na porade vytiahne gitara. Takí sme museli byť pozitívni.

Mám šťastie. Súčasný zamestnávateľ mi umožnil čerpať neplatené voľno. A kombinovať s home office. Keď nemôžem v noci spať ale sis spí, pracujem. Práca ma baví. Ale už nie som free 24/7/mám už aj iné priority.
kecupicek
Robila som šéfa 22 rokov. Mala som pochopenie pre rôzne problémy spolupracovníkov, ale každý si musel splniť svoje úlohy načas a správne. Aj mňa práca bavila, neznášala som iba administratívu, ktorá sa neustále opakovala, lebo niekto to hore pokašľal a potreboval stále tie isté veci. Jednoduchšie bolo zmeniť kolonky. Na dôchodku sa nemám kedy nudiť, lebo naša záhrada potrebuje denne dvoch zdravých dôchodcov. Idem sadiť papriku do skleníka, lebo počítač to za mňa neurobí a natrhám si mladú cibuľku na slaninové hody. Aj vám mňam!
1x jerica
sovka62
Milá @Drajan , sadla na mňa únava, keď som to len čítala. A spomienky. Mám to za sebou, robím len keď chcem a len čo chcem. Našťastie., dočkala som sa. A poradím ti. Dôležitého blbca s "okrúhlou pečiatkou" najviac naštve tvoj úsmev. Čo najmilší. On sa už nesmeje, je samonas...rací, on sa už len jeduje a keď vidí, že niekto nie, má po nálade, ale zväčša vyhovie.



 



TOPlist